Brigádny generál Pavol Ján KUNA

Pavol Ján KUNA
15.04.2020
Narodil sa 18. januára 1895 vo Vrbici, okres Liptovský Mikuláš, v rodine živnostníka Pavla a Zuzany, rodenej Benkovej. Meštiansku školu navštevoval v Liptovskom Svätom Mikuláši a v rokoch 1910 – 1914 študoval na Vyššej obchodnej škole v Kežmarku. Následne pracoval ako bankový úradník v Úverovej banke v Ružomberku. V polovici mája 1915 sa ako jednoročný dobrovoľník prezentoval v 9. honvédskom pluku v Košiciach a bol zaradený do Školy na dôstojníkov pechoty v zálohe.

V hodnosti kadeta ašpiranta odišiel v januári 1916 ako veliteľ čaty 9. honvédskeho pluku na ruský front. Dňa 13. júna 1916 sa v priestore Bobrynca dostal do zajatia. Prešiel viacerými ruskými zajateckými tábormi, najdlhšie pobudol v Rozdoľne Primorskoj. Ako dobrovoľník sa 7. septembra 1917 prihlásil do čs. vojska na Rusi a 1. októbra bol v hodnosti strelec zaradený do 12. roty 7. čs. streleckého pluku Tatranského v Berezani. Dňom 1. augusta 1918 bol povýšený na práporčíka. Od júna do augusta 1918 sa ako veliteľ čaty kmeňového pluku zúčastnil bojov proti sovietskym boľševikom na Sibíri o Spasskoje a Kaul. V októbri 1918 bol odvelený do slovenskej roty 1. čs. streleckého záložného pluku v Omsku, kde 28. decembra 1918 dočasne prevzal velenie svojej 10. roty. Dňa 19. februára 1919 ho menovali na podporučíka. V máji 1919 bol premiestnený do štábu čs. armádneho zboru a 6. augusta ustanovený do funkcie dozorného dôstojníka štábu. Na poručíka bol povýšený 1. októbra 1919. V marci 1920 ho prevelili do štábu vojenskej časti Ďalekého východu vo Vladivostoku, kde 18. marca prevzal funkciu dispozičného dôstojníka Posádkového veliteľstva. V polovici mája 1920 Kunu zaradili do lodného transportu a loďou Ixion evakuovali do vlasti, kam sa vrátil 23. júla 1920.

KARIÉRNY POSTUP

Od 6. septembra 1920 bol pridelený do pešieho pluku 37 v Košiciach a 12. novembra menovaný na kapitána ruských légií. Koncom marca 1921 aktivoval za dôstojníka čs. armády, s ustanovením do funkcie veliteľa roty pešieho pluku 37, ktorý sa redislokoval do Levoče. Dňom 1. decembra 1925 bol premiestnený do pešieho pluku 32 v Košiciach a pridelený 2. spravodajskému oddeleniu štábu Zemského vojenského veliteľstva v Košiciach, kde zotrval do polovice júla 1927. Na štábneho kapitána pechoty (pech.) ho povýšili 24. septembra 1927. Od polovice júla 1927 do februára 1931 pôsobil opätovne v pešom pluku 37 v Levoči vo funkcii veliteľa roty. Koncom februára 1931 ho premiestnili do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, kde okrem vyučovania maďarského jazyka pôsobil aj ako inštruktor pešieho výcviku. Od polovice septembra 1931 až do 2. januára 1939 bol pridelený do pešieho pluku 37 v Levoči, kde postupne zastával funkcie veliteľa roty, od 15. marca 1936 zástupcu veliteľa III. práporu a od 19. septembra 1938 veliteľa II. práporu. Medzitým bol 1. januára 1936 povýšený na majora pech. V čase všeobecnej mobilizácie čs. brannej moci, od 24. septembra do 23. novembra 1938, velil II. práporu pešieho pluku 37. Od 3. januára 1939 až do rozbitia ČSR pôsobil ako inštruktor brannej výchovy a zároveň bol ako zástupca čs. vojenskej správy pridelený Hlavnému veliteľstvu Hlinkovej gardy v Bratislave.

VÝCHODNÝ FRONT

Po vzniku Slovenského štátu prevzal velenie 11. divízie v Spišskej Novej Vsi. Vo funkcii veliteľa „Spišskonovoveskej skupiny“, nasadenej v priestore Košická Belá – Revúca a Ždiar – Spišská Nová Ves, sa v druhej polovici marca 1939 podieľal na obrane východného Slovenska pred maďarským agresorom. 17. mája 1939 ho povýšili na podplukovníka pech. Od mája 1939 do konca septembra 1940 bol veliteľom pešieho pluku 1 v Levoči. Medzitým ho 1. júla 1940 povýšili na plukovníka pech. V rámci reorganizácie slovenskej armády v roku 1940 bol prevelený do Bratislavy a 1. októbra ustanovený za veliteľa pešieho pluku 1 a súčasne aj za veliteľa bratislavskej posádky. V polovici novembra 1941 odišiel na východný front, kde 25. novembra prevzal funkciu veliteľa Zaisťovacej divízie (ZD) v Žitomiri. Dňa 5. augusta 1942 bol plukovník Kuna z funkcie odvolaný a následne od 8. augusta 1942 do 30. marca 1943 velil opätovne pešiemu pluku 1 v Bratislave. Koncom marca 1943 odišiel znovu na východný front, kde od 10. apríla do 10. júna 1943 velil Rýchlej divízii, ktorej jednotky sa v tom čase nachádzali na Kryme. Po návrate na Slovensko sa podrobil liečeniu v bratislavskej Vojenskej nemocnici a v októbri 1943 bol ustanovený do funkcie veliteľa Divíznej oblasti 2 v Prešove. Od 1. januára 1944 sa stal veliteľom Vojenskej správy pri MNO v Bratislave, ktorá v druhej polovici mája 1944 evakuovala do Trenčianskych Teplíc. Získal dôveru veliteľa Vojenského ústredia pplk. gšt. Jána Goliana. Z titulu svojej funkcie predisponoval vojenský materiál najmä do priestoru strategického trojuholníka Brezno – Banská Bystrica – Zvolen (spolu asi 300 vagónov vojenského materiálu a zbraní). Po vypuknutí SNP prevzal 31. augusta 1944 v 1. čs. armáde (1. ČSA) na Slovensku velenie Obrannej oblasti 1. Jej jednotky bránili priestor doliny Nitry a Žitavy, doliny Turca a celý operačný trojuholník Brezno – Banská Bystrica – Zvolen s príslušnou časťou vtedajších slovensko-maďarských hraníc. V rámci reorganizácie 1. ČSA sa Kuna 10. septembra 1944 stal veliteľom III. Taktickej skupiny (TS) Gerlach s veliteľstvom vo Zvolene. Jej jednotky zvádzali od druhej polovice septembra 1944 ústupové boje s bojovou skupinou SS Schill (neskoršie aj s časťou nemeckej divízie Tatra) v smere Handlová – Sv. Kríž nad Hronom a Oslany – Žarnovica. V kritických dňoch nemeckej generálnej protipovstaleckej ofenzívy došlo na základe rozhodnutia štábu povstaleckej armády k vzájomnej výmene veliteľa III. a IV. TS. Velenie IV. TS Muráň s veliteľstvom v Tajove prevzal Kuna 24. októbra 1944. Po potlačení SNP sa ukrýval na rôznych miestach: v Nižnej Revúcej, Liptovskom Mikuláši, Važci, Hybiach a napokon v Liptovskej Kokave. V januári 1945 odišiel k partizánskemu oddielu Jaromov, ktorý operoval v okolí Podbanského. Po prebojovaní sa Červenej armády a 1. čs. armádneho zboru v ZSSR do tohto priestoru koncom januára 1945, sa hlásil u jeho veliteľa brigádneho generála Ludvíka Svobodu. 7. februára 1945 dostal rozkaz organizovať 4. čs. samostatnú brigádu v Levoči a 10. februára bol určený za jej veliteľa. Pod jeho velením sa táto vyššia jednotka zapojila do záverečných oslobodzovacích bojov o Liptovský Mikuláš, Ružomberok a Podhradie pri Martine.

POLITICKÁ NEMILOSŤ

V druhej polovici apríla 1945 bol premiestnený do štábnej roty MNO v Košiciach (po oslobodení v Prahe). Od 20. októbra 1945 bol dočasným veliteľom VIII. zboru v Banskej Bystrici. Od apríla 1946 do septembra 1947 bol vo funkcii zástupcu veliteľa pridelený na prechodný čas do jednotky pre zvláštne úlohy Oceľ nasadenej proti banderovcom. Vo februári 1947 ho povýšili na brigádneho generála s účinnosťou od 28. októbra 1945. Od septembra 1947 bol opätovne dočasným veliteľom VIII. zboru, velenie však musel v decembri 1947 odovzdať a odísť na nútenú dovolenku. 1. apríla 1948 bol preložený do výslužby a na jeseň 1948 Ľudovým súdom v Banskej Bystrici obvinený za údajné zločiny, ktorých sa mal dopustiť ako veliteľ ZD v ZSSR. Napokon ho však súd oslobodil, no napriek tomu sa dostal do politickej nemilosti komunistického vedenia štátu. Dňa 13. apríla 1950 bol podľa zákona č. 59/1949 Zb. degradovaný na vojaka. V rokoch 1954 – 1968 pracoval ako účtovník v komunálnych službách v Levoči, kde 4. mája 1982 zomrel. Po novembri 1989 Kunu vojensky rehabilitovali. V roku 1991 mu bola vrátená vojenská hodnosť brigádneho generála in memoriam. 

Text: Miloslav ČAPLOVIČ (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.8/2009