Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

Generál II. triedy Augustín MALÁR

Aktualizované:
Augustín MALÁR
Narodil sa 18. júla 1894 v Reitern pri Goseirne (Rakúsko), v rodine živnostníka Michala a jeho ženy Eleny, rodenej Vrábelovej. V rokoch 1900 – 1906 navštevoval Evanjelickú ľudovú školu v Starej Turej, 1906 – 1914 študoval na Gymnáziu v Skalici a na Evanjelickom lýceu v Šoproni. V septembri 1914 začal študovať na Bratislavskej evanjelickej teologickej akadémii.
 
Na základe mobilizačnej vyhlášky bol Augustín Malár 6. mája 1915 v maďarskom Köszegu odvedený a prezentovaný v 72. pešom pluku v Bratislave. Koncom mája 1915 ho preložili do 64. pešieho pluku rytiera von Auffenberga v Szászvárosi. V hodnosti kadeta a vo funkcii veliteľa 3. čaty 15. poľnej roty odišiel v decembri 1915 s plukom na ruský front, kde sa zúčastnil bojov pri Gorodišči. V apríli 1916 práporčíka Malára preložili so 64. plukom na taliansky front, kde sa 10. októbra dostal do talianskeho zajatia. Najskôr bol v zajateckom tábore v Matere (provincia Potenza) a od decembra 1916 pôsobil ako čs. dobrovoľník v zajateckom tábore v Polle. Vo februári 1918 vstúpil do čs. légie v Taliansku a 13. februára bol povýšený na poručíka. V polovici júna 1918 ho prevelili do 34. čs. streleckého pluku, s ktorým sa v septembri 1918 ako veliteľ čaty 9. roty zúčastnil prudkých bojov o Doss Alto, jednu z kót horského masívu Monte Baldo v severnom Taliansku. Ako nadporučík sa 24. decembra 1918 vrátil do vlasti, kde sa jeho domovom stalo mestečko Stará Turá. Na kapitána pechoty bol povýšený 1. mája 1919 a od 1. júna sa ako prednosta 2. spravodajského oddelenia štábu brigády „Kieffer“ (neskôr brigády „Castella“) zúčastnil bojov o Slovensko proti maďarskej Červenej armáde v priestore Nitry, Levíc a Balašských Ďarmôt.

Legionár

V čs. brannej moci pôsobil Malár od februára 1920 vo funkcii spravodajského dôstojníka 2. oddelenia štábu Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave. V rokoch 1921 – 1922 bol frekventantom École Militaire Speciale v Saint Cyre vo Francúzsku, 1922 – 1925 v hodnosti štábneho kapitána inštruktorom v Obvodovom stredisku pre výcvik v Košiciach, 1925 – 1927 zástupcom veliteľa Školy na výchovu dôstojníkov v zálohe, 1928 – 1930 frekventantom Vysokej školy válečnej v Prahe. Tam sa zoznámil so svojou prvou manželkou Vlastou, rodenou Kabešovou. V rokoch 1930 – 1935 zastával štábne funkcie na veliteľstve 9. divízie v Bratislave. 1. januára 1931 bol preložený do skupiny dôstojníkov gšt. a povýšený na majora gšt. V marci 1935 ho prevelili do Vojenského zemepisného ústavu v Prahe. Od októbra 1937 do konca septembra 1938, už ako podplukovník gšt., absolvoval ročnú vojskovú stáž v štáboch vyšších jednotiek rumunskej armády. Po návrate do ČSR bol pridelený na MNO do Prahy a v októbri 1938 vymenovaný za člena čsl.- maďarskej delimitačnej komisie. Patril k desiatim bývalým slovenským legionárom, ktorí na čele s Rudolfom Viestom sa 14. marca 1939 so svojím „Memorandom...“ obrátili na poslancov Snemu Slovenskej krajiny a žiadali o zachovanie spoločného štátu Čechov a Slovákov.
 
Po vzniku Slovenského štátu prevzal Malár velenie VI. zboru v Spišskej Novej Vsi a uskutočnil jeho reorganizáciu na Vyššie veliteľstvo 3. V tejto funkcii sa rozhodujúcou mierou podieľal na zastavení maďarského postupu počas bojov s maďarskou armádou na východnom Slovensku v druhej polovici marca 1939. 17. mája 1939 bol povýšený na plukovníka gšt. a v septembri 1939 sa ako veliteľ 3. divízie zúčastnil na ťažení slovenskej armády proti Poľsku. Do januára 1940 velil 3. divízii v Prešove a následne zastával funkciu veliteľa 1. divízie v Trenčíne. V októbri 1940 sa stal veliteľom Vysokej vojenskej školy v Bratislave a inšpektorom armádnych škôl. Po napadnutí ZSSR nacistickým Nemeckom v júni 1941 sa ako veliteľ 2. pešej divízie (po reorganizácii slovenskej armádnej skupiny v lete 1941, zmenenej na Zaisťovaciu divíziu), zúčastnil ťaženia slovenskej armády na východnom fronte. Dňa  27. novembra 1941 prevzal velenie nad Rýchlou divíziou. 2. januára 1942 bol povýšený do hodnosti generála II. triedy slovenskej brannej moci. Od septembra 1942 pôsobil ako vojenský a letecký atašé v Berlíne, s akreditáciou aj pre Rím. Tam sa zoznámil so svojou druhou manželkou Dr. Margot, rodenou Grosse (v roku 1944 sa im narodilo jediné dieťa, syn Borivoj). V máji 1944 bol vymenovaný za veliteľa armádneho veliteľstva Východoslovenskej armády v Prešove.

Povstalecké roky

V priebehu leta 1944 došlo k niekoľkým pokusom o skontaktovanie sa s ním zo strany ilegálneho Vojenského ústredia, ktoré pripravovalo na Slovensku ozbrojené Povstanie. V auguste 1944 sa Malár sám zišiel s predstaviteľmi ilegálnej SNR a predbežne súhlasil s tým, že v prípade vypuknutia Povstania zabezpečí prechod dvoch divízií na stranu povstalcov. V deň vypuknutia SNP, 29. augusta 1944, ešte rokoval s predstaviteľmi partizánskeho zväzku Alexander Nevský o spoločnom postupe proti Nemcom, no vzápätí na rozkaz vtedajšieho ministra národnej obrany generála Čatloša odletel z Prešova do Bratislavy. Bojové vystúpenie proti Nemcom považoval v tom čase za predčasné. Večer 30. augusta 1944 predniesol Malár v rozhlase vlastnoručne napísaný kontroverzný prejav proti SNP, ktorým verejne proklamoval vernosť Slovenskej republike. Tým dezorientoval časť jednotiek slovenskej armády, ktoré sa chceli pripojiť k povstalcom. 31. augusta 1944 začali Nemci realizovať vopred pripravenú odzbrojovaciu akciu Kartoffelnernte mit Prämie (Zber zemiakov s prémiou) dvoch slovenských divízií na východnom Slovensku. Už v Bratislave Malára sledovali nemecké bezpečnostné orgány a napokon ihneď po prílete do Prešova ho zatkli.

V zajatí

Po krátkej internácii v miestnych kasárňach bol cez Maďarsko odvlečený do zajateckého tábora v Kaisersteinbruchu v Rakúsku a potom na hrad Königstein pri Bad Schandau, kde ho držali v ,,čestnom väzení“. Na prelome rokov 1944 – 1945 sa však chovanie nacistov k Malárovi výrazne zmenilo. Súviselo to s výsluchmi mnohých predstaviteľov SNP, na základe ktorých zistili, že Malár za ich chrbtom spolupracoval s odbojom a bol zasvätený aj do príprav Povstania. Upadol tak do nemilosti a pravdepodobne začiatkom januára 1945 bol odoslaný do Hlavného ríšskeho bezpečnostného úradu (RSHA) v Berlíne. Tam sa ocitol v rovnakej situácii ako generál II. triedy Štefan Jurech a obaja povstaleckí generáli brigádny generál Ján Golián a divízny generál Rudolf Viest. Po ich vypočutí a vzájomnom konfrontovaní boli všetci menovaní, pravdepodobne vo februári 1945, prevezení do koncentračného tábora Flossenbürg. Tam ich, pravdepodobne v druhej polovici marca 1945, nacisti popravili.
 
Text: Miloslav ČAPLOVIČ (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 10/2007

Fotogaléria

Aktualizované:
Vypublikované:
Návrat na začiatok stránky