Generál I. triedy Alexander Čunderlík

Generál I. triedy Alexander Čunderlík
29.07.2020
Za Slovenského štátu najstarší generál slovenskej armády, osudy ktorého nie sú verejnosti až také známe, ako napríklad osudy jej ďalších vojenských pohlavárov. Bez ohľadu na režim, ktorému slúžil, patril k jedným z významnejších postáv vojenských dejín Slovenska.

Vojenská dráha

Alexander Csunderlík sa narodil 18. októbra 1878 v obci Motyčky neďaleko Banskej Bystrice. Základné vzdelanie nadobudol na maďarskom reálnom gymnáziu v Kremnici, po vyštudovaní ktorého sa jeho pozornosť začala pomaly obracať k armáde. Tej mal nakoniec zasvätiť celý svoj život. Vojenskú kariéru začal úspešným absolvovaním pechotnej kadetnej školy v Budapešti v auguste 1898. V hodnosti kadet – dôstojnícky zástupca bol následne menovaný veliteľom jednej z čiat cisárskeho a kráľovského pluku č. 2 v bulharskom Plevelji. Svoje odborné schopnosti a nesporný talent preukazoval mladý „Šany“ hneď od začiatku. A tak už zakrátko vyučoval aj v poddôstojníckej škole svojho materského pluku. Do vypuknutia Veľkej vojny stihol ešte vystriedať viaceré pôsobiská, keď postupne slúžil ako veliteľ čaty, proviantný dôstojník a mobilizačný referent pluku v srbskom Sibiu a rumunskom Brašove. Medzitým úspešne zvládol brigádnu ekvitačnú (jazdeckú) delostreleckú školu, pričom svoje vojenské schopnosti a zručnosť si prehĺbil v armádnej streleckej škole a špeciálnom šermiarskom kurze. 

„Rakušák“

Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bojoval na viacerých frontoch 1. svetovej vojny. Po jej skončení si podal prihlášku do čs. armády. V súvislosti s vytváraním nového dôstojníckeho zboru, ako aj celkového procesu jej ,,odrakúštenia“, bol nútený absolvovať „cestu očisty“. Tou totiž museli prejsť všetci rakúsko-uhorskí dôstojníci, ktorí zostali verní c.-k. armáde až do konca vojny. Zložiť prísahu vernosti Čs. republike mu umožnili už v júni 1919, pod čo sa bezpochyby podpísal akútny nedostatok odborne pripravených kádrov. Následne bol pridelený k ľahkému delostreleckému pluku 9 v Bratislave, kde bol ustanovený veliteľom jeho prvého oddielu. Naďalej pokračoval vo zvyšovaní svojej profesionálnej prípravy, v priebehu nasledujúcich troch rokov absolvoval taktický kurz pre štábnych dôstojníkov, trojmesačnú stáž vo francúzskom Metz, ako aj nevyhnutné skúšky zo služobného jazyka. Od októbra 1923 už pôsobil ako veliteľ pluku, medzitým presťahovaného do Žiliny. V tejto veliteľskej funkcii zotrval až do svojho penzionovania v máji 1932. Najvyššiu hodnosť, ktorú v čs. armáde dosiahol, bol plukovník delostrelectva, do ktorej bol menovaný začiatkom roka 1929.

Generál slovenskej armády

Jeho meno, v ktorom medzičasom došlo k zmene začiatočných písmen z „Cs“ na „Č“, sa opäť objavilo až počas dramatických udalostí, ktoré sa odohrali na jeseň 1938. V súvislosti s radikalizáciou verejnej mienky na Slovensku a v kontexte stále sa upevňujúcich pozícií autonomistickej HSĽS, bol Čunderlík na základe žiadosti slovenskej autonómnej vlády o pridelenie slovenských dôstojníkov za poradcov na Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy v decembri 1938 dobrovoľne reaktivovaný a ustanovený za náčelníka jej vojenského štábu. V tejto mimoriadne dôležitej funkcii výrazne prispel k militarizácii tejto polovojenskej organizácie, ktorá sa nakoniec stala nástrojom pri presadzovaní politických zmien. Po jeho vzniku rýchle zareagoval aj on a v čase prebiehajúcej Malej vojny sa prihlásil do činnej služby v slovenskej armáde, do ktorej bol prijatý s určením pre vznikajúce slovenské Ministerstvo národnej obrany. V máji 1939 bol ustanovený veliteľom Vyššieho veliteľstva 2 a v krátkom čase povýšený na generála II. triedy. V ťažení slovenskej armády proti Poľsku velil jednotkám 2. divízie, ktorá však do bojovej činnosti priamo nezasiahla, iba sa podieľala na zaisťovaní dobytého územia. Po skončení poľskej kampane bol v novembri menovaný generálnym inšpektorom slovenskej brannej moci a súčasne aj prednostom odvolacieho kárneho výboru. Lojalita k vekovo mladšiemu nadriadenému generálovi F. Čatlošovi, bohaté skúsenosti a prax, pracovitosť (prameniaca z toho, že bol bezdetným vdovcom) a v neposlednom rade aj jazyková disponovanosť, ktorá uľahčovala služobný styk s nemeckými dôstojníkmi, ho predurčovali zastávať tie najexponovanejšie posty v armádnej hierarchii. Menovanie za stáleho zástupcu hlavného vojenského veliteľa a šéfa Generálneho sekretariátu obrany štátu začiatkom roka 1940 ho z neho de facto urobili v slovenskej armáde osobu č. 2. Naviac po vytvorení Veliteľstva pozemného vojska v októbri 1940 mu bol zverený post jeho veliteľa, ktorý vykonával až do augusta 1942, keď bol opätovne ustanovený generálnym inšpektorom slovenskej armády. Prirodzene, od januára 1942 už v novej hodnosti generála I. triedy, čím sa stal služobne i vekovo najstarším generálom armády vojnového Slovenského štátu.

Neslávny koniec

Stres a napätie, ktorému bol neustále vystavovaný, ale postupne zhoršovali jeho zdravotný stav. To, že sa ocitol (aj keď len nakrátko) v zákulisnom boji o moc, ktorý sa rozhorel medzi konzervatívnym krídlom prezidenta J. Tisu a radikálnym krídlom predsedu vlády V. Tuku, len urýchlilo jeho rozhodnutie odísť do výslužby, do ktorej bol preložený v apríli 1943. Pre nedostatok dôstojníkov síce pôsobil od jesene 1943 až do svojho definitívneho penzionovania v auguste 1944 v aktívnej výslužbe ako odborný poradca pre mimoriadne veci MNO, do diania v armáde už prakticky výraznejšie nezasiahol. Po skončení druhej svetovej vojny bol napriek tomu jeho osud spečatený, keďže nebol ani prijatý do čs. armády a neboli mu ani priznané zaopatrovacie dôchodky. Proti rozhodnutiu sa generál Čunderlík odvolal, rozhodnutia sa však už nedočkal, keďže tri dni po svojich narodeninách v Banskej Bystrici skonal.
 
Text: Alexej MASKALÍK (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 7/2007