Gardový mínomet BM-13

Prvé práce na vývoji, ktoré viedli neskôr ku skonštruovaniu legendárnej raketovej zbrane druhej svetovej vojny, sa začali v Sovietskom zväze v 20. rokoch 20. storočia projektom realizovaným Vladimírom Andrejevičom Artemjovom a Nikolajom Ivanovičom Tichomirovom.
V roku 1928 v Leningrade vzniklo Laboratórium na výskum dynamiky plynov „Gazodynamičeskaja laboratoria“ (ďalej GDL) pod Tichomirovovým vedením. Postupne sa rozširoval kolektív pracovníkov, prevažne vedcov a inžinierov, z ktorých neskôr vzišli mnohí laureáti Štátnej ceny. V roku 1933 laboratórium preorganizovali na Reaktívny vedeckovýskumný ústav (RNII). Od roku 1930 sa začali práce na strelách uvádzaných do pohybu výlučne vďaka pôsobeniu raketového motora. Na báze pyroxilínového prachu vyvinuli raketový motor. Na ňom založili strely s kalibrom 82 a 132 mm. Testovali ich na prelome tridsiatych rokov.

Pôvodne nie veľmi veľká presnosť strelby sa postupne zlepšovala. V roku 1933 boli prekonštruované strely oboch kalibrov 82 a 132 mm. V nasledujúcich rokoch W. A. Artemjov, L. E. Švarc a F. N. Pojda pracovali na zlepšeniach konštrukcie striel a A. P. Pavlenko a A. S. Popov navrhli elektrický spôsob odpálenia striel, aj jednoduchý spôsob vedenia striel po odpaľovacej rampe. Myšlienka viacdráhovej odpaľovacej rampy, slúžiacej na takmer súčasné odpálenie niekoľkých raketových striel, si získala záujem konštruktérov už v roku 1938. V lete 1939 bola ako najlepšie riešenie zvolená koľajnicová odpaľovacia rampa s 8 odpaľovacími dráhami, do ktorých sa vkladalo 16 striel v hornej i dolnej časti vodiacej koľajnice. Na jar 1941 novú zbraň zaviedli do výzbroje červenej armády. Rozhodnutie o jej sériovej výrobe vydali 21. júna 1941. Deň nato Nemecko napadlo Sovietsky zväz. Gardové mínomety BM-13 zasiahli prvý raz do bojov v júli 1941 pri Smolensku, kde medzi nemeckými vojakmi spôsobili paniku. Sedem BM-13 vystrelilo 112 projektilov. Odpaľovacie zariadenie pre rakety M-13 sa prevážalo na automobile ZiS-6 s podvozkom 6×6, neskôr ZIS – 151. Keď sa do Sovietskeho zväzu začali na základe zmluvy o pôžičke a prenájme dodávať americké nákladné automobily, využívali ich ako nosiče raketometov. Po boku sovietskych delostreleckých ťahačov a ďalších vozidiel tak slúžilo niekoľko typov amerických úžitkových vozidiel značiek International, Chevrolet, Ford a Studebaker.

S gardovými mínometmi BM-13 sa stretávali aj československé jednotky bojujúce po boku Červenej armády v Sovietskom zväze. Už v prvom boji po boku Červenej armády pri Sokolove v marci 1943, patrili k prideleným delostreleckým útvarom Červenej armády 439., 440., 507. a 611. gardový mínometný oddiel. Vo svojej výzbroji mali tiež gardový mínomet BM-13. Taktiež v bojoch, ktorými prešiel 1. československý armádny zbor v ZSSR v Karpatsko-duklianskej operácii, sa medzi pridelenými sovietskými delostreleckými útvarmi neraz objavili oddiely gardových mínometov. Tretia gardová mínometná divízia svojou bojovou cestou od Stalingradu cez Charkov, Kyjev až po Prahu akoby sprevádzala cestu československých jednotiek v ZSSR. Po skončení druhej svetovej vojny, po zbere trofejného materiálu, pridelilo československé ministerstvo obrany v roku 1946 dva gardové mínomety BM-13 Vojenskému technickému ústavu na výskumné a skúšobné účely. V priebehu rokov 1947 – 1949 šiel však vývoj československých raketometov iným smerom. Spomínané dva kusy gardových mínometov BM-13 boli vo Vojenskom technickom ústave až do roku 1951. Potom ich odovzdali Vojenskému historickému múzeu v Prahe. Gardový mínomet mal označenie BM (od prvých písmen slov: bojevaja mašina), ako aj číselné, hovoriace o kalibre aj o počte naložených raketových striel.

Hlavnou časťou odpaľovacej rampy BM-13 boli koľajnicové dráhy, pozdĺž ktorých bola vedená strela. Mala 8 koľajnicových dráh dlhých 5 m, do ktorých sa vkladalo 16 striel v hornej i dolnej časti vodiacej koľajnice. Súbor koľajnicových dráh bol spojený s podperou. Podpera sa naklápa zdvíhacím mechanizmom okolo vodorovnej osi umiestnenej v zadnej časti odpaľovacej rampy. Uhol, pod ktorým bolo možné zdvihnúť koľajnicové dráhy, bol 10 až 45 stupňov. Vstupné nasmerovanie súboru koľajnicových dráh na cieľ sa vykonalo cez zodpovedajúce postavenie bojového voza, mierenie pomocou smerového mechanizmu s použitím jednoduchých zameriavacích prístrojov. Elektrický prúd po uzavretí kontaktov v odpaľovacom zariadení v kabíne vodiča prúdil z akumulátorov do kontaktov na koľajnicových dráhach. Strely mohli štartovať v intervale pol sekundy. Odpálenie striel uskutočňoval veliteľ odpaľovacej rampy z kabíny vodiča pomocou kľuky odpaľovacieho zariadenia. Kabína vodiča bola krytá ochranným krytom z oceľového plechu. Pri dobre vyškolenej obsluhe mohla odpaľovacia rampa prejsť z pochodového do bojového režimu za 2 – 3 min a opätovné nabitie trvalo 5 – 10 minút. Odpaľovacie rampy gardového mínometu BM-13 namontované na nákladných automobiloch obsluhovalo 5 – 7 vojakov. Odpaľovacia rampa BM-13 mohla počas 10 – 12 sekúnd odpáliť až 16 striel.

Označenie strely: M-13
Kaliber: 132 mm
Dĺžka: 1 420 mm
Rozpätie stabilizátorov: 300 mm (4 stab.)
Celková hmotnosť: 42,5 kg
Hmotnosť bojovej hlavice: 18,5 kg
Hmotnosť výbušného materiálu: 4,6 kg
Hmotnosť pohonného materiálu: 7,08 kg
Maximálna rýchlosť: 355 m/s

Text a foto: Mgr. Gabriel Blaško
VHÚ – VHM Piešťany, Múzejné oddelenie Svidník
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 11/2013