Major in memoriam Karol Repašský
Dôstojníkom z povolania sa stal 15. 1. 1940 v rámci štátneho náboru do armády, ktorá trpela nedostatkom dôstojníkov. Aktivovaný bol ako poručík pechoty. V rámci nátlakovej akcie zo strany štátu na poslovenčovanie maďarských mien si vo februári 1941 zmenil meno na Repašský. Spočiatku mal určité problémy so svojou aklimatizáciou v armáde, na čo upozorňovali aj jeho nadriadení, keďže do jej radov nevstúpil celkom dobrovoľne. V priebehu júna a júla 1940 absolvoval aplikačný kurz pre aktivovaných dôstojníkov v Pezinku. 30. 9. 1940 bol premiestnený na Ministerstvo národnej obrany do Bratislavy, v máji 1941 bol prevelený do pešieho pluku 6 v Prešove.
Po vypuknutí vojny proti ZSSR bol už koncom júna 1941 odvelený na východný front. Najprv pôsobil v 5. rote pešieho pluku 6 ako veliteľ čaty, neskôr v pešom pluku 102 Zaisťovacej divízie, ktorá od septembra 1941 pôsobila na rozsiahlom okupovanom území Ukrajiny a postupne aj južného Bieloruska. Dňa 3. 3. 1942 bol povýšený na nadporučíka. Dňa 4. 5. 1942 bol prevelený k Rýchlej divízii, s ktorou sa zúčastnil na nemeckej letnej ofenzíve na južnom úseku frontu. V júli 1942 sa zúčastnil bojov o Rostov, ktorý Rýchla divízia Nemcom pomohla dobyť. Následne postupoval s divíziou do ťažko priechodného terénu severného predhoria západnej časti Kaukazu. 6. 11. 1942 sa stal veliteľom 2. roty motorizovaného pešieho pluku 21. V čase, keď sa situácia v divízii výrazne komplikovala (a schyľovalo sa k jej ústupu), sa v decembri 1942 vrátil z poľa naspäť na Slovensko k pešiemu pluku 6. Na Nový rok 1943 bol povýšený na stotníka pechoty. Dňa 1. 3. 1943 sa stal veliteľom záchytného strediska pre frontových vojakov v Hurbanových kasárňach v Žiline. Tu ho zastihlo aj vypuknutie Slovenského národného povstania 29. 8. 1944. Do príprav Povstania ho zasvätil mjr. Jozef Dobrovodský, ktorého v polovici augusta ilegálne Vojenské ústredie tajne menovalo za povstaleckého veliteľa žilinskej posádky.
Povstalecké boje
Už v ranných hodinách 29. 8. spozorovali príslušníci žilinskej posádky presun nemeckých intervenčných jednotiek smerom od Púchova na Žilinu. Mjr. J. Dobrovodský, ktorý v tento deň prevzal velenie nad posádkou, začal už krátko nato organizovať otvorený boj proti okupantom a všeobecnú mobilizáciu záložníkov. Z vojakov posádky, mobilizovaných záložníkov a početných dobrovoľníkov zostavil dva plne bojaschopné pešie prápory (čiastočne bol vystrojený a vyzbrojený aj tretí prápor), ktoré postavil do obrany na prístupových cestách do Žiliny od Púchova a Čadce. Repašský sa stal veliteľom jedného z nich v počte asi 300 mužov (druhému práporu velil stotník Teodor Schleichart severne od Žiliny, s vysunutou rotou pri Čadci) a mal zaujať obranné postavenie na oboch stranách Váhu, v úseku Horný Hričov – Marček (juhozápadne od Žiliny). Hoci obrana, ktorú jeho jednotka pomáhala vytvoriť, mala len improvizovaný charakter, jej morálny význam bol veľký. V danej situácii bola prejavom národnej a vojenskej hrdosti, ktorá ostro kontrastovala so správaním príslušníkov ľudáckeho režimu na čele s prezidentom Jozefom Tisom, ktorý dokonca pred nemeckým vyslancom na Slovensku sám navrhol odzbrojenie slovenskej armády. Úlohou Repašského jednotiek bolo brániť presunové cesty a terén od Horného Hričova na Žilinu. Vinou postupu nemeckých jednotiek, ktoré obsadili Horný Hričov, však nakoniec zaujal obranu na terénnej čiare – vrch Príkrik – rieka Váh – obec Divinka severozápadne od Žiliny. So svojím práporom tak bránil slovenské územie pred nemeckou armádou v čase, keď ešte oficiálne jej vstup na naše územie ani nebol ohlásený. V ranných hodinách 30. 8. Repašského prápor ustúpil na východný okraj Žiliny, keďže hrozilo, že nepriateľ sa dostane do tyla práporu a zároveň odreže jedinú ústupovú cestu, ktorá viedla cez Žilinu. Neskôr v popoludňajších hodinách sa jeho jednotka presunula na budovanie obrany v Strečnianskej tiesňave, kde sa malo na rozkaz veliteľa povstaleckej armády plk. Jána Goliana koncentrovať obranné postavenie povstaleckých jednotiek (vojakov aj partizánov). Roty jeho práporu dostali za úlohu obsadiť ľavú stranu obranného úseku na svahoch výšin Kosorá a Javor až k obci Stráňavy. Podobne, ako ostatným jednotkám povereným obranou v tomto úseku, im však citeľne chýbali protitankové zbrane (to bola aj jedna z príčin, prečo sa povstalci stiahli zo Žiliny). Prvé útoky nepriateľa (išlo o okupačné jednotky z bojovej skupiny plk. von Ohlena) museli jeho vojaci spolu s ďalšími obrancami Strečnianskej tiesňavy odrážať už 31. augusta. Nepriateľovi sa však nakoniec podaril obchvat obrancov z pravého brehu Váhu (v dôsledku chýb zo strany partizánov npor. Červenej armády P. A. Velička, ktorí neobsadili dominanty na pravom brehu Váhu), čo skomplikovalo aj situáciu Repašského jednotiek. Na druhý deň, 1. 9., museli jeho jednotky na ľavom boku obrany odrážať útoky nepriateľa, ktorý obchádzal postavenia povstalcov na výšine Rakytie až do hĺbky obrany a postupoval lesom na západné svahy výšiny Grúň, kde bol zastavený. Dňa 2. septembra, v čase najťažších bojov v Strečnianskej tiesňave, keď nepriateľské velenie nasadilo všetky prostriedky na prelomenie povstaleckej obrany, bol Repašský ťažko zranený, zasiahla ho črepina z míny. V bezvedomí ho odviezli do nemocnice v Martine. Jeho spolubojovníci medzitým naďalej bránili tiesňavu, odkiaľ boli vytlačení 4. septembra. Ťažkým zraneniam nakoniec podľahol o deň neskôr 5. septembra. V roku 1947 bol povýšený in memoriam na škpt. pech. so spätnou platnosťou od 28. 10. 1943 a následne na mjr. so spätnou platnosťou od 1. 5. 1944.Text: PhDr. Igor BAKA, PhD.
Foto: VHA
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 3/2011
