Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

Zástava 1. čs. pešieho pluku

Vypublikované:
Zástava 1. čs. pešieho pluku
Zástava 1. čs. pešieho pluku
Vypuknutie druhej svetovej vojny a udalosti, ktoré výrazne zasiahli do politickej mapy strednej Európy, boli hlavnými príčinami vzniku protifašistického odboja nielen v českom a slovenskom prostredí, ale aj v zahraničných politických centrách.

Jedným z takýchto centier bolo Francúzsko, kde ako veľvyslanec pôsobil Dr. Štefan Osuský, ktorý sa výraznou mierou zaslúžil o vznik čs. vojenských jednotiek vo Francúzsku.

Na juhu Francúzska

Od apríla 1939 vykonával diplomatické rokovania s predstaviteľmi francúzskej vlády smerujúce k výstavbe čs. vojska, ktoré umožnili presun čs. dobrovoľníkov z Poľska do Francúzska a ich vstup do francúzskej cudzineckej légie.

Š. Osuský dňa 28. augusta 1939 odovzdal francúzskej vláde nótu, v ktorej žiadal o možnosť vytvorenia jednotiek, ktoré by boli považované za integrálnu súčasť národnej československej armády, neskôr doplnenú o požiadavku zriadenia československého vojenského tábora v Cognacu, o uvoľnenie čs. vojakov z francúzskych ozbrojených síl a o ich materiálne vybavenie. Dohoda o obnovení čs. armády vo Francúzsku bola medzi Š. Osuským a E. Daladierom podpísaná 2. októbra 1939. Čs. armáda sa mala doplňovať povolávaním podľa čs. zákonov alebo dobrovoľným vstupom čs. občanov žijúcich vo Francúzsku. Realizáciu dohody mal zabezpečovať Československý národný výbor. Ten aj vydal 17. novembra 1939 mobilizačný rozkaz, podľa ktorého mali do čs. armády vstúpiť krajania žijúci nielen vo Francúzsku, ale aj v krajinách pod jeho správou.

V polovici septembra 1939 francúzska vláda pridelila československej vojenskej správe výcvikové stredisko v mestečku Agde. Už počas druhej polovice septembra tam prišli prvé stovky dobrovoľníkov, pozostávajúce prevažne z československých príslušníkov francúzskej cudzineckej légie a dobrovoľníkov nachádzajúcich sa na území Francúzska. To umožnilo, aby 28. septembra vznikol 1. čs. náhradný prápor a 29. septembra 1. čs. peší prápor. O niečo neskoršie, 16. októbra, bol zriadený 1. čs. peší pluk. 15. novembra sa rámcovo sformoval 2. čs. peší pluk. Zároveň boli položené základy pre výstavbu ďalších jednotiek, ktoré sa mali vytvoriť po všeobecnej mobilizácii. Mobilizácia, ktorá sa vzťahovala nielen na krajanov žijúcich vo Francúzsku, ale aj na tých, ktorí žili v krajinách pod francúzskou správou, umožnila, aby 15. januára 1940 vznikla 1. čs. pešia divízia pod velením Slováka div. gen. Rudolfa Viesta, od 14. júna 1940 brig. gen. Bedřicha Neumanna (krycie meno Bohuš Miroslav). Veliteľstvo divízie bolo umiestnené v Béziers, 1. peší pluk bol dislokovaný v Pézans.

Do začiatku júna 1940 počet jej príslušníkov spolu s príslušníkmi náhradného telesa a vojenskej správy narástol na približne 11 400 osôb (3 236 dobrovoľníkov a 8 169 mobilizovaných krajanov). Slováci spolu s príslušníkmi iných národností pochádzajúcimi zo Slovenska boli zastúpení počtom 4 641, čo predstavovalo 40,7 percenta z celkového počtu prezentovaných osôb.

Prípravu divízie na bojové nasadenie sťažoval nedostatok výzbroje, v dôsledku čoho na front mohli odísť len dva pešie pluky v zostave tzv. divíznej pechoty pod velením brig. gen. Jaroslava Čiháka (krycie meno Znamenáček). Ich presun na front sa začal 6. júna. Odtiaľ sa počas 11. a 12. júna presunuli na úsek frontu vzdialený 40 až 50 km východne od hlavnéhoho mesta Francúzska a potom od 12. do 19. júna bojovali v zostavách francúzskych vojsk pri riekach Marna, Grand Morin, Seina, Loira a Cher. Dňa 19. júna sa oba pluky na rozkaz francúzskeho velenia odpútali od nepriateľa a začali sa presúvať na juh Francúzska. O tri dni neskoršie Francúzsko kapitulovalo. To viedlo veliteľa divízie k tomu, aby 23. júna vydal rozkaz na prepravu do Veľkej Británie, ktorý umožňoval, aby vo Francúzsku zostali vojaci, ktorí sa tak rozhodli z rodinných alebo iných dôvodov. Popritom však boli z evakuácie vylúčení „politicky nespoľahliví vojaci, ako aj vojaci, o ktorých velitelia rozhodli, že si nezasluhujú zostať v radoch československého vojska. Následkom toho do Veľkej Británie odišlo len 4 309 vojakov, medzi nimi aj 660 Slovákov.

Odchod do Veľkej Británie

Po evakuácii čs. jednotiek z Francúzska do Veľkej Británie bola značná časť príslušíkov bývalej 1. čs. divízie vo Francúsku zaradená do 1. československej zmiešanej brigády.

Bojové zástavy mali aj v tomto prípade veľký význam ako symbol bojovej slávy, vojenskej cti a statočnosti. Všetky vychádzali z jednotného vzoru, ktorý bol stanovený usmernením ministerstva národnej obrany v Londýne. Pôvodný návrh zástavy 1. pešieho pluku vyhotovil český maliar František Kupka. Bola vyrobená a venovaná mestom Arras, a pluk ju slávnostne prevzal 8. mája 1940. Neskôr zástavu prevzali jednotky pozemných útvarov čs. zahraničného vojska vo Veľkej Británii. Po návrate do Československa sa zástava používala až do roku 1953, keď ju odovzdali do VHÚ Praha, kde je dodnes aj s kópiou zo šesťdesiatych rokov.

Replika, ktorá bola vyrobená na múzejné účely českou firmou Velebný & Fam, s. r. o., v Ústí nad Orlicí, sa nachádza v zbierkach VHM Piešťany od roku 2009. Príležitostne možno zástavu vidieť pri slávnostných udalostiach organizovaných MO SR alebo v rámci výstav, na ktorých sa autorsky podieľa VHÚ Bratislava.

Strieborná jednotka

Zástava vychádza z jednotného vzoru. Lícna strana má štandardnú podobu – na zlatožltom poli je umiestnená plastická výšivka malého štátneho znaku, lemovaná pásom z modro-bielo-červených trojuholníkov. Rubová strana obsahuje československú zástavu orámovanú rovnakým pásom, v strede poľa sú zlaté lipové ratolesti uložené do tvaru otvoreného venca, uprostred ktorého je veľké strieborné číslo 1. Pod vencom je vyšitý modrý nápis RESURGAM (lat. „opäť povstanem“). V rohoch sú umiestnené štyri vence z dubových a olivových vetvičiek s rôznymi symbolmi, ktoré vyjadrujú spojitosť jednotky s regiónom a poukazujú aj na historický odkaz čs. jednotky počas prvej svetovej vojny.

Text: Mgr. Viera JURKOVÁ (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 2/2020 (upravené)

Fotogaléria

Návrat na začiatok stránky