Armádny generál in memoriam Rudolf VIEST
Po vyštudovaní vyššej priemyselnej školy v Budapešti sa tam zamestnal a 1. 10. 1911 ako dobrovoľník bol povolaný do jednoročnej vojenskej služby, ktorú si odslúžil pri 7. pešom pluku v Štajerskom Hradci. 1. 8. 1914 po vyhlásení všeobecnej mobilizácie nastúpil na vykonanie vojenskej služby pri 5. pešom pluku a odišiel na front ako veliteľ čaty. Ako vojak rakúsko-uhorskej armády bol 24. 11. 1914 zajatý pri Krakove. V auguste 1915 sa prihlásil do srbskej armády, v ktorej bojoval v rámci 1. srbského dobrovoľníckeho pluku pri Dobrudži. V boji bol ranený, ale v hodnosti ppor. sa vrátil znovu na front v rámci srbských jednotiek.
Počas organizovania čs. légií sa zdržiaval v Rusku, kde mal podiel na nábore dobrovoľníkov. V roku 1919 bol menovaný za veliteľa čs. tábora pre Slovákov v Irkutsku.
V roku 1920 cez Japonsko, Kanadu a USA sa vrátil do ČSR ako veliteľ pluku v hodnosti mjr.
Dňa 1. 1. 1921 bol prijatý do čs. armády a po absolvovaní kurzu Vysokej válečnej školy ako dôstojník gšt. zastával v rokoch 1922 –1923funkciu zástupcu vojenského atašé v Budapešti. V nasledujúcich rokoch bol náčelníkom štábu 2. pešej divízie v Plzni (1923 – 1924), zástupcom francúzskeho NŠ ZVV v Bratislave (1924 – 1925), vojenský atašé vo Varšave (1925 – 1929), veliteľom pluku pešieho pluku 23 amerických Slovákov v Trnave (1930 – 1931),náčelníkom štábu ZVV v Bratislave (1931 – 1934)veliteľom 8. pešej brigády vo Vysokom Mýte (1934 – 1935), veliteľom 1. pešej divízie a zároveň veliteľom pražskej posádky (1935 – 1936), zástupcom veliteľa I. zboru v Prahe (1936 – 1937),veliteľom VI. zboru v Košiciach (1937 – 1938). V predmníchovskej čs. armáde dosiahol bol ako jediný Slovák generálsku hodnosť: v roku 1933 bol menovaný za brigádneho generála a v roku 1938 za divízneho generála („div. gen.“).
Vznik Slovenského štátu prijal s nevôľou a spolu s ďalšími kultúrnymi a vojenskými predstaviteľmi sa podpísal pod prehlásenie, v ktorom protestoval proti vyhláseniu Slovenského štátu. Po utvorení slovenskej armády sa stal generálnym inšpektorom slovenskej armády. Jeho hodnosť div. gen. zmenili na generál I. triedy. Ako člen slovensko-maďarskej delimitačnej komisie v auguste 1939 sa nevrátil z rokovania v Budapešti, odišiel do Juhoslávie a potom v polovici septembra 1939 do Francúzska, kde sa stal členom Československého národného výboru v Paríži. V období január – jún 1940 velil 1. čs. divízii vo Francúzsku.
Po porážke Francúzska sa 25. 6. 1940 nalodil na loď, ktorá vyplávala zo Séte a cez Gibraltár priplávala 7. 7. 1940 do Liverpoolu. Po dohode s britskou vládou z 22. 7. 1940 vznikla v Londýne čs. dočasná vláda na čele s prezidentom E. Benešom, v ktorej bol od 23. 7. 1940 štátnym tajomníkom. Dňa 12. 10. 1940 bol menovaný za člena Štátnej rady a dekrétom prezidenta Beneša z 27. 10. 1940 menovaný za štátneho ministra. V rokoch 1941 – 1944 pracoval v najvyšších čs. zahraničných orgánoch, od 8. 5. 1942 bol zástupcom ministra národnej obrany. Dňa 28. 3. 1942 na Slovensku bol v neprítomnosti pozbavený slovenského štátneho občianstva a odsúdený na trest smrti povrazom.
Od 22. 8. 1944 bol členom delegácie londýnskej čs. vlády na rokovaní v Moskve. Tam ho zastihla správa o vypuknutí Slovenského národného povstania. Na návrh ministra národnej obrany zo 6. 9. 1944 ho prezident E. Beneš 19. 9. 1944 menoval za veliteľa 1. čs. armády, velenie prevzal 7. 10. 1944. Tri týždne stál na čele hrdinsky bojujúcich povstaleckých vojsk. Hneď po jeho príchode sa v dňoch 8. – 12. 10. 1944 odohrala úspešná povstalecká ofenzíva v úseku III. TS, aj za účasti 2. čs. paradesantnej brigády, keď sa dočasne podarilo zatlačiť nemecké vojská a získať späť niektoré obce. Dňa 13. 10. 1944 bol kooptovaný za člena Slovenskej národnej rady.
Od začiatku nemeckej generálnej ofenzívy riadil ústupové boje povstaleckej armády. Veliteľstvo sa pod jeho velením z Banskej Bystrice premiestnilo na Donovaly. Dňa 28. 10. 1944 v skorých ranných hodinách gen. R. Viest spolu s brig. gen. J. Golianom a ďalšími dôstojníkmi v sprievode Vysokoškolského strážneho oddielu opustili Športhotel na Donovaloch. Pripojili sa k nim aj plk. K. Pekník, pplk. H. Souhrada, kpt. J. Krátky a npor. M. Petro. Pochodový prúd smeroval na východ, cez Polianku na Kozí chrbát a Prašivú a mal namierené do priestoru Poľany. V prvých dňoch sa pochod nestretol s nemeckými oddielmi, ale musel prekonávať nesmierne útrapy spôsobené nepríjemnýmpočasím, v ktorom sa kombinovali najnepriaznivejšie poveternostné podmienky tohoročného obdobia. Dňa 31. 10. 1944 medzi Sopotníckou a Medzibrodskou dolinou nastala prestrelka s nemeckými jednotkami. Z nesmiernej fyzickej námahy bol R. Viest veľmi vyčerpaný. Jeho choroba, trombóza dolných končatín, s ktorou sa trápil už vo Francúzsku v roku 1940, sa zhoršila. 2. 11. 1944 predpoludním, keď sa Vysokoškolský strážny oddiel zdržiaval na Litofovej holi, bol prepadnutý a rozbitý nemeckou jednotkou. Do zajatia padli okrem iných aj npor. M. Cambel,veliteľ oddielu, kpt. J. Krátký aj npor. M. Petro. Dňa 2. 11. 1944 generáli Viest a Golian spolu so skupinou vojakov sa dostali do Pohronského Bukovca, kde našli úkryt s možnosťou prezliecť sa. V tejto obci boli povstaleckí generáli na druhý deň zajatí. Oboch eskortovali do Banskej Bystrice, neskôr do Bratislavy. Odtiaľ ich 10. 11. 1944 previezli do Viedne a ešte v ten istý deň do Berlína. Okolnosti jeho smrti dodnes neboli uspokojivo objasnené.
Armádny generál in memoriam Rudolf Viest bol počas života, aj po smrti mnohokrát vyznamenaný československými, slovenskými a zahraničnými vyznamenaniami.
Text: VHÚ
Foto: Muzeum SNP Banska Bystrica
