1,3 milióna vojakov bolo pripravených brániť vlasť, Nemcom sme mohli vzdorovať dva mesiace (rozhovor)

Bezprostredne pred podpisom Mníchovského diktátu Zdroj: VÚA-VHA Praha, VHÚ-VHA Bratislava
29.09.2018
 

V polovici septembra roku 1938 sa už napätie v Československu dalo krájať. Nemci boli čoraz agresívnejší, no veľká časť verejnosti bola odhodlaná brániť vlasť za každú cenu.

Keď nová vláda generála Syrového vyhlásila všeobecnú mobilizáciu, do zbrane nastúpilo viac ako milión vojakov. 

Čo by sa dialo, keby nebolo Mníchovského diktátu? Akou armádou disponovali Nemci a ako vlastne vyzeral obranný plán ČSR? Odpovedá vojenský historik Miloslav ČAPLOVIČ.

Medzivojnové Československo nemalo práve najlepšie susedské vzťahy. Územné nároky vznášalo Nemecko, Poľsko aj Maďarsko. Vo vzduchu asi vždy tak trochu visela vojna, pripravovalo sa na ňu Československo?

Zemepisné podmienky Československej republiky boli vzhľadom na jej obranyschopnosť veľmi nepriaznivé. Pozdĺžna os štátu od západu na východ merala približne 940 km a šírka zo severu na juh len od 70 do 270 km.

Celková dĺžka štátnej hranice bola 4120 km, pričom iba 201 km tvorilo hranicu so spojeneckým štátom – malodohodovým Rumunskom. Všetci ostatní susedia sa správali nepriateľsky.

Nemecko ašpirovalo na územie, ktoré obývala takmer 3,5-miliónová nemecká menšina. Maďarsko sa neustále usilovalo o revíziu československých hraníc a obnovenie veľkého Uhorska a Poľsko si robilo územné nároky na Těšínsko a niektoré severné časti územia Slovenska na Orave a na Spiši.

Na jeseň roku 1934 preto prijal hlavný štáb čs. armády (súdobo čs. branná moc) pod vedením nového náčelníka, armádneho generála Ludvíka Krejčího, ucelený strategický plán obrany republiky.

Kto pre československý štát predstavoval najväčšiu hrozbu?

Nemecko intenzívne zbrojilo a všetko nasvedčovalo tomu, že je pripravené rozpútať nový vojnový konflikt v Európe. Situáciu navyše skomplikovala nemecko-poľská zmluva o neútočení z roku 1934.

Najvyšší vojenskí predstavitelia na Hlavnom štábe čs. armády preto dospeli vo svojich úvahách k presvedčeniu, že hlavným protivníkom bude práve nacistické Nemecko, ktoré sa pokúsi rýchlou ofenzívou, s využitím momentu prekvapenia, vyradiť Československo z boja skôr, než zmobilizuje zálohy a zasiahnu jeho spojenci.

Aký bol teda československý obranný plán?

Strategický plán obrany republiky predpokladal, že obrana Československa sa stane súčasťou európskej koaličnej vojny a že čs. branná moc bude nútená viesť dva až tri mesiace, teda do príchodu pomoci spojencov, izolovanú obranu proti prevahe Nemecka a Maďarska, prípadne tiež Rakúska.

Cieľom tohto plánu bolo zabezpečiť štátnu hranicu ešte pred samotnou mobilizáciou, zabrániť izolácii čs. jednotiek v českých krajinách a strategickou obranou, spojenou s ústupovým manévrom, zaistiť ich presun na Slovensko.

Tým sa mal získať dostatočný čas na preskupenie vlastných vojsk a vytvoriť priestor na realizáciu spojeneckej pomoci, v rámci ktorej sa potom mala čs. armáda zapojiť do protiofenzívy.

Slovensku tak v týchto plánoch pripadla nezastupiteľná úloha: vytvoriť zázemie pre armádu ustupujúcu pod tlakom silnejšieho protivníka.

Na jeho teritórium mali byť evakuované všetky dôležité štátne úrady (prezident, vláda, parlament), najdôležitejšia hospodárska výroba (osobitne zbrojná), vojenské jednotky (náhradné telesá) a podobne.

Ktoré štáty Československo považovalo za svojich spojencov?

Zmluvy o spojenectve malo Československo uzatvorené od polovice dvadsiatych rokov s Francúzskom a od roku 1935 aj so Sovietskym zväzom. V prípade vojny sa počítalo s rýchlou vojenskou pomocou Francúzska, účinnou podporou Veľkej Británie, vojenskou a materiálnou (leteckou) pomocou ZSSR.

So zapojením štátov Malej dohody (Rumunska a Juhoslávie) sa dalo rátať len v prípade samostatného vojenského útoku Maďarska.

V roku 1938 sa nad Československom začali zbiehať mračná. Hitler stupňoval svoj nátlak, v marci Nemecko okupovalo Rakúsko. Ako na novú situáciu reagovalo vedenie štátu?

Tzv. anšlus Rakúska 12. marca 1938 od základu zmenil čs. vojensko-strategickú koncepciu. Dĺžka ohrozenej štátnej hranice sa zväčšila o 558 km otvoreného terénu, bez väčších prírodných prekážok. Kruh potenciálnych protivníkov okolo ČSR sa pomaly uzavrel.

Na prelome apríla a mája 1938 sa z rôznych skrytých i otvorených zdrojov začali množiť správy, ktoré dokumentovali pohyb nemeckých vojsk v československom pohraničí. Vláda na čele s Milanom Hodžom sa preto v máji rozhodla povolať do zbrane záložníkov.

Vo večerných hodinách 23. mája 1938 zaujala československá armáda pozície na hraniciach a jej početný stav vzrástol z približne 208-tisíc na 371-tisíc mužov. V spoločnosti bol tento krok najvyšších politických a vojenských predstaviteľov vnímaný pozitívne a v zahraničí si ČSR vyslúžila rešpekt a uznanie.

Išlo inak o vôbec prvý akt prezentácie sily, s ktorým sa Adolf Hitler a jeho predstavitelia nemeckého nacizmu stretli.

Nemcov to zrejme od ich plánov neodradilo.

Nie, neodradilo. Naopak, májová kríza poslúžila Hitlerovi ako zámienka na urýchlené rozhodnutie vojensky rozbiť ČSR.

30. mája 1938 odoslal náčelník Najvyššieho veliteľstva OKW Wilhelm Keitel veliteľstvám pozemného vojska, letectva a námorníctva nové znenie smernice na vojnu na dvoch frontoch, s hlavným dôrazom na juhovýchod.

Niesla názov „Fall Grün“ (Operácia Zelený). V sprievodnom texte Hitlerom podpísanej smernice sa uvádzalo, že jej vykonanie sa musí uskutočniť do 1. októbra 1938.

Situácia sa vyhrocovala a Nemecko v hre o čas zvyšovalo silu svojej armády tzv. skrytou mobilizáciou a v čs. pohraničí vznikali s jeho podporou uniformované polovojenské úderné oddiely Sudetonemeckej strany vedenej Konradom Henleinom, nazvané Freiwilliger Schutzdienst (FS).

V prvej polovici septembra 1938 v Československu gradovalo ozbrojené povstanie sudetských Nemcov za pričlenenie sudetského územia k Tretej ríši. Československej armáde sa ho síce podarilo potlačiť, ale postavenie republiky na medzinárodnej scéne sa výrazne oslabilo.

Svedčí o tom aj ultimatívna nóta Veľkej Británie a Francúzska z 19. septembra 1938, ktoré požadovali, aby ČSR odstúpila Nemecku to svoje územie, kde žije viac ako 50 % obyvateľov nemeckej národnosti.

Zo strany Francúzska nóta znamenala definitívne zrušenie spojeneckých zmlúv s ČSR z rokov 1924 a 1925. Vojenská pomoc ďalšieho spojenca ZSSR bola málo reálna. Okrem toho sa o slovo so svojimi územnými nárokmi prihlásilo Maďarsko a Poľsko.

Hodžova vláda podala v tejto situácii demisiu.

Áno, pod tlakom protestných demonštrácií verejnosti proti kapitulanstvu podala Hodžova vláda 22. septembra 1938 demisiu a na svojom poslednom zasadaní o 20:00 hod. schválila vytvorenie a zloženie úradníckej vlády na čele s armádnym generálom Janom Syrovým.

Čo sa po Hodžovom odchode zmenilo?

Nový vládny kabinet na svojom mimoriadnom zasadaní 23. septembra 1938 vo večerných hodinách sa uzniesol navrhnúť prezidentovi Edvardovi Benešovi, aby vyhlásil všeobecnú mobilizáciu čs. brannej moci a schválil vládnu vyhlášku o vstupe štátu do brannej pohotovosti.

O 22:30 hod. sa mobilizácia vyhlásila v rozhlase a krátko nato boli vylepované mobilizačné vyhlášky. Prvým mobilizačným dňom bola určená nedeľa 25. septembra 1938.

Takže armáda bola pripravená bojovať.

Áno. Československá branná moc prešla za päť dní z mierového do vojnového stavu.

Na Slovensku bolo v medzivojnovom období pomerne silné autonomistické hnutie. Boli aj Slováci odhodlaní brániť vlasť?

Priebeh všeobecnej mobilizácie jednoznačne demonštroval presvedčenie a odhodlanie väčšiny čs. verejnosti (vrátane Slovákov) postaviť sa na ozbrojený odpor proti agresorovi.

Z celkového počtu zmobilizovanej vojnovej armády bolo asi 71,8 % vojakov českej, slovenskej, ukrajinskej a rusínskej národnosti, 21,2 % nemeckej národnosti (asi 315 000 mužov) a 6,2 % maďarskej národnosti (asi 90 000).

Drvivá väčšina povolaných slovenských záložníkov si splnilo svoju vlasteneckú povinnosť už v prvých dvoch mobilizačných dňoch. Mnohí z nich narukovali do prvých línií na hraniciach s Nemeckom, do bojových jednotiek, pevnostných útvarov, či jednotiek Stráže obrany štátu.

Chceli po boku Čechov brániť aj svoju vlasť pred nepriateľmi, stotožnili sa s republikou, ktorá pre Slovákov od jej vzniku v roku 1918 priniesla demokratické a štátotvorné výsady,  vzdelanostné a kultúrne práva, či hospodárske a politické pozdvihnutie. 

A to aj napriek niektorým rozporom v pohľade na politické usporiadanie štátu v priebehu 30. rokov. Aj samotní predstavitelia slovenského autonomizmu, reprezentovaného predovšetkým Hlinkovou Slovenskou ľudovou stranou, vyzývali svojich stúpencov na obranu republiky.

Napríklad v jej tlačovom orgáne, denníku Slovák sa 24. septembra 1938 mohli dočítať: „...Mobilizácia sa týka rovnako Čechov ako Slovákov, lebo nepriateľ číha na územia obidvoch čiastok nášho štátu a chce urvať čo najväčšiu korisť z nášho národného tela...“

Akú veľkú armádu vlastne Československo malo?

Operačnú zostavu čs. vojnovej armády 25. septembra 1938 tvorilo 21 divízií, 12 hraničných oblastí na stupni zosilnenej divízie, veliteľstvo okrsku Praha (zosilnená divízia), 4 rýchle divízie, 3 zvláštne skupiny, 63 letiek vojenského letectva a 31 práporov Stráže obrany štátu, ktoré boli celkovo začlenené do štruktúry 4 armád, 8 zborov, 6 hraničných pásiem na úrovni zosilneného zboru a zálohy hlavného veliteľstva.

V dňoch 25. – 29. septembra 1938 nastúpilo do zbrane asi 1 127 000 mužov 18-stich povolaných ročníkov do veku 40 rokov a početný stav vojnovej armády dosiahol vyše 1,3 milióna vojakov (z nich 660-tisíc bolo priamo v bojových útvaroch).

Pre lepšiu predstavivosť - armáda disponovala približne 996 000 kusmi pechotných zbraní (pištole, pušky, ľahké a ťažké guľomety), 2 700 kanónmi a húfnicami rôznych kalibrov, 1 445 protitankovými kanónmi, či 1 379 mínometmi.

Ďalej sme mali k dispozícií okolo 350 ľahkých tankov a 70 tančíkov, 6 obrnených vlakov a inú obrnenú techniku (66 obrnených automobilov), 18 riečnych plavidiel (z toho boli 3 bojové), vyše 217 000 koní, 31 127 kusov vozidiel (motocykle, osobné, nákladné a špeciálne autá, autobusy) a ďalšiu vojenskú techniku.

Čs. vojenské letectvo predstavovalo 1 514 lietadiel, z ktorých bolo 838 nasadených v prvej línii: 326 stíhacích, 259 pozorovacích, 61 prieskumných, 155 bombardovacích (101 ľahkých a 54 ťažkých) a 37 cvičných strojov. Obrannú hodnotu čs. armády zvyšovala súvislá línia stáleho opevnenia – ľahké a ťažké objekty rôzneho typu.

Akou armádou disponovali Nemci?

Nacistické Nemecko počítalo proti Československu s nasadením 26 peších divízií, ďalej 4 motorizovaných, 3 tankových, 3 horských a 3 ľahkých divízií – čiže celkovo 39 divízií Wehrmachtu, ktorých počet sa ďalšou mobilizáciou mohol rýchlo zvýšiť na 75.

Nemecké letectvo (Luftwaffe), ktoré malo byť nasadené do vojenských operácií proti ČSR, bolo rozdelené do dvoch skupín. Z celkového počtu okolo 2 500 lietadiel, ktoré malo v tom čase k dispozícii, bolo na útok vyčlenených asi 1 200 (400 stíhacích, 600 bombardovacích a 200 taktických bombardovacích).

Odhadovalo sa, že nacistické Nemecko má v zbrani viac ako 1,5 milióna vycvičených mužov, pričom sa počítalo aj s tým, že mobilizačný systém umožňoval veleniu Wehrmachtu v krátkom čase postaviť armádu v sile vyše 3 miliónov mužov.

Nedá sa teda zrejme povedať, že by československá armáda utrpela bleskovú a zdrvujúcu porážku, ak by k vojne s Nemeckom skutočne došlo.

V odbornej literatúre sa doposiaľ najčastejšie uvádzal údaj, že československá branná moc mohla reálne vzdorovať nemeckému Wehrmachtu bez pomoci spojencov nanajvýš 14 dní.

Najnovšie výsledky výskumu historikov k tejto vojensko-historickej problematike však poukazujú na to, že ide o údaj dosť nepresný a zavádzajúci. V neprospech bleskového nemeckého víťazstva proti ČSR vypovedá nielen skutočný pomer síl v septembri 1938, ale aj fakt, že zmobilizovaním čs. armády sa realizácia prekvapivého nemeckého útoku stala takmer úplne bezpredmetnou.

Z časového hľadiska malo ísť o vojnový konflikt dlhodobejší, približne tak, ako to stanovil v júli 1938 vtedajší náčelník generálneho štábu nemeckých pozemných síl (OKW) generálplukovník Ludwig von Beck vo svojom druhom memorande: „...značne dlhšie ako tri týždne.“

Vzhľadom na geografické členenie republiky v susedstve nemeckých hraníc, množstvo prírodných prekážok, sústavu vybudovaných ťažkých i ľahkých opevnení, ako aj skutočnosť, že ČSR mala zabezpečenú zbrojnú produkciu, sa dnes mnohí vojenskí historici prikláňajú k názoru, že čs. armáda mohla viesť samostatne obranné boje bez pomoci spojencov dva mesiace.

Každopádne, k žiadnym bojom nakoniec neprišlo. Po podpise Mníchovskej dohody, ktorú podpísali Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Nemecko, muselo Československo Nemecku odstúpiť sporné pohraničné územia bez boja.

Áno, Mníchovský diktát z 29. septembra 1938 bol zásadným impulzom, ktorý vyvrcholil rozbitím Československa v polovici marca 1939.

Jedna z najmodernejších armád vtedajšej Európy musela ustúpiť bez akéhokoľvek odporu, hoci bola pripravená na nerovný boj. Politici jej to však neumožnili.


Text: https://www.aktuality.sk/fotogaleria/626977/1-3-miliona-vojakov-bolo-pripravenych-branit-vlast-nemcom-sme-mohli-vzdorovat-dva-mesiace-rozhovor/
Foto: https://www.aktuality.sk/fotogaleria/626977/1-3-miliona-vojakov-bolo-pripravenych-branit-vlast-nemcom-sme-mohli-vzdorovat-dva-mesiace-rozhovor/2/