Armáda a Ľudové milície vo februári 1948
V Česku v rovnakom období spoločnosť polarizovala tzv. krčmaňská aféra, keď traja ministri dostali balíčky s nastraženou výbušninou. Komunisti síce nedokázali jesennú krízu dotiahnuť takpovediac do konca a uskutočniť prevrat, napriek tomu sa politický systém národného frontu otriasal v základoch a významne rástli mimoústavné prostriedky riešenia politických sporov.
Zdroje vládnej krízy
Vládna kríza z februára 1948 korenila v politickom obsadzovaní veliteľských postov v polícii. Komunisti už v roku 1945 ovládli spravodajské služby a v priebehu nasledujúcich rokov pokračovali v posilňovaní svojho vplyvu v mocenských zložkách štátu, ktoré zneužívali v politickom boji. Spory vyvrcholili potom, čo minister vnútra Václav Nosek odvolal osem pražských obvodných veliteľov Zboru národnej bezpečnosti a preložil ich na menej významné posty. Dňa 13. februára 1948 vláda prijala uznesenie, ktorým ministra žiadala zastaviť personálne zmeny, a na program najbližšieho rokovania nekomunistickí ministri pretlačili prerokovanie správy o zneužívaní polície komunistami.Vládne uznesenie sa nesplnilo a zástupcovia troch strán podali na protest dňa 20. februára 1948 demisiu. Podalo ju však len 12 ministrov z 25-člennej vlády. Komunisti vzápätí začali s vytváraním štruktúr, ktoré im pomohli eliminovať odpor v spoločnosti. Išlo v prvom rade o akčné výbory, ktoré bez akéhokoľvek právneho základu a na základe politických kritérií rozhodovali o pracovno-právnych otázkach v jednotlivých inštitúciách, a to vrátane ministerstiev, či dokonca o mandátoch poslancov. Ďalším kľúčovým nástrojom, ktorý umožnil prevziať moc, sa stal Zbor národnej bezpečnosti. Komunistom lojálni príslušníci uskutočnili prvé razie a zatýkania potenciálnych oponentov.
Oceľová päsť KSČ
Dôležitú úlohu zohrali aj Ľudové milície. Už začiatkom februára 1948 mali na základe pokynu ÚV KSČ stranícke organizácie vo fabrikách začať s organizovaním „strážnych oddielov“, zložených z komunistov a ich sympatizantov. Ich členovia spolu s príslušníkmi Závodných stráží dostali 17. februára 1948 od vedenia KSČ pokyn kontrolovať podniky a byť v pohotovosti aj mimo pracovného času. Po demisii vlády o tri dni neskôr boli tieto oddiely posilnené. ÚV KSČ ich riadilo prostredníctvom podriadených straníckych štruktúr a rátalo sa s ich nasadením mimo fabrík. Veliteľov všetkých sformovaných oddielov zvolalo krajské vedenie strany 21. februára 1948 do Prahy. Na zasadnutí padlo rozhodnutie o potrebe oddiely organizovať vojensky a predsedníctvo ÚV KSČ rozhodlo o ich premene na Ľudové milície. Mali chrániť fabriky a súčasne slúžiť ako nástroj zastrašovania politických oponentov. Výzbroj získavali zo zbrojníc Závodných stráží, odkiaľ čerpali aj časť členov. Navyše, minister vnútra dohodol s riaditeľom brnianskej Zbrojovky, nominantom KSČ, dodávku ďalších 10 000 pušiek a 2 000 samopalov. Už 22. februára 1948 vznikol hlavný štáb ĽM, priamo riadený Ústredným výborom KSČ. Tisíce členov Ľudových milícií tak primárne v Prahe zabezpečovali nátlakové akcie a asistovali pri zásahoch, napr. neďaleko Pražského hradu proti študentom demonštrujúcim podporu váhajúcemu E. Benešovi. Po prijatí demisie prezidentom jednotky Ľudových milícií a útvarov ZNB uskutočnili pochod Prahou na Staromestské námestie, kde si vypočuli prejav predsedu vlády Klementa Gottwalda. Na Slovensku sa viac uplatnili ozbrojené skupiny bývalých partizánov, ktorí spolu s príslušníkmi polície hliadkovali a uskutočňovali razie, napríklad obsadili sekretariát Demokratickej strany.Nadstrannícke vojsko
Československá armáda sa do hektického diania nezapojila. Po roku 1945 bola budovaná ako nadstranícka. Jej príslušníci síce mohli do strán vstupovať, ale politická činnosť vo vojenských objektoch a v služobnom čase boli vylúčené. Zákaz strany rešpektovali, avšak s výnimkou komunistov, ktorí si v armáde vytvorili ilegálny systém straníckych dôverníkov. V aparáte KSČ pôsobila od roku 1947 Ústredná branná komisia, ktorej členmi sa stali gen. Jaroslav Procházka, náčelník Hlavnej správy výchovy a osvety MNO, a plk. Bedřich Reicin, náčelník 5. oddelenia MNO (vojenská kontrarozviedka). Tu sa pripravovali konkrétne opatrenia smerujúce k posilneniu vplyvu na armádu a komisii podliehali regionálne štruktúry, ktoré zasa riadili dôverníkov. Obdobné komisie síce mali aj viaceré ďalšie politické strany, ich činnosť však neprekračovala rámec zákona a sústreďovali sa najmä na získavanie informácií o dianí v armáde. Naopak, v intenciách komunistickej strany okrem dôverníkov pracovala aj značná časť osvetových dôstojníkov a aparát kontrarozviedky. Ale ani tieto opatrenia nestačili na to, aby si komunisti mohli byť istí faktickou kontrolou nad armádou. Bola ťažko uchopiteľným nástrojom tak pre komunistov, ako aj ich politických odporcov. Nejasnosť toho, ako sa veliteľský zbor zachová v prípade politickej krízy, podčiarkoval fakt, že medzi mnohými dôstojníkmi existovali značné animozity. Okrem čisto osobných dôvodov za tým stála najmä nedávna minulosť. Dôstojnícky zbor sa členil na skupiny, ktoré sa na tie ostatné dívali „cez prsty“. Vysoké posty zastávali dôstojníci, ktorí sa zúčastnili odboja, či už na Západe, alebo na Východe. Títo často kriticky vnímali svojich kolegov, ktorí sa v odboji neangažovali. Naopak, táto skupina dôstojníkov sa musela často uspokojiť s pomalším kariérnym postupom a kritika za neúčasť v odboji v nich vyvolávala negatívne resentimenty. Aktivovali sa tiež bývalí odbojári, ktorí dovtedy neboli aktívnymi vojakmi. Pre postup na vyššie funkcie im obvykle chýbalo predpísané vojenské vzdelanie a s ohľadom na zásluhy vnímali svoje nízke hodnosti ako nespravodlivosť. Osobitnou skupinou boli slovenskí dôstojníci. Českí kolegovia mnohých z nich pre ich účasť vo vojne proti ZSSR považovali za kolaborantov, ktorí počas služby v slovenskej armáde rýchlo získali hodnosti a tie si potomna poslednú chvíľu zachraňovali účasťou v Slovenskom národnom povstaní. Ama a komuns Minister L. Svoboda a náčelník generálneho štábu Bohumil Boček sa k politickej kríze po prvý raz verejne vyslovili 23. februára 1948 v osobitnom rozkaze, v ktorom príslušníkov armády vyzvali na zachovaniu rozvahy, dôvery a pokoja. Armáda nemala nijako zasiahnuť. Išlo čiastočne o refl ektovanie postoja prezidenta Edvarda Beneša, ktorý sa obával občianskej vojny. Na druhej strane rozkaz obsahuje aj niektoré typicky komunistické formulácie o potrebe odmietnuť „protisovietske štvanice“ a stáť na stráži proti „špiónom“ či „rozvratníkom“. Navyše, v rovnaký deň L. Svoboda predniesol prejav v pražskom Slovanskom dome na ustanovujúcej schôdzi Ústredného akčného výboru Národného frontu. Dianie v rámci armády sa obvykle začínalo a končilo diskutovaním o situácii a úvahami o budúcnosti. Výnimku v tomto smere predstavovali len príslušníci osvetového aparátu armády a vojenskej kontrarozviedky, keď obe inštitúcie konali iba v intenciách komunistov. Osvetoví dôstojníci, na rozdiel od ostatných vojakov a dôstojníkov, priebežne dostávali informácie o dianí a inštrukcie, ako vystupovať a vplývať na okolie. Vojenská kontrarozviedka, v tom čase 5. oddelenie Hlavného štábu, hneď na začiatku vládnej krízy ešte viac zintenzívnila prácu s dôverníckou sieťou a spolupracovníci mali okamžite hlásiť akékoľvek „provokačné reakcie“. Mimoriadne dôležitými sa stali informácie dôverníkov, ktorí pôsobili v Hradnej stráži a vo Vojenskej kancelárii prezidenta republiky. Tie vedeniu KSČ umožňovali sledovať dianie na Hrade a obratom získavať informácie o tom, s kým a o čom prezident Beneš rokoval. Aj vďaka všetkým uvedeným nástrojom mohol už po piatich dňoch politickej krízy premiér Klement Gottwald vládu rekonštruovať podľa vlastných predstáv a v Československu na 40 rokov uchopili moc komunisti.Chronologický prehľad udalostí:
1945Prezident E. Beneš dekrétmi znárodnil podniky s viac ako 150 zamestnancami a veľkostatky
1946
V prvých povojnových voľbách 26. mája 1946 získali komunisti v Čechách viac ako 40 % hlasov. Na Slovensku triumfovala Demokratická strana so 62 % hlasov. Komunisti s hlasmi sociálnych demokratov dosiahli pohodlnú väčšinu v parlamente a postupne sa im darilo ovládnuť políciu, armádu i robotnícke organizácie. Druhého júla 1946 sa vtedajší predseda komunistickej strany Klement Gottwald stal predsedom vlády.
1947
Na demonštrácii roľníkov v Hradci Králové 4. apríla minister poľnohospodárstva za KSČ Július Ďuriš požadoval ďalšie znárodňovanie a rozparcelovanie pozemkov aj pod 50 ha, ak na nich majiteľ sám nepracoval. Spory vo vláde dosiahli hranicu vládnej krízy. K stupňovaniu nátlakových akcií KSČ prispievala prevaha antikomunistického krídla v sociálnej demokracii aj rastúca neistota komunistov o výsledku volieb v roku 1948.
12. február 1948
Osem členov vedenia Zboru národnej bezpečnosti v Prahe nahradili komunisti v reakcii komunistického ministra vnútra Václava Noska na požiadavky nekomunistov, aby boli vyšetrené politicky motivované prípady Krčmaňská aféra, Mostecká aféra a i.
13. február
Vláda proti vôli komunistov prijala návrh ministra spravodlivosti Prokopa Drtinu zrušiť odvolanie nekomunistických veliteľov
15. február
Z Moskvy letecky dorazili posily tajnej polície pre všetky oblastné veliteľstvá ŠtB. V Prahe začala operovať skupina špičkových agentov sovietskej tajnej služby NKVD, ďalší boli pridelení k československej vojenskej rozviedke.
17. február
Začiatok vládnej krízy. Vláda mala prerokovať správu ministra spravodlivosti o zneužívaní Bezpečnosti komunistami, ktorá súvisela s uznesením z 13. februára, ale predseda Klement Gottwald to odmietol. Ministri za tri nekomunistické vládne strany – Československú stranu národne socialistickú, Československú stranu lidovú a Demokratickú stranu – plánovali v prípade, že uznesenie vlády nebude splnené, podať demisiu. Gottwald informoval Beneša o ich úmysle ustanoviť úradnícku vládu. Beneš to odmietol. Ústredný výbor KSČ vyzval „pracujúci ľud“ k „ostražitosti a pripravenosti zasiahnuť proti reakcii“ a vyhlásil pohotovosť v pražskej Štátnej bezpečnosti, spravodajských odboroch a niekoľkých pohraničných vojenských plukoch.
18. február
Tri nekomunistické strany sa rozhodli bojkotovať schôdze vlády, kým nebude splnené uznesenie z 13. februára. Sociálna demokracia bola za dohodu a zachovanie Národného frontu. Prezident rokoval s národnými socialistami a podľa ich vyjadrenia podporil vyžadovanie splnenia uvedeného uznesenia vlády.
19. február
Komunisti sa snažili presvedčiť sociálnych demokratov, aby zmenili postoj k uzneseniu o bezpečnosti a spoločnému vytvoreniu ľavicovej vlády, tí to však odmietli. Nekomunistickí ministri boli rozhodnutí znovu vyžadovať od vlády splnenie uznesenia a v prípade neúspechu podať demisiu. Gottwald informoval prezidenta, že nekomunistickí ministri chcú rozbiť vládu. Beneš odmietol zostavenie úradníckej vlády a prisľúbil, že v prípadnej novej vláde bude predsedom opäť Gottwald. Do Prahy priletel minister zahraničia Sovietskeho zväzu Valerian Zorin.
20. február
Na schôdzu vlády sa dostavili iba komunisti a sociálni demokrati. Ministri troch neko- munistických strán podali demisiu. Sociálni demokrati trvali na tom, že demisiu nepodajú ani sa nepripoja ku komunistom. Gottwald navrhol prezidentovi prijatie demisie a doplnenie vlády podľa komunistického návrhu.
21. február
Konala sa komunistická demonštrácia na Staromestskom námestí. Komunisti vyzvali na riešenie krízy a doplnenie vlády Gottwaldovými kandidátmi. Na prezidenta republiky začali vyvíjať nátlak aj predstavitelia robotníckeho hnutia, ktorí od neho písomne vyžadovali splnenie Gottwaldových požiadaviek. Prijal tiež delegáciu odborárov, ktorí mu oznámili, že sa musí podrobiť vôli „ľudu“. Komunisti začali vytvárať vlastné ozbrojené jednotky – Ľudové milície. Začali tiež vytvárať Akčné výbory Národného frontu, ktorých členovia neboli volení, ale menovaní. Ich činnosť smerovala k „očiste verejného života od nekomunistov“.
22. február
Uskutočnil sa zjazd závodných rád, na ktorom prebrali iniciatívu komunisti. Výsledná rezolúcia vyslovila podporu Gottwaldovi, požadovala ďalšie znárodňovanie a schválila vyhlásenie hodinového generálneho štrajku na 24. februára. Na základe správy o údajnom nebezpečenstve ozbrojeného prevratu zatýkali odporcov KSČ a boli vyzbrojené Ľudové milície. Na príkaz komunistického ministra vnútra začali v Prahe strážiť mosty, strategické budovy a rozhlas. Do metropoly boli povolané vojenské jednotky z pohraničných oblastí.
23. február
Komunistami riadená Štátna bezpečnosť začala zatýkať príslušníkov strán, ktorých ministri podali demisiu. Pokračovalo vyzbrojovanie Ľudových milícií aj akcie smerujúce k obmedzeniu činnosti nekomunistických strán. Akčné výbory vyzvali nekomunistických ministrov na odchod z ministerstiev. Začali sa domové prehliadky.
24. február
Na poludnie sa začal generálny štrajk, na ktorom sa zúčastnilo okolo 2,5 milióna pracujúcich. Hoci pôvodne mal presadzovať sociálne a ekonomické požiadavky, prerástol do politickej podpory komunistov. Boli zatknutí ďalší funkcionári Národne socialistickej strany, ktorá odmietla vytvorenie akčného výboru a prestali vychádzať jej noviny Svobodné slovo. V Lidovej strane akčný výbor prevzal kontrolu nad denníkom Lidová demokracie, milície obsadili budovu sekretariátu sociálnej demokracie a Lidový dům. Pod týmto nátlakom sa strana rozhodla zúčastniť v budúcej Gottwaldovej vláde.
25. február
Bol zriadený Ústredný akčný výbor Národného frontu. Predstavitelia národných socialistov chceli rokovať s prezidentom, ale ten ich neprijal. Komunisti mu doručili návrh na vymenovanie novej vlády a zvolali demonštráciu na Václavskom námestí, ktorá sa v prípade odporu prezidenta mala presunúť na Hradčany. V pohotovosti bolo 6-tisíc ozbrojených členov Ľudových milícií. O 16:30 prezident na stretnutí s Gottwaldom oznámil, že prijíma demisiu nekomunistických ministrov a súhlasí s jeho návrhom na doplnenie vlády. Večer prebehla prehliadka ozbrojených Ľudových milícií a útvarov pohraničnej stráže. Jediným odporom proti komunistickému postupu bol pochod päťtisíc vysokoškolákov. Napriek odporu Ľudových milícií sa im podarilo prejsť k Pražskému hradu, ale prezident ich neprijal a v nasledujúcich rokoch boli prenasledovaní. Vznikla prevažne komunistická druhá vláda Klementa Gottwalda.
10. marec
Na chodníku pred svojím bytom bol nájdený mŕtvy minister zahraničných vecí Jan Masaryk
11. marec
Národné zhromaždenie jednomyseľne potvrdilo druhú Gottwaldovu vládu
9. mája
Prijatá nová ústava, vyhlasujúca Československo za „ľudovodemokratickú“ republiku
30. mája
Voľby do Národného zhromaždenia sa konali s vynútenou účasťou a možnosťou voliť iba kandidátov komunistami ovládaného Národného frontu
2. júna
Zo zdravotných dôvodov odstúpil prezident Edvard Beneš
14. júna
Za prezidenta ČSR bol zvolený predseda KSČ a premiér Klement Gottwald. Predsedom vlády sa stal Antonín Zápotocký.
Text: Mgr. Matej Medvecký, PhD., Vojenský historický ústav
Foto: Vojenský historický ústav
Publikované v mesačníku MO SR Obrana 2/2018
