Divízny generál Mikuláš Markus

Mikuláš Markus
19.06.2020
Narodil sa 27. júna 1897 v Málinci, okres Lučenec, v rodine maloobchodníka Mórica a Anny, rodenej Gažovej. Ľudovú školu navštevoval v Málinci a v rokoch 1907 – 1915 študoval vo Vyššej štátnej reálke v Kremnici, kde 6. júna 1916 zmaturoval.

V polovici októbra 1915 sa ako jednoročný dobrovoľník cisárskej a kráľovskej armády prezentoval v 5. náhradnej rote 29. poľného jágerského práporu v Lučenci. Vo funkcii veliteľa čaty kmeňového práporu bol 11. júla 1916 odvelený na ruský front. V auguste 1917 Markusa povýšili na poručíka pechoty v zálohe (pech. v zál.). O mesiac neskôr bol na východnom fronte ťažko ranený a až do 13. júna 1918 zotrval v nemocničnom ošetrení. V polovici júna ho ako veliteľa útočnej roty odoslali na taliansky front, kde pôsobil do konca októbra 1918. Po skončení prvej svetovej vojny demobilizoval, s úmyslom ďalej študovať na Vysokej škole lesníckej v Banskej Štiavnici, ale zložité rodinné finančné pomery mu to neumožnili.

Markus sa 25. mája 1919 prihlásil do čs. armády a ako veliteľ 6. roty nastúpil do pešieho pluku 25 v Šumperku, ktorý bol po unifikácii čs. armády v roku 1920 premiestnený do Lučenca. V máji 1921 ho povýšili na npor. pech., s poradím od 1. augusta 1920. Od marca 1922 do polovice septembra 1928 velil čate v kmeňovom pluku. Následne bol premiestnený do pešieho pluku 31 Arco v Jihlave a 1. apríla 1929 povýšený na kpt. pech. V apríli 1936 ho povýšili na štábneho kapitána a v polovici septembra prevelili do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, kde pôsobil ako zástupca veliteľa roty vojenských akademikov. Od 15. septembra 1938 už slúžil v pešom pluku 6 Hanácky generála Janina v Olomouci. V čase všeobecnej mobilizácie čs. brannej moci, od 24. septembra do konca októbra 1938, bol pridelený do náhradného práporu pluku a súčasne zastával post styčného dôstojníka delimitačnej komisie. V novembri 1938 ho prevelili do Posádkového veliteľstva v Banskej Bystrici, kde následne až do rozbitia ČSR bol ako inštruktor brannej výchovy a zároveň zástupca čs. vojenskej správy pridelený Oblastnému veliteľstvu Hlinkovej gardy.

Po vzniku Slovenského štátu prevzal Markus 15. marca 1939 velenie 10. divízie v Banskej Bystrici. 17. mája 1939 ho povýšili na mjr. pech. Od mája do konca októbra 1939 bol veliteľom Školy pre dôstojníkov pechoty v zálohe v Banskej Bystrici. Od novembra 1939 velil pešiemu pluku 3 vo Zvolene. 1. júla 1940 bol povýšený na pplk. pech. Po napadnutí ZSSR nacistickým Nemeckom v júni 1941 odišiel so svojím peším plukom 3 (neskôr premenovaný na peší pluk 101) na východný front, kde zotrval do 4. decembra 1941. Po návrate na Slovensko opätovne prevzal velenie mierového pešieho pluku 3 vo Zvolene. V polovici septembra 1942 odišiel znovu na východný front, kde do začiatku apríla 1943 zastával funkciu veliteľa motorizovaného pešieho pluku 20 v rámci slovenskej Rýchlej divízie. 1. januára 1943 bol povýšený na plukovníka pech. a o rok neskôr sa stal veliteľom Divíznej oblasti 1 v Trenčíne. 7. mája 1944 ako veliteľ 1. divízie odišiel do priestoru Giraltoviec, kde sa táto vyššia jednotka stala súčasťou formujúcej sa Východoslovenskej armády.

V čase pôsobenia v Trenčíne nadviazal plk. Markus úzky kontakt s pplk. gšt. Jánom Golianom, ktorý ho zapojil do príprav ozbrojeného Povstania a zaradil medzi najbližších spolupracovníkov Vojenského ústredia. V polovici mája 1944 nadviazal Markus spojenie s partizánskym oddielom Čapajev a koncom júla 1944 s partizánskym zväzkom Alexander Nevský. Po vypuknutí SNP bol Markus 30. augusta 1944, spolu so svojím náčelníkom štábu mjr. gšt. Elemírom Polkom, zavolaný na poradu k náčelníkovi štábu Východoslovenskej armády plk. gšt. Viliamovi A. Talskému. Dohodli sa, že major Polk odletí 31. augusta 1944 k veliteľovi 1. ukrajinského frontu maršalovi Ivanovi S. Konevovi so žiadosťou, aby Červená armáda (ČA) zaútočila zo severu v smere na Dukliansky priesmyk. Okrem toho rozhodli, že po preskupení obidve divízie Východoslovenskej armády zaútočia o dva dni na svitaní z juhu: 1. divízia smerom na mesto Dukla, všeobecne na Krosno a 2. divízia smerom na Čeremchu – Rymanov. Zvažovala sa aj obrana na mieste, alebo prebojovanie sa na stredné Slovensko. Po nedodržaní dohovoru zo strany plukovníka Talského, ktorý so všetkými lietadlami armády odletel 31. augusta nadránom na územie ZSSR, sa situácia zásadne zmenila a mala aj bleskový dopad na rozhodovací proces nemeckých ozbrojených síl. Tie 31. augusta 1944 popoludní začali realizovať vopred pripravenú odzbrojovaciu akciu Kartoffelnernte mit Prämie (Zber zemiakov s prémiou) oboch divízií na východnom Slovensku. Táto správa zastihla Markusa vo Svidníku. Následne s časťou dôstojníkov svojho štábu odišiel do Čergovského pohoria a v obci Kríže sa ihneď skontaktoval s dôstojníkmi ČA. Na Čergove sa postupne sústredilo približne 1 500 príslušníkov 1. divízie a celý jej štáb. Po týždenných prestrelkách s protivníkom sa Markusovi so značne preriedenou časťou jednotiek podarilo prebiť na povstalecké územie do priestoru Červenej Skaly. 12. septembra 1944 sa hlásil v Banskej Bystrici u generála Goliana a 14. septembra prevzal od pplk. jazd. Jána Malára velenie nad IV. taktickou skupinou (TS) Muráň, s veliteľstvom v Ráztočne pri Handlovej. K jeho prvým krokom patrilo zabezpečenie obrany zo smeru Nováky – Cígeľ na Handlovú. Neskôr jemu podriadené jednotky skupiny zvádzali sústavné boje s útočiacimi nemeckými jednotkami v priestore Kordík, Kremnice a Badína. V kritických dňoch nemeckej generálnej protipovstaleckej ofenzívy došlo k vzájomnej výmene veliteľa IV. a III. TS. Velenie III. TS Gerlach s veliteľstvom vo Zvolene prevzal Markus 23. októbra 1944 a o tri dni na to so skupinou dôstojníkov a vojakov ustúpil do priestoru Poľany. V horách zotrval do decembra 1944 a následne s vážnymi zdravotnými problémami sa až do príchodu oslobodzovacích jednotiek ČA a rumunskej armády ukrýval vo Zvolene.

26. marca 1945 bol Markus v Košiciach prezentovaný do čs. armády. Od 3. apríla do konca mája 1945 velil 4. čs. samostatnej brigáde 1. čs. armádneho zboru, s ktorou sa zúčastnil záverečných oslobodzovacích bojov v ČSR. 1. júna 1945 bol povýšený na brig. gen. Od júna do 19. októbra 1945 pôsobil vo funkcii veliteľa Vojenskej oblasti (VO) 4 v Bratislave. Následne od 28. októbra 1945 velil VII. zboru (na jeseň 1947 premenovaný na V. zbor) v Trenčíne. Od decembra 1947 do konca februára 1948 bol Markus frekventantom kurzu pre vyšších veliteľov pri Vysokej škole válečnej v Prahe. V októbri 1948 ho povýšili na div. gen., s poradím od 1. apríla 1947. Vo funkcii veliteľa V. zboru v Trenčíne zotrval do konca apríla 1949, keď bol prevelený na Moravu a 1. mája poverený funkciou zástupcu veliteľa VO 3 so sídlom v Brne. K 1. augustu 1950 generála Markusa preradili do zálohy. Usadil sa v Okoličnom a zamestnal ako plánovač, neskôr technik v Lesnom závode v Liptovskom Mikuláši. Zomrel 31. januára 1967 v Ružomberku. Rozkazom prezidenta Slovenskej republiky č.13 z 3. septembra 2007 bol 22. mechanizovanému práporu v Michalovciach zapožičaný čestný názov Mechanizovaný prápor generála Mikuláša Markusa.

Text: Miloslav ČAPLOVIČ (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 3/2008