Generál I. triedy Ferdinand Čatloš

Ferdinand Čatloš
05.08.2020
Narodil sa 17. októbra 1895 v Liptovskom Svätom Petri, v rodine murára – staviteľa Michala Čatloša a jeho manželky Márie, rodenej Madulovej, ako najstarší z desiatich súrodencov. Po ukončení štvorročnej meštianskej školy v Liptovskom Sv. Mikuláši začal študovať vo Vyššej obchodnej škole v Kežmarku.
 
V tomto mestečku sa už ako stredoškolský študent angažoval v slovenskom národnom hnutí, bol členom slovenského samovzdelávacieho spolku „Mor ho!“ Za národnú činnosť ho zo štúdií pred maturitou vylúčili. Tie sa mu napokon podarilo dokončiť v Dolnom Kubíne.

Legionár

Ako úradník musel po vypuknutí prvej svetovej vojny narukovať do rakúsko-uhorskej armády, s určením do 67. pešieho pluku v Prešove. Tam aj absolvoval dvojmesačný dôstojnícky kurz. V hodnosti kadeta – ašpiranta odišiel v máji 1915 s jednotkou na východný front, kde 15. septembra pri Tarnopole dobrovoľne prešiel do ruského zajatia. Patril k aktivistom slovenského hnutia v zajateckých táboroch a k propagátorom myšlienky spoločného štátu Čechov a Slovákov. V júni 1917 vstúpil v hodnosti práporčíka do čs. légií v Rusku. V ich rámci zastával postupne viaceré veliteľské funkcie. Najskôr v 7. čs. streleckom pluku Tatranskom, od septembra 1918 v čs. tábore pre Slovákov v Irkutsku a od júla 1919 v 12. čs. streleckom pluku M. R. Štefánika. Zúčastnil sa bojov proti nemeckej armáde pri Bachmači. V rámci transportu čs. légií sa kapitán Ferdinand Čatloš 14. septembra 1920 vrátil z Ruska do vlasti. Bol poverený dočasným velením 12. čs. streleckého pluku v Komárne a mal významný podiel na jeho zlúčení s domácim peším plukom 12. V októbri 1920 odišiel na repatriačnú dovolenku a v novembri demobilizoval.
 
V apríli 1921 Čatloš aktivoval v čs. brannej moci a slúžil najskôr ako zástupca veliteľa roty v pešom pluku 14 v Košiciach. V rokoch 1925 – 1926 bol odvelený do 2. spravodajského oddelenia Hlavného štábu v Prahe, 1926 – 1927 pôsobil vo funkcii pobočníka čs. vojenského atašé v Budapešti. V roku 1928 uzavrel major Čatloš v Bratislave sobáš s Elenou, rodenou Strakovou (o tri roky neskôr sa im narodilo jediné dieťa, dcérka Viera). V tom čase bol frekventantom Vysokej školy válečnej v Prahe, ktorú úspešne skončil v roku 1930. V rokoch 1931 – 1934 zastával postupne štábne funkcie prednostu 2. spravodajského, následne 3. operačného oddelenia a napokon náčelníka štábu 2. horskej brigády v Spišskej Novej Vsi, kde bol aj povýšený na podplukovníka gšt. čs. armády. V rokoch 1935 – 1938 bol náčelníkom štábu 8. divízie v Hraniciach na Morave. V čase všeobecnej mobilizácie čs. brannej moci, vyhlásenej prezidentom republiky Edvardom Benešom 23. septembra 1938, pôsobil Čatloš vo funkcii náčelníka štábu Hraničnej oblasti 37 Florián, s operačným priestorom Horní Benešov – Jablunkov. Od októbra 1938 bol určený za prednostu Vojenskej kabinetnej kancelárie pri autonómnej vláde Slovenskej krajiny. V tejto funkcii predložil viacero úvah o výstavbe národného vojska na Slovensku.

Minister obrany

Vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 a jeho existencia si vyžiadali aj sformovanie vlastnej armády. Začiatky jej budovania prebiehali v mimoriadne zložitých podmienkach, determinovaných charakterom politického režimu na území Slovenska, ako aj rozhodujúcim vplyvom nacistického Nemecka. Funkcie ministra národnej obrany a súčasne aj hlavného vojenského veliteľa v Tisovej vláde ľudáckeho stredu sa ujal práve Ferdinand Čatloš, napriek tomu, že niektorí radikáli na tomto poste už videli ľudáckeho „vojenského experta“ Štefana Haššíka.
 
Jozef Tiso vsadil na vojenské a osobné kvality ambiciózneho Čatloša, ktorý za dvadsať rokov vojenskej služby v čs. armáde mal len tri hodnostné postupy. Vo veľmi krátkom čase, ako divízny generál (od 17. mája 1939 generál I. triedy), dokázal s málopočetným vyšším veliteľským zborom postaviť vojenské jednotky a zorganizovať slovenskú armádu na princípe všeobecnej brannej povinnosti.
 
Generál Čatloš už od konca roka 1942 začal očisťovať najvyššie zložky slovenskej armády od pronemecky zmýšľajúcich dôstojníkov. Na jeseň 1943 vydal rozkaz na odvoz vojenského materiálu z Ruska na Slovensko a do vojenských skladov v Kvetnici bolo prepravených 1 300 vagónov z východného frontu. Napokon Čatloš prestal podporovať poľné ťaženie proti ZSSR do takej miery, že ho nemecký generál pri slovenskom MNO Fritz Schlieper obvinil zo sabotáže slovenských vojsk v Rusku. Začiatkom roku 1944 vypracoval spolu s generálom Augustínom Malárom plán na vojenský prevrat na Slovensku, známy ako Čatlošovo memorandum. Pod zámienkou príprav opevňovacích prác bola posilňovaná najlepšie vyzbrojená „Malárova“ Východoslovenská armáda (1. a 2. pešia divízia), ktorá podľa jeho plánu mala otvoriť sovietskym vojskám karpatské priesmyky. V pláne sa ďalej počítalo s tým, že Zápoľná armáda na Slovensku uskutoční štátny prevrat a nastolí do slobodných volieb vojenskú diktatúru, 2. technická divízia po stiahnutí z Talianska obsadí Žitný ostrov. Usiloval sa nadviazať spojenie so sovietskymi vojenskými orgánmi i domácim odbojom. 4. augusta 1944 odoslal memorandum do ZSSR vlastným lietadlom, ktoré poskytol delegácii SNR. Podplukovník Mikuláš Ferjenčík sa však s gen. Heliodorom Píkom stretol až 2. septembra 1944, keď už bolo Povstanie v plnom prúde.

Čestný väzeň

Dňa 29. augusta 1944 bol zadržaný a daný do „čestnej väzby“ v paláci prezidenta J. Tisa. Ešte skôr ako vystúpil pplk. gšt. Ján Golian v banskobystrickom rozhlase s výzvou na branný odpor proti okupantom, oznámil generál Čatloš vo svojom prejave (skoncipoval ho Tido Gašpar) v bratislavskom rozhlase príchod nemeckých okupačných vojsk na Slovensko a vyzval slovenskú armádu, aby nekládla odpor. Štyri dni po vypuknutí SNP, 2. septembra 1944, sa mu podarilo ujsť z prezidentského paláca do Banskej Bystrice, kde sa dal k dispozícii povstalcom. Jeho služby boli odmietnuté. Napokon ho zaistili a 13. septembra 1944 dopravili do ZSSR. Tam bol internovaný až do začiatku januára 1947, keď ho eskortovali do Československa. V polovici decembra 1947 ho Národný súd v Bratislave odsúdil na päť rokov väzenia.
 
V januári 1948 bol z väzby prepustený. Najprv pracoval ako brigádnik v Slovenskom kameňopriemysle n. p. Liptovský Mikuláš, od 15. novembra 1950 ako účtovník v Stavokombináte v Ružomberku a neskôr ako úradník v Martine. Venoval sa aj publicistickej a literárnej činnosti. Prispieval do periodík Legie, Národnie noviny, Tribuna, spracoval rozsiahle memoáre a spomienkové práce, ktoré však zostali v rukopise. Zomrel 16. októbra 1972 v Martine.
 
Text: Miloslav ČAPLOVIČ (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 6/2007