76-mm divízny kanón vzor 1942

76-mm divízny kanón vzor 1942
24.04.2018
Prvý moderný divízny kanón kalibru 76 mm bol do výzbroje Červenej armády zavedený v apríli 1936 a mal nahradiť dovtedy používaný 76-mm divízny kanón vzor 1902/30. Na jeho vývoji sa podieľala konštrukčná kancelária generála V. G. Grabina Napriek tomu, že to bol najvýkonnejší kanón tohto druhu na svete, mal svoje nedostatky. Vysokú hmotnosť a veľké rozmery. Preto sa začiatkom roka 1938 začali práce na jeho modernizácii. Modernizovaný kanón, známy pod označením F-22 USV, sériovo vyrábaný od roku 1940, vynikal zníženou hmotnosťou, vyššou stabilitou pri streľbe a nižšími výrobnými nákladmi. Začiatkom mája 1941 na základe poznatkov z používania kanóna vo vojskách začal V. G. Grabin z vlastnej iniciatívy a bez oficiálneho súhlasu velenia vyvíjať nový 76-mm divízny kanón. Prototyp bol dokončený v júni 1941. Jeho základ tvorila hlaveň, prevzatá z kanóna vzor 39, vybavená novou dvojkomorovou úsťovou brzdou, absorbujúcou asi 30 % energie spätného rázu. Na jej uloženie sa použila ľahká lafeta 57-mm protitankového kanóna vzor 41 (ZIS-2). Vďaka tomu sa znížila hmotnosť a zvýšila mobilita kanóna. V júli 1941 bol prototyp predvedený náčelníkovi Hlavnej delostreleckej správy G. I. Kulikovi, ktorý však hromadnú výrobu zakázal, pretože považoval divízne delostrelectvo za neschopné bojovať s ťažkými nemeckými tankmi. Napriek tomu, na osobnú zodpovednosť Grabina po vzájomnej dohode s riaditeľom závodu č. 92, kanón zaradili do sériovej výroby. Do začiatku roka 1942 dostali bojujúce jednotky približne 1 000 kusov pod označením ZIS 3. Počas ťažkých bojov v roku 1941 ukázal nový model jasnú prevahu nad oficiálne zavedeným kanónom vz. 39. Vďaka tomu Grabin osobne predviedol prototyp ZIS 3 Stalinovi. Ten po ukážkach povolenie vydal. Začiatkom februára 1942 boli vykonané štátne skúšky. Na základe ich výsledkov kanón 12. februára 1942 prijali do výzbroje Červenej armády s oficiálnym názvom 76-mm divízny kanón vzor 1942. V rokoch 1941 až 1945 ich vyrobili dovedna 48 016 kusov. Kanón bol určený na umlčiavanie živej sily a palebných prostriedkov nepriateľskej pechoty a jej delostrelectva priamou aj nepriamou streľbou, na ničenie poľných obranných objektov, tankov a ostatných motomechanizovaných prostriedkov nepriateľa priamou streľbou. Umožňoval rýchlu a presnú streľbu a rýchle striedanie palebných postavení. Neobstáli pred ním ani ťažké nemecké tanky a samohybné delá počas najväčších tankových bojov v histórii v lete 1943 pri Kursku. Na prepravu slúžili nákladné autá ZIS-5, GAZ-AA, GAZ-MM, ale aj z USA dodávaný Studebaker US6 a Dodge WC. V niektorých prípadoch sa využívala aj hipotrakcia Až do konca vojny ZIS-3 pevne zastával postavenie hlavnej divíznej zbrane a od roku 1944 po zníženej výrobe 45-mm kanónov a nedostatku 57-mm kanónov ZIS-2 sa táto zbraň stala de facto aj hlavnou protitankovou zbraňou Červenej armády. Do výzbroje československých jednotiek v ZSSR bol v roku 1943 kanón zavedený v rámci výstavby delostreleckých útvarov 1. československej brigády, kde 2. delostrelecký oddiel mal dve batérie, každú so štyrmi kanónmi. V lete 1944 predstavoval tento kanón vzor 1942 jadro protitankového delostrelectva 1. československého armádneho zboru, pretože tvoril jedinú výzbroj všetkých protitankových plukov jednotlivých brigád. Od začiatku 50. rokov sa kanón licenčne vyrábal v Dubnici nad Váhom. Československá armáda prevzala do výzbroje niekoľko sto kusov, ktoré z nej začiatkom 60. rokov 20. storočia vyradila.
 
Technicko-taktické údaje:
Kaliber: 76,2 mm
Obsluha: 1 + 6 ľudí
Rýchlosť streľby: do 25 výstrelov/min
Maximálna rýchlosť na ceste: 50 km/h
Maximálna rýchlosť na poľných cestách: 30 km/h
Dĺžka hlavne: 3 169,92 mm
Dĺžka v prepravnej polohe bez kolesne: 6,095 m
Hmotnosť v prepravnej polohe: 1 850 kg
Hmotnosť v bojovej polohe: 1 200 kg
Výška pri námere 0°: 1 375 m
Rozsah námeru: -5° až +37°
Rozsah odmeru: 54°
Počiatočná rýchlosť strely: 662 – 680 m/s
Maximálny dostrel: 13,29 km
 
Text: PhDr. Peter Nastišin VHÚ-VHM Piešťany – Múzejné oddelenie Svidník.
Foto: VHÚ
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.4/2014