Generálplukovník in memoriam Ján GOLIAN

Golian
24.09.2020
* 26. 1. 1906 Dombóvár (Maďarsko)  - † 1945 Nemecko

Po absolvovaní Ľudovej školy v Bojnej a Vyššej priemyselnej školy strojníckej v Bratislave sa prihlásil do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, ktorú ukončil v roku 1927 ako poručík delostrelectva. Po rôznych kurzoch a školeniach v marci 1937 absolvoval  prijímacie skúšky na Vysokú školu válečnú („VŠV“) v Prahe a od 1. 4. 1937 do 2. 5. 1938 zvládol jej I. a II. ročník, potom bol pridelený  10. divízii v Banskej Bystrici. Vzhľadom na medzinárodnú situáciu, III. ročník VŠV neabsolvoval a bol natrvalo pridelený  10. divízii, kde od 2. 10. 1938 vykonával funkciu prednostu 2. oddelenia štábu divízie v Krupine.

Po vzniku Slovenského štátu v hodnosti kapitána del. bol zaradený do Veliteľstva divíznej oblasti („VDO“)  1 v Trenčíne ako prednosta 3. oddelenia. Patril k 13 dôstojníkom bývalej čs. armády, ktorí boli 15. 12. 1939 preradení do výberovej kategórie dôstojníkov generálneho štábu („gšt.“) ako stotník gšt. 1. 7. 1940 ho povýšili na majora gšt. Rozhodnutím veliteľa 1. divízie Veliteľstva pozemného vojska („VPV“) z 15. 10. 1940 bol určený do leteckej  školy v Trenčíne ako mimoriadny profesor na vyučovanie všeobecnej taktiky zbraní.

V roku 1941 zastával rôzne štábne funkcie v rámci 1. divízie (prednosta 3. odd. štábu, prednosta mobilizačného, organizačného oddelenia, potom druhého dôstojníka štábu veliteľstva 1. divízie). Po vstupe Slovenska do vojny proti ZSSR sa stal prednostom operačného oddelenia štábu 1. divízie v poli a 1. 8. – 14. 11. 1941 prednostom materiálneho oddelenia Rýchlej divízie („RD“).  Po návrate z frontu 28. 1. – 29. 6. 1942 zastával funkciu náčelníka štábu („NŠ“) VDO 1, potom do 6. 7. 1942 bol prednostom výcvikového oddelenia VPV, do 28. 7. 1942 prednostom všeobecného oddelenia Vojenského vedeckého ústavu pri MNO. 28. 7. – 2. 10. 1942 bol prednostom materiálneho oddelenia RD a 3. 10.1942 – 15. 1. 1943 prednostom materiálneho oddelenia VDO 1. Medzitým, 1. 1. 1943,  ho povýšili do hodnosti podplukovníka gšt. 16. 1. – 3. 3. 1944 bol prednostom personálií MNO a 4. 3. – 27. 4. 1943 NŠ RD.

Už pred rokom 1943, počas pôsobenia v Trenčíne, zabezpečoval s okruhom najbližších spolupracovníkov tranzit českých dôstojníkov a iných utečencov z Protektorátu Čechy a Morava cez Maďarsko na západ a poskytoval rôzne dôverné informácie pre čs. exil a zahraničný odboj v Londýne. Ilegálne kontakty udržiaval s M. Polákom, so skupinou V. Šrobára a s mjr. gšt. J. Noskom.

Po návrate z frontu bol vzhľadom na zlý zdravotný stav hospitalizovaný. Po vyliečení sa v októbri 1943 stal oblastným dôstojníkom VDO 1.

Dňom 19. 12. 1943 (s platnosťou od 1. 1. 1944) bol na návrh gen. II. tr. Jozefa Turanca menovaný za NŠ VPV v Banskej Bystrici. Nadviazal styky so skupinou protifašisticky orientovaných dôstojníkov v Banskej Bystrici, predovšetkým na VPV (pplk. M. Ferjenčík, pplk. Miroslav Vesel, pplk. D. Kišš-Kalina, po apríli 1944 aj mjr. gšt. J. Nosko),  pomocou ktorých sa dostal do kontaktu aj s ostatnými antifašistickými skupinami a s čs. vládou v Londýne. 23. 3. 1944 bol prezidentom E. Benešom menovaný za vedúceho príprav ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády. 27. 4. 1944 na stretnutí ilegálnej Slovenskej národnej rady („SNR“)  v Bratislave,  prijal poverenie o vedení Vojenského ústredia („VÚ“), pričom jeho zástupcom mali byť plk. gšt. V. Talský a plk. J. Imro. Vzhľadom na to, že tento triumvirát z rôznych dôvodov nespolupracoval, jeho skutočnými zástupcami sa stali mjr. gšt. J. Nosko, NŠ VÚ, pplk. M. Ferjenčík, ktorý sa staral o ilegálnu sieť v armáde, stot. v zálohe M. Polák mal od júna 1944 na starosti spravodajstvo a styk s civilnými zložkami, styk so SNR a partizánskymi jednotkami mjr. J. Marko a materiálne úlohy mjr. gšt. A. Ciprich. So svojimi odbojovými spolupracovníkmi na VPV vypracoval vojenský plán ozbrojeného vystúpenia, ktorý 28. 6. 1944 odoslal do Londýna a na druhý deň predložil aj na porade ilegálnej SNR. Rámcový plán v optimálnom variante počítal so súčinnosťou so sovietskou Červenou armádou, ktorej mala slovenská Poľná armáda (dve východoslovenské divízie) otvoriť karpatské priesmyky a ostatná časť armády (Zápoľná armáda) mala vykonať prevrat a mobilizáciu na Slovensku, doplniť Zápoľnú armádu na dve pešie divízie a po spojení sa s Poľnou armádou pomocou Červenej armády dokončiť porážku Nemcov. Menej výhodný druhý variant bol vynúteným riešením: v prípade okupácie Slovenska sa malo začať s ozbrojeným odporom bez ohľadu na stav príprav povstania. Uzlovým bodom vojenských príprav sa stalo vyhľadávanie vhodných predurčených povstaleckých veliteľov posádok. Veľké nedostatky vo voj. prípravách vo výbere osôb nastali na západnom a východnom Slovensku. Až do začiatku Povstania sa nedoriešilo, kto z dvojice: gen. II. tr. A. Malár – plk. gšt. V. Talský sa stane povstaleckým veliteľom východoslovenských divízií, ktoré mali mať rozhodujúcu úlohu v nadchádzajúcom Povstaní. Podobnú nerozhodnosť prejavilo VÚ aj v určení povstaleckého veliteľa bratislavskej posádky. Na mnohých iných miestach západného Slovenska vytipovaní dôstojníci zverenú úlohu nezvládli.

Najdôležitejšou otázkou príprav ozbrojeného povstania bola jeho koordinácia s postupom Červenej armády. Z tohto dôvodu už 29. 6. 1944 sa na bratislavskej schôdzke VÚ a SNR vytýčila úloha vyslať delegáciu do ZSSR. Po rôznych komplikáciách sa odlet delegácie podarilo uskutočniť až 4. 8. 1944.

Vojenské prípravy povstania musel pplk. gšt. J. Golian koordinovať jednak s domácimi politickými silami, združenými v ilegálnej SNR, jednak musel rešpektovať inštrukcie a rady prichádzajúce od čs. exilu z Londýna. Systematické rádiotelegrafické spojenie s čs. voj. orgánmi v Londýne mu malo pomôcť v riešení koncepčných otázok voj. príprav,  ale aj pri denných starostiach s narastajúcou part. aktivitou na východnom Slovensku a na strednom Slovensku po príchode desantov zo ZSSR od konca júla 1944. Keďže londýnska čs. vláda z prestížnych dôvodov nemohla propagovať stlmenie aktivity, túto otázku museli domáce odbojové sily vyriešiť sami. Začiatkom augusta 1944 vyslal svojho emisára, pplk. B. Manicu, na východné Slovensko, aby vysvetlil partizánom, že predčasná aktivita môže škodiť záujmom odboja. Hoci v otázke potreby stlmiť nežiaducu partizánsku aktivitu, ktorá mohla predčasne upozorniť na seba a vyvolať nemecký zákrok, sa politici SNR a dôstojníci VÚ zhodli, narastajúcu povstaleckú vlnu na strednom Slovensku sa im ani napriek tomu nepodarilo stlmiť. 13. 8. 1944 v sprievode mjr. J. Marka a pplk.B. Manicu sa osobne stretol s P. A. Veličkom v Sklabini, aby ho požiadal, aby nepodnikal väčšie partizánske akcie. Hoci Veličko dal prísľub, v poslednej augustovej dekáde začal realizovať plán vytvorenia partizánskeho  rajónu, ktorý realizoval vyhadzovaním tunelov. V tom čase začali partizáni aj v iných lokalitách stredného Slovenska  obsadzovať mestá a obce.

VÚ v posledných augustových dňoch sústavne sledovalo pohyb nemeckých vojsk, hlavne sústredenie na moravsko-slovenských hraniciach. Správy o part. akciách – predovšetkým v Martine, Ružomberku a Brezne – vyvolali nemecký zákrok. Vzhľadom na nezvládnutie situácie vlastnými bezpečnostnými a vojenskými silami prezident SR J. Tiso 28. 8. 1944 súhlasil s príchodom nemeckých okupačných vojsk na Slovensko.

29. 8. 1944, ráno,  npor. Š. Hanus na Golianovpríkaz zaistilgen. I. tr. J. Turanca na Troch Duboch a odviezol na partizánsky štáb kpt. sovietskej Červenej armády A. S. Jegorova. Večer po rozhlasovom prejave ministra národnej obrany, gen. I. tr. F. Čatloša, v ktorom potvrdil príchod nemeckých okupačných vojsk, vydal heslo rozkazu na branný odpor armády s platnosťou od 20:00. Začalo sa Slovenské národné povstanie. Ako veliteľ armády za podmienok narastajúceho tlaku okupačných vojsk riešil so svojím štábom všetky najdôležitejšie úlohy obrany povstaleckého územia. Za realizáciu vojenských príprav a otočenie zbraní proti dovtedajšiemu spojencovi, nacistickému Nemecku,  bol už 29. 8. 1944 povýšený londýnskym čs. MNO na plukovníka gšt. a  na základe rozhodnutia SNR z 5. 9. 1944 povýšený do hodnosti brigádneho generála. Rádiogramom z 12. 9. 1944 mu oznámili, že túto hodnosť mu potvrdila aj čs. vláda v Londýne.

Od začiatku Slovenské národné povstaniebol sklamaný, že sa veci pre ozbrojené vystúpenie nevyvíjali priaznivo. Predovšetkým na východe Slovenska sa zmarili dobré východiská Povstania; pasivita a nerozhodnosť veliteľských špičiek a nebudovanie hlbšej konšpiračnej siete na nižších stupňoch spôsobili, že sa vyčleneným nemeckým vojskám podarilo za krátky čas  odzbrojiť východoslovenské divízie, ako aj Armádne veliteľstvo v Prešove, čím sa prekazili možnosti aktívneho variantu povstaleckého vystúpenia. Aj on, ako aj jeho spolupracovníci,  niesli zodpovednosť za to, že sa nevyberali najlepšie osoby na čelo západoslovenských voj. posádok, prípadne aj najspoľahlivejší dôstojníci v rozhodujúcom okamihu zlyhali. To znamenalo veľké územné, aj materiálne straty pre Povstanie. Počas bojov na povstaleckom fronte riadil vojenské operácie, ktorých sa na niektorých miestach aj osobne zúčastnil. Svojou prítomnosťou na úseku niektorých taktických skupín chcel zvýšiť boj. sebavedomie povstalcov a srdnatosť ich obrany. Do 7. 10. 1944 velil povstaleckej armáde, potom bol zástupcom veliteľa armády div. gen. R. Viesta. 27. 10. 1944 spolu so štábom Veliteľstva 1. čs. armády ustupoval z Banskej Bystrice na Donovaly. Po vydaní posledného rozkazu div.gen. R. Viesta na prechod na partizánsky spôsob boja, ktorý sa však už nedostal k jednotkám armády, ráno 28. 10. 1944  o 6:00, povstaleckí generáli spolu s Vysokoškolským strážnym oddielom odišli z Donovál smerom na Bully, pokračovali cez Polianku na Kečku. Po namáhavých presunoch sa 2. 11. 1944 dostali do Supotníckej doliny, kde sa dostali do sústredenej nepriateľskej paľby. Oddiel bol rozbitý, časť príslušníkov zajatá. Večer toho istého dňa zišli do Pohronského Bukovca, kde si chceli oddýchnuť. Ráno 3. 11. 1944 ho Einsatzkommando 14, rovnako ako div.gen. R. Viesta a ďalších dôstojníkov, zajalo. Po vypočúvaní ich previezli do Bratislavy, kde pokračovali ďalšie výsluchy, potom nasledoval transport do Berlína. Odtiaľ ich pravdepodobne previezli do koncentračného tábora Flossenburg. Osud Goliana, podobne ako R. Viesta, nie je známy, pravdepodobne zahynul v Nemecku na jar roku 1945.

V roku 1946 bol povýšený do hodnosti div.gen. in memoriam a v roku 1969 do hodnosti genplk. in memoriam.

 
Text: PhDr. František Cséfalvay, CSc.
Foto: VHÚ