kapitán Adolf Weinhold
Rané detstvo
Narodil sa 10. decembra 1903 v obci Stropkov (okres Svidník). Pochádzal z viacdetnej roľníckej rodiny, kde ho jednoduché pomery naučili skromnosti a pokore – vlastnostiam, ktorými vynikal celý život. V dosiahnutí vzdelania videl jedinú možnosť, ako si zabezpečiť lepšiu budúcnosť, a tak po absolvovaní meštianskej školy v Humennom v roku 1920 úspešne skončil aj košickú Vyššiu priemyselnú školu strojnícku (1920 – 1924).Na vykonanie vojenskej prezenčnej služby nastúpil v horskom pešom prápore 11 v Bardejove, pričom v rámci nej absolvoval v Košiciach Školu na dôstojníkov pechoty v zálohe (1924 – 1925), a v Turnove aj Školu na dôstojníkov spojovacieho vojska v zálohe. Po skončení vojenskej základnej služby odišiel do Prahy, kde sa v októbri 1926 stal poslucháčom Českého vysokého učení technického, odboru strojného a elektrotechnického inžinierstva. Po smrti otca však musel sklamaný Adolf v septembri 1930 štúdium prerušiť a zamestnať sa, keďže mu ako najstaršiemu z rodiny pripadala morálna povinnosť finančne sa postarať o svojich maloletých súrodencov. V Prahe tak prešiel ako technický úradník najrôznejšími zamestnaniami v rámci súkromného, ale i štátneho sektora, keď postupne pracoval v továrni na konštrukciu osobných výťahov, v obchode s leteckým materiálom a priemyslovými strojmi či na štatistickom úrade. Druhú štátnu skúšku sa mu však z vážnych rodinných dôvodov nakoniec nepodarilo absolvovať, a tak mu diplom nikdy neudelili. Počas septembrovej mobilizácie 1938 bol povolaný do armády a ustanovený za veliteľa náhradného práporu v Jelšave, po skončení brannej pohotovosti sa vrátil späť do Prahy.
Vojenské povolanie
Nebolo to nadlho. V marci 1939 vznikla Slovenská republika a mladý „strojár“ s návratom neváhal. Hneď v apríli nastúpil na Slovenský štatistický úrad v Bratislave, kde pracoval až do leta 1941, keď urobil závažné rozhodnutie. Podal žiadosť o vstup do slovenskej brannej moci a v auguste 1941 sa tak v hodnosti nadporučíka pechoty (menovaného s poradím k 1. januáru 1936) stal dôstojníkom z povolania. Zaradený bol priamo na ministerstvo národnej obrany k (4.) materiálnemu oddeleniu. Vzhľadom na svoje vzdelanie však hneď v januári 1942 prevzal funkciu veliteľa vojenského dozoru továrenskej skupiny 2 v Podbrezovej. Do sféry jeho právomoci mu okrem Podbrezovských železiarní patrili aj podniky v Banskej Bystrici, Harmanci (papierne), Pohorelskej Maši, Železníku, Lovinobani (magnezitové závody) či Tisovci, pričom vojenský dozor mu pripadol aj nad okresmi Zvolen, Banská Bystrica, Brezno, Hnúšťa, Revúca, Dobšiná a Lovinobaňa. Vývoj na východnom fronte, ale aj zhoršujúca sa situácia krajín Osi na bojiskách druhej svetovej vojny, postupne prehlbovali jeho averziu voči klérofašistickému režimu, a tak iniciatívu zdravého jadra dôstojníckeho zboru slovenskej brannej moci na rezistenciu uvítal. Do odboja sa však cieľavedomejšie zapojil až začiatkom roka 1944 prostredníctvom samotného náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska, podplukovníka gšt. Jána Goliana, ktorý ho poveril organizovaním vojenského odboja na Horehroní. V čase zintenzívnenia príprav na Povstanie bol však v apríli 1944 nečakane v hodnosti stotníka (kapitána) zbrojnej technickej služby preložený do Zemianskych Kostolian na Hornú Nitru ako veliteľ zbrojného skladu slovenskej armády s pôsobnosťou pre Nováky, Bošany a Topoľčany. Tu zároveň prevzal velenie Vojenského technického a chemického ústavu, ktoré bolo armádnym a chemickým strediskom. Weinhold okamžite po svojom príchode zorganizoval okolo seba lojálnu skupinu antifašisticky orientovaných dôstojníkov a nadviazal spojenie s predstaviteľmi miestneho ilegálneho odboja i partizánskeho hnutia. Podobne ako v Podbrezovej aj tu vytvoril pre potreby povstaleckého Vojenského ústredia rezervné sklady zbraní a streliva.Povstalecká epopeja
Po vypuknutí Slovenského národného povstania prevzal velenie posádky a energicky sa pustil „do práce“, keď najprv vyzbrojil zmobilizovaných vojakov a partizánov a následne zlikvidoval odpor všetkých miestnych profašisticky orientovaných obyvateľov. V jeho rukách sa prakticky koncentroval povstalecký život na Hornej Nite. Pod jeho vedením ústav ako muničná výrobňa jediný pracoval výlučne pre potreby povstalcov a aj vďaka nemu sa vojenská výroba udržala počas celého Povstania i partizánskej vojny. Bojová skupina, nazývaná menom svojho veliteľa, zohrávala v úvodnej fáze Povstania kľúčovú úlohu, keď zabezpečovala povstalecké územie od juhozápadu. Osobne organizoval obranu dolín Nitry a Nitrice, dozeral na obsadzovanie dôležitých úsekov a vyznamenal sa aj v samotných bojoch pri Čakajovciach, Topoľčanoch, Broďanoch, Navojovciach, Hradišti i Veľkých Uherciach. Nepriateľské jednotky sa pokúšal zdržiavať na niekoľkých obranných čiarach, lež márne, nemal na to dostatok času, síl ani prostriedkov. Okrem vykonávania štábnej práce často iniciatívne odchádzal na front a podstatnou mierou prispieval k upevňovaniu bojovej morálky bojujúcich vojakov. Po páde Baťovian 6. septembra 1944 sa mu síce manévrom od Veľkých Krštenian podarilo nakrátko zatlačiť postupujúcich Nemcov, následné tuhé boje s početne silnejším nepriateľom v tomto sektore sa mu však stali osudnými. 9. septembra, po prerazení povstaleckej obrany pri Malých Uherciach, osobne viedol zo severu protiútok, bol však zranený a pri pokuse zachrániť raneného spolubojovníka padol nakoniec do nemeckého zajatia. Jeho strata spôsobila povstaleckému veleniu nemalé problémy, keďže v pripravovanom rozkaze o reorganizácii 1. čs. armády na Slovensku, uskutočnenej deň nato, mu pripadala funkcia veliteľa IV. taktickej skupiny. Po zajatí bol odvedený do Topoľčian a následne do Nitry, kde ho vypočúvali. Údajne s ním špeciálne komandá nemeckej spravodajskej služby a bezpečnostnej polície v okolí Zemianskych Kostolian rekognoskovali terén. Tu sa však stopa po ňom stráca a nevie sa, či ho následne transportovali do zajateckého tábora v Nemecku, alebo ho popravili už na Slovensku.Text: Mgr. Alexej MASKALÍK, PhD., VHÚ Bratislava
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.5/2011
