Archívne fondy česko-slovenskej armády v rokoch 1945-1992

Aktualizované: 10. December 2013 —

Vývoj hlavných pôvodcov archívnych záznamov

Vláda Československej republiky (ČSR) schválila dňa 25. mája 1945 dočasnú mierovú organizáciu československej brannej moci. Na jej podklade bola nariadením náčelníka hlavného štábu československej brannej moci gen. Bohumila Bočka k 12. 6. 1945 na území Slovenska vytvorená 4. (vojenská) oblasť s veliteľstvom v Bratislave. Týmto boli zároveň zrušené oblastné vojenské veliteľstvá a to východné so sídlom v Košiciach a západné so sídlom v Nitre, ktoré boli zriadené 12. apríla 1945. Ich hlavnou úlohou bolo obnoviť v čo najkratšom čase celý systém vojenskej správy a intenzívne vykonávať na oslobodenom území vojenskú mobilizáciu pre doplňovanie bojujúcich československých jednotiek. Po splnení bojových úloh na oslobodení ČSR plnila armáda ďalšie dôležité úlohy vyplývajúce zo zabezpečenia mierového života a obnovy vnútornej infraštruktúry štátu. Na Slovensku tieto úlohy plnili jednotky podriadené Veliteľstvu 4. oblasti Bratislava.

Zabezpečenie územia a ochrana hraníc Slovenska vychádzali z obnovenej československej štátnosti, ktorá reagovala na aktuálne bezpečnostné problémy a prehlbujúcu sa vojensko-politickú polarizáciu i postavenie ČSR v strednej Európe. Dislokáciu, organizačnú štruktúru a počty jednotiek na Slovensku ovplyvňovalo vojensko-politické a geopolitické postavenie a operačno-strategický význam Slovenska z hľadiska československých a veľmocenských zámerov a plánov.

Za najbezpečnejšiu bola považovaná nová hranica so Zväzom sovietskych socialistických republík (ZSSR). Podkarpatská Rus (neskôr Zakarpatská Ukrajina) bola na základe Zmluvy medzi ČSR a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine z 29. júna 1945, zákona o úprave štátnych hraníc so ZSSR a zákona o pripojení Zakarpatskej Ukrajiny k Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike (USSR) pripojená v novembri 1945 k USSR. Hranica bola obsadená sovietskou pohraničnou hliadkou od 22. septembra 1945 (inv. číslo 11, č. sp. 80966).

Na hranici Slovenska s Poľskom (na území Spiša a Oravy) bola napätá situácia. Severné časti a obce tohto územia boli rozhodnutím Najvyššej rady veľvyslancov, ktorá po 1. svetovej vojne určovala štátnu hranicu ČSR, v rokoch 1920 a 1924 pripojené k Poľsku. Po porážke Poľska Nemeckom bolo na základe slovensko-nemeckej zmluvy toto územie v roku 1939 pripojené k Slovenskej republike. Po oslobodení pokračovala na tomto území slovenská správa, avšak na základe požiadavky vlády ČSR obnoviť štátnu hranicu z roku 1937 bolo v máji 1945 odovzdané Poľsku. Príchod poľského vojska a milícií vyvolal nespokojnosť, represálie a vysťahovanie časti obyvateľstva na Slovensko. Napätie zvyšovali aj prenikajúce ozbrojené skupiny Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) z juhovýchodného Poľska, ako dôsledok vojenských operácií jednotiek poľskej a sovietskej (do roku 1946 Červená armáda) armády.
Banderovci, nazvaní podľa svojho vodcu Štefana Banderu, boli ozbrojené skupiny príslušníkov Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), zvyšku SS divízie Galizien a nemeckých, maďarských a talianskych vojakov, ktorí nestačili ustúpiť pred postupujúcou Červenou armádou. UPA vznikla koncom 2. svetovej vojny ako ozbrojená zložka ukrajinských nacionalistov. Pôsobila proti sovietsky orientovaným politickým silám v západnej časti sovietskej Ukrajiny a v juhovýchodnom Poľsku. Pred tlakom vojenských operácií poľskej armády prichádzali banderovci na Slovensko, kde prepadali miestne obyvateľstvo a s korisťou sa vracali naspäť do Poľska.
K zásahu československej armády proti banderovcom došlo už koncom roku 1945 v oblasti Prešov – Medzilaborce – Humenné. Na posilnenie posádok boli vytvorené zvláštne skupiny pod názvom „zabezpečenie pohraničného územia“ (ZPÚ), zložené zo štyroch práporov a špeciálnych jednotiek. Do akcií proti banderovcom na východnom Slovensku bola nasadená časť jednotiek 4. rýchlej (do 1.10.1945 pešej) divízie. Jej veliteľ pplk. Ján Stanek bol ministrom národnej obrany vymenovaný za veliteľa všetkých útvarov a jednotiek nasadených proti banderovcom. Československé jednotky spolupracovali so sovietskou a poľskou armádou. Aktivované boli aj jednotky 10. pešej divízie umiestnené na východnom Slovensku. Československá armáda skončila operácie proti banderovcom v októbri 1947 a ich zvyšky zlikvidovali ozbrojené zložky ministerstva vnútra do konca roku 1947.

Na základe parížskej konferencie odovzdalo Maďarsko do slovenskej správy obce Jarovce (po maďarsky Horváthjárfalu), Rusovce (po maďarsky Oroszvár) a Čuňovo (po maďarsky Csúny, Dunacsún). Veľmi citlivým problémom vo vzájomných vzťahoch bola výmena obyvateľstva. Zo Slovenska do Maďarska bola presídlená časť maďarskej menšiny a z Maďarska sa mali presťahovať obyvatelia hlásiaci sa k slovenskej národnosti. Napätie a konflikty na južnej hranici narastali. Z pohraničia boli hlásené ozbrojené prepady, rabovanie a pašovanie skupinami prenikajúcimi z Maďarska. Uvedené skutočnosti boli v roku 1947 sprievodným javom aj presídľovania občanov maďarskej národnosti do českého pohraničia. Jednotky československej armády dislokované na Slovensku prestali v tejto oblasti plniť úlohy zabezpečovania pohraničného územia v auguste 1947.

Pôvodná hranica Slovenska s Rakúskom z roku 1937 bola obnovená opätovným pričlenením obcí Devín a Petržalka k Slovensku, ktoré protokol o určení hraníc medzi Československom a Nemeckou ríšou z 30. 11.1938 pripojil k územiu ríše. Hranicu z rakúskej strany do roku 1955 zabezpečovali jednotky Červenej armády dislokované v sovietskej okupačnej zóne zaberajúcej severnú časť Rakúska.

Severnú hranicu Slovenska zabezpečovala 4. pešia divízia pešími plukmi 16 a 41. Finančnú stráž posilnila 10. pešia divízia príslušníkmi Pešieho pluku 37 a 2. pešia divízia vyčlenila motorizovaný pohotovostný oddiel v Kežmarku (č. sp. 80093 a 80359/1945).

Ochranou južnej hranice v úseku Kráľovský Chlmec – Bratislava (vrátane) bola poverená 2. pešia divízia a úsek od Bratislavy po Dačice na Morave zabezpečovala 4. pešia divízia (č. sp. 80093/1945).

Reorganizácie v armáde:

25.5.1945 – Dočasná mierová organizácia československej brannej moci. V súlade s Košickým vládnym programom sa predpokladalo zachovanie národného charakteru vojenských útvarov. Na území Slovenska mali byť vytvorené predovšetkým z mužstva, poddôstojníkov a dôstojníkov slovenskej národnosti. Veliaca a služobná reč mala byť slovenčina.
1.10. 1945 – Do platnosti vstúpila zdokonalená mierová organizácia. Ako nové prvky organizačnej makroštruktúry boli zriadené rýchle a motorizované divízie, delostrelecká divízia zálohy hlavného velenia a tankový zbor. Boli zavedené tri typy jednotiek (na plných počtoch, rámcové a náhradné). Bola obnovená predmníchovská štruktúra doplňovacích okresných veliteľstiev (DOV).
V dňoch 6. až 9. júna 1946 bola vykonaná vzájomná výmena 9. pešej divízie zo západného Slovenska na Moravu a 6. pešej divízie z južnej Moravy na Slovensko. Výmena bola dôsledkom parlamentných volieb v máji 1946, v ktorých na Slovensku zvíťazila Demokratická strana. Vláda ČSR 27. 8. 1946 rozhodla o ich návrate v dňoch 10. - 20. septembra 1946 do pôvodných posádok. Ďalej rozhodla, aby MNO pripravilo opatrenia, podľa ktorých od 1.10.1946 mala byť časť slovenských brancov zaradená do jednotiek vojenských útvarov na Morave a v Čechách a naopak časť českých brancov zaradená do jednotiek na Slovensku.
Od 1.10. 1947 bola zavedená nová mierová organizácia československej armády a súbežne s ňou bola spracovaná aj vojnová organizácia. Na území Slovenska bola zachovaná 4. oblasť s prečíslovanými armádnymi zbormi (az) – VII. az na V. az a VIII. az na VI. az. Veliteľstvo letectva oblasti bolo zrušené a nahradené Veliteľstvom IV. leteckého zboru. Boli znížené plánované počty osôb v armáde a zrušené niektoré útvary. Nová organizácia československej armády bola výrazným posunom vpred v porovnaní s dočasnou organizáciou platnou od 1.10.1945.
K 1.1.1948 boli zriadené nové justičné úrady. Vzhľadom k zostrujúcej sa situácii boli zvýšené počty vojsk na západných hraniciach ČSR. Vývoj medzinárodnej situácie mal za následok čiastočnú reorganizáciu a dislokačné zmeny útvarov k máju 1948. K 31.máju 1948 bolo zrušené veliteľstvo VI. armádneho zboru v Banskej Bystrici. Do pohraničia juhozápadných Čiech bola zo Slovenska presunutá 2. pešia brigáda (z Banskej Bystrice do Písku a potom 15.12.1948 do Sušíc).
V priebehu roka 1949 prebiehali organizačné a dislokačné zmeny útvarov zamerané na prípravu novej organizácie armády. Na Slovensku dňom 15. apríla 1949 bola zrušená 4. rýchla divízia s veliteľstvom v Žiline (personálom a materiálom boli posilnené útvary v Čechách a na Morave) a k 1.máju 1949 bolo zrušené aj veliteľstvo V. armádneho zboru v Trenčíne. V organizácii armády po 1.10.1949 bola zachovaná 4. oblasť s dislokovanými jednotkami: 9. pešia divízia, 10. pešia divízia, 4. spojovací pluk, 189. protilietadlový delostrelecký oddiel, 153. protilietadlový delostrelecký oddiel, 8. delostrelecká brigáda, 7. delostrelecká brigáda, 4. ženijný pluk, 12. ženijný prápor, 18. ženijný prápor, 7. automobilový prápor, 8. automobilový prápor a vojenské školstvo na prípravu nového veliteľského zboru. Reorganizáciou orgánov územnej vojenskej správy namiesto doplňovacích okresných veliteľstiev (DOV) boli zriadené okresné vojenské veliteľstvá (OVS) a krajské vojenské veliteľstvá (KVV).
Dňom 20. septembra 1950 došlo k zásadnej zmene v mierovej organizácii armády – zrušené boli veliteľstvá oblastí (vrátane veliteľstva 4. oblasti so sídlom v Bratislave) a zároveň boli vytvorené dva vojenské okruhy -1.VO s veliteľstvom v Prahe a 2.VO s veliteľstvom v Trenčíne (2.VO zahŕňal, podľa vtedajšieho správneho členenia kraje na Slovensku a Morave - mimo Jihlavského kraja). Každému veliteľstvu boli podriadené dva armádne zbory s tromi zväzkami (dva pešie a jeden rýchly). Veliteľstvo 2.VO malo v podriadenosti – I. zbor s veliteľstvom v Banskej Bystrici [so zväzkami v Trnave (veliteľstvo 9. pešej divízie) a v Košiciach (veliteľstvo10. pešej divízie)]. Veliteľstvo I. zboru prišlo v septembri 1950 z Karlových Varov do Banskej Bystrice. Na Morave a v Sliezsku boli dislokované zväzky IV. zboru s veliteľstvom v Brne.
Od 1.1.1951 boli premenované veliteľstvá zborov na veliteľstvá armádnych zborov a zmenilo sa číslovanie z rímskych číslic na arabské (1. az Banská Bystrica a 4. az Brno). Po realizácii reorganizačných zmien bola na teritóriu 2. VO rozmiestnená 1/3 počtu armády.
Od roku 1954 sa začal používať názov Československá ľudová armáda (ČSĽA) a od 1. novembra 1954 boli premenované existujúce armádne zbory a pešie divízie na strelecké zbory a divízie.
Ďalšia významná reorganizácia armády bola v roku 1958, po ktorej zostalo v ČSĽA jediné veliteľstvo okruhu v Trenčíne. Reorganizácia 2.VO sa dotkla podriadených zväzkov, ktoré boli redukované zo 6 na 3.
V roku 1965 k 1. septembru bola vykonaná reorganizácia, ktorou z veliteľstva 2. vojenského okruhu bolo vytvorené veliteľstvo Východného vojenského okruhu (s útvarmi na území Slovenska a Severomoravského kraja).
Rozmiestnením Strednej skupiny sovietskych vojsk v ČSSR v roku 1968 boli vykonané dislokačné zmeny vlastných jednotiek. Veliteľstvo VVO dostalo do podriadenosti 13. tankovú divíziu s veliteľstvom v Topoľčanoch (presťahovala sa z Mladé).
V roku 1969 vo veliteľstve VVO k zásadným organizačným zmenám nedošlo, zmenil sa však charakter okruhu na výcvikový a od 1. januára 1969 bol z pôsobnosti VVO vybraný Severomoravský kraj, ktorý bol odovzdaný do pôsobnosti SVO (začal platiť zákon o čs. federácii).
Dňom 31. decembra 1991 boli zrušené veliteľstvá VVO Trenčín a ZVO Tábor a dňom 1. januára 1992 bolo vytvorené Vojenské veliteľstvo Východ v Trenčíne (pokračovalo v činnosti VVVO) a Vojenské veliteľstvo Západ v Tábore (nástupca veliteľstva ZVO).
Dňa 31.decembra 1992 na základe ústavného zákona Českej a Slovenskej federatívnej republiky (ČSFR) č. 542/1992 Zb. zanikla ČSFR a týmto dňom ukončilo činnosť aj Vojenské veliteľstvo Východ. Na jeho základoch od 1. januára 1993 bolo postavené veliteľstvo Armády Slovenskej republiky so sídlom v Trenčíne.

Rozdelenie archívnych fondov česko-slovenská armáda v rokoch 1945 – 1992 na Slovensku:

Aktualizované: 10. December 2013 —

Vypublikované: 15. Marec 2009