Generál justičnej služby JUDr. Ivan TREBICHAVSKÝ

Generál justičnej služby JUDr. Ivan TREBICHAVSKÝ
14.03.2019
Narodil sa 23. 4. 1910 v Trenčíne, v rodine poštového úradníka. V rokoch 1916 – 1920 navštevoval ľudovú školu. V rodnom meste absolvoval tiež štyri ročníky reálneho gymnázia, od roku 1924 v štúdiu pokračoval v Novom Meste nad Váhom, kde v roku 1928 zmaturoval. V rokoch 1928 – 1933 študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Krátko pôsobil ako advokátsky osnovník v Novom Meste nad Váhom. 17. 7. 1933 nastúpil na výkon základnej vojenskej služby v telegrafnom prápore 3 v Trnave. V júli 1934 bol pridelený do kurzu a na prax do vojenského justičného úradu v Bratislave. Po absolvovaní základnej vojenskej služby s hodnosťou podporučík v zálohe opäť krátko pôsobil ako advokátsky osnovník. V novembri 1934 sa stal dôstojníkom justičnej služby z povolania v hodnosti poručíka. Bol pridelený vojenským justičným úradom v Košiciach. Tu slúžil až do evakuácie po Viedenskej arbitráži z 2. 11. 1938, kedy aj Košice pripadli Maďarsku. V roku 1936 zložil vojenskú sudcovskú skúšku na Najvyššom vojenskom súde v Prahe. V apríli 1938 bol povýšený na kapitána justície. Za mobilizácie v roku 1938 bol vyšetrujúcim sudcom a členom senátu u vyššieho poľného súdu.

SUDCOVSKÝ POST

Po vzniku Slovenského štátu 14. 3. 1939 zastával funkciu vojenského prokurátora v Prešove. Vzhľadom na jeho právnické vzdelanie a tiež fakt, že rodiaca sa slovenská armáda mala akútny nedostatok dôstojníkov, napredovala  jeho vojenská kariéra pomerne rýchlym tempom. Už v júni bol menovaný za prednostu vojenského súdu v Bratislave. V čase vojny proti Poľsku, ktorej sa slovenská armáda zúčastnila po boku nacistického Nemecka, konal službu ako predseda hlavného poľného súdu v Levoči. V januári 1940 sa dočkal rýchleho povýšenia na majora justície. V novembri 1940 bol preložený za justičného poradcu novovytvoreného Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Krátko potom, čo aj Slovenská republika koncom júna 1941 vstúpila na strane nacistického Nemecka do vojny proti ZSSR, bol aj Trebichavský povolaný do poľa na východný front ako prednosta vyššieho poľného súdu. Koncom septembra sa však vrátil a bol vymenovaný za prednostu pobočky vojenského súdu v Banskej Bystrici. Na nový rok 1942 sa stal predsedom Vojenského súdu v Bratislave a členom Hlavného vojenského súdu v Bratislave. Presne o rok nato bol povýšený na podplukovníka justície. Napriek výraznému postupu v kariére, jeho vzťah k režimu Slovenskej republiky naberal čoraz väčšie trhliny, a to úmerne s postupujúcou mierou kolaborácie ľudákov s nacistickým Nemeckom. Pritom v samotnom mocensko-represívnom aparáte režimu si justícia od začiatku udržala určitú mieru nezávislosti, napriek tlakom zo strany autoritárskeho režimu. Vo všeobecnosti svojou činnosťou zmierňovala aktivitu samotného bezpečnostného aparátu pri prenasledovaní odporcov Slovenskej republiky. Väčšinu pracovníkov totiž režim musel, pre nedostatok kádrov, prevziať z bývalej ČSR. Pri prejednávaní závažných vojensko-politických deliktov, v ktorých sa odrážalo protinemecké a protiľudácke zmýšľanie, sa aj I. Trebichavský snažil zmierňovať samotný verdikt súdu.

ODBOJOVÉ HNUTIE

Svojou činnosťou priamo pomáhal odbojovému hnutiu a ilegálnej činnosti. V máji 1943 bol opäť odoslaný do poľa k poľnému súdu Zaisťovacej divízie (v auguste reorganizovanej na 2. pešiu divíziu) na západnej Ukrajine, neskôr v Bielorusku. Vývoj v divízii v tom čase charakterizoval pokles disciplíny, spolupráca s partizánmi, ako aj pribúdajúce prípady prebehnutia k nim. V takomto prostredí sa prejavilo jeho protiľudácke zmýšľanie. V októbri bola divízia premenovaná na technickú brigádu a spolu s ním presunutá na taliansky front. Domov sa vrátil 10. 12. 1943 a hneď na druhý deň sa stal predsedom Vojenského súdu v Bratislave, ako aj členom hlavného súdu. Zároveň bol poverený vedením oddelenia vojenského súdu v Banskej Bystrici.
Od roku 1943 sa podieľal na koordinácii ilegálnej činnosti. Udržiaval kontakty s viacerými predstaviteľmi slovenskej armády. V roku 1944 bol pre svoje „nevhodné“ správanie počas osláv výročia vzniku samostatnosti niekoľko mesiacov vyšetrovaný. Vyslúžil si nedôveru nemeckých vojenských orgánov na Slovensku. Napriek tomu sa aktívne zapojil do príprav Slovenského národného povstania. Po jeho vypuknutí vstúpil do povstaleckej armády a stal sa predsedom hlavného poľného súdu a zástupcom prednostu justičnej správy jej veliteľstva. Hneď po vypuknutí SNP vydal z Banskej Bystrice rozkaz prepustiť vojenských väzňov odsúdených za odbojovú činnosť, nachádzajúcich sa vo vojenskej väznici v Nitre, ktorý však protipovstalecky zamerané velenie tamojšej posádky na čele s majorom Šmigovským znemožnilo realizovať. Posledné dni pred ústupom do hôr úradoval na Donovaloch, následne sa stal veliteľom jednotky justičných dôstojníkov, ktorá operovala v priestore Prašivá – Latiborská hoľa, kde 1. 11. 1944 padol do nemeckého zajatia. Najprv bol väznený v Banskej Bystrici, potom vo väznici Krajinského súdu v Bratislave, od 16. 12 v nemeckom zajateckom tábore v Kaisersteinbruchu  a od februára 1945 v Altenburgu. Oslobodenia sa dočkal až po príchode americkej armády v apríli 1945. Do ČSR sa však vrátil až koncom mája. Podobné osudy zdieľal aj jeho brat kapitán justície v zálohe Dr. Ladislav Trebichavský a švagor štábny kapitán Dr. Alexander Kovalík. Počas SNP boli zatknutí aj jeho rodičia, otec Ján a matka Mária Pavlíková. Po vojne pokračoval vo vojenskej kariére a čoskoro mu udelili plukovnícku hodnosť. V januári 1946 bol menovaný do funkcie zástupcu prezidenta Najvyššieho vojenského súdu v Prahe. Zároveň prevzal viacero vyznamenaní. Vrcholom jeho kariéry bolo povýšenie do hodnosti generála (justičnej služby) 19. 2. 1947. Nad jeho vojenskou kariérou sa však už v tomto čase paradoxne zmrákalo. Násilne ju prerušil komunistický februárový prevrat v roku 1948. Trebichavský bol totiž známy svojím protikomunistickým postojom a sympatiami k Demokratickej strane. Keď ho 26. 6. 1948 zbavili funkcie, nedokázal sa s tým vyrovnať. V roku 1949 preto emigroval. V emigrácii pracoval v gumárenskom podniku, od 1956 bol vedúcim slovenského vysielania v kanadskom štátnom rozhlase. Zomrel 16. 9. 1973 v Montreale.
 
Text: PhDr. Igor BAKA, PhD.
Foto: VHÚ
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 9/2008 (redakčne upravené)