Major pechoty in memoriam Ján FEDÁK
V júli 1934 bol povolaný do základnej vojenskej služby, ktorú vykonával v rámci košického pešieho pluku 32. V rámci nej absolvoval v Levoči Školu pre dôstojníkov pechoty v zálohe. Ako podporučík pechoty v zálohe sa začiatkom roka 1937 vrátil späť do občianskeho života, aby vo svojom rodnom kraji pracoval ako pomocný učiteľ v obci Ujlak. V kontexte zhoršujúcej sa medzinárodnej vojensko-politickej situácie v Európe stihol v lete 1938 absolvovať v Chuste kurz pre veliteľov brannej výchovy a v čase všeobecnej mobilizácie mu v najvýchodnejšom cípe čs. republiky pripadla úloha veliteľa pešej čaty. Krátko po vzniku samostatnej Slovenskej republiky bol do činnej služby aj s rovnakým pridelením povolaný znova, tentoraz počas vpádu Maďarov na Slovensko. Úspešné počínanie na južných hraniciach Slovenska mu vynieslo Pamätnú medailu Za obranu Slovenska v marci 1939. To bol súčasne moment, ktorý rozhodol o ďalšej kariére mladého Fedáka, ktorý sa upísal armáde.
Dôstojníkom slovenskej armády
Za dôstojníka z povolania bol prijatý 31. júla 1939, keď bol súčasne ustanovený aj za veliteľa 12. pešej roty. S jednotkou sa v septembri 1939 zúčastnil na nemeckom ťažení v Poľsku, po jeho skončení bol vyznamenaný Pamätnou medailou so štítkom Javorina. Po návrate domov bol premiestnený k pešiemu pluku 8 do Humenného, kde pôsobil ako vozatajský a plynový dôstojník pluku. V lete 1940 absolvoval v Pezinku aplikačný kurz pre aktívnych dôstojníkov pechoty a 1. augusta 1940 bol povýšený na nadporučíka pechoty. V rámci nemeckého ťaženia proti ZSSR bol koncom júna 1941 odoslaný na východný front. Počas prvej účasti tam pôsobil až do mája 1942 v rámci slovenských rýchlych jednotiek (tzn. Rýchlej brigády, resp. Rýchlej divízie) ako veliteľ 7. pešej roty a veliteľ mínometnej čaty. Bol priamym účastníkom bojov pri Kyjeve a mnohých ďalších stretov, v ktorých preukázal iniciatívu a improvizačné schopnosti. Tie, prirodzene, neostali bez povšimnutia nadriadených, a tak ešte v priebehu rokov 1941 – 1942 získal medaily Za statočnosť II. a III. stupňa, resp. medailu Za statočné chovanie pred nepriateľom II. stupňa. Po návrate domov vykonával v rámci peších plukov 5 a 6 v Levoči a Košiciach rutinnú posádkovú službu. Pri svojom druhom pobyte na východnom fronte od júla 1943 až do marca 1944 opäť pôsobil ako veliteľ pešej roty, ale už v hodnosti stotníka pechoty, na ktorého ho povýšili 1. júla 1943. Po reorganizácii Rýchlej divízie slúžil v rámci 1. pešej divízie na južnej Ukrajine, kde sa so svojou jednotkou podieľal na budovaní obranných postavení pre nemecký Wehrmacht v priestore Odesa – Nikolajevka. Rastúca bezvýchodiskovosť situácie na východnom fronte a vzrastajúca nechuť pokračovať v krutých a náročných bojoch boli hlavnými dôvodmi, prečo Fedák vykonával svoje úlohy laxne. Po návrate domov bol v apríli 1944 v Levoči ustanovený za zástupcu veliteľa náhradného práporu a súčasne zbrojného, chemického a vozatajského dôstojníka práporu. Už o dva mesiace nato však prevzal velenie celého práporu, pričom bol súčasne poverený funkciou posádkového veliteľa. Do tohto obdobia patria aj prvé kontakty s predstaviteľmi vojenského odboja na Slovensku. Na Ministerstve národnej obrany v Bratislave sa s ním medzitým počítalo ako s prideleným dôstojníkom vojenskej dopravy.Povstalecká epopeja
Vojenské ústredie s ním pre zmenu počítalo ako s odbojovým veliteľom levočskej posádky s úlohou organizovať tamojšie prípravy SNP. Dňa 30. 8. 1944 akceptoval výzvu Ústredia a pridal sa k Povstaniu. Deň nato bol oficiálne menovaný za veliteľa pešieho pluku 5. Svojim vojakom nariadil zakročiť proti výčinom nemeckého obyvateľstva voči Povstaniu v okolí Ľubice a Huncoviec a v noci dal zaistiť najznámejších miestnych exponovaných fašistov.Podobným postupom sa usiloval prekonať váhavosť vojakov a časti dôstojníkov posádky, lenže vinou jeho nerozhodnosti sa neurobili žiadne prípravy na obranu. Spoločne s Revolučným národným výborom vyhlásil mobilizáciu a osobne dohliadal na formovanie bojových jednotiek. Ešte v ten deň sa spoločne s vyčlenenými oddielmi popradskej posádky neúspešne pokúšal zaútočiť na Kežmarok, ale postúpiť sa mu podarilo len k južnému a juhovýchodnému okraju mesta, kde ho odrazili polovojenské jednotky miestnych Nemcov. Pod tlakom rýchleho postupu nemeckých jednotiek k mestu následne nezvládol situáciu, a tak v noci na 1. septembra 1944 došlo k hromadnej dezercii vojakov. Sám opustil mesto a odišiel na povstalecké územie, aby sa dal do služieb veleniu 1. čs. armády na Slovensku. V polovici septembra 1944 bol pridelený k telegrafnej čate I. taktickej skupiny, neskôr ako veliteľ samostatne operujúceho práporu v zostave II. taktickej skupiny pomáhal vystužovať obranu Horehronia v priestore Popradu a Spišskej Novej Vsi. Od 1. októbra 1944 už pôsobil ako veliteľ 15. Pešieho práporu „Astra“, s ktorým pre zmenu zabezpečoval prístupy na povstalecké územie stredného Slovenska od severu cez Dedinky do Dobšinej, od východu cez Stratenú a od juhu cez Betliar. Osobne riadil bojovú akciu z 9. októbra 1944, ktorej výsledkom bolo vytlačenie nepriateľských jednotiek z Mlyniek až za Važec. V tom čase súčasne zastával aj post veliteľa posádky v Dobšinej a neskôr slúžil ako štábny dôstojník na veliteľstve III. taktickej skupiny.
Ako veliteľ jednej z peších rôt v čase 20. a 21. októbra 1944 zasiahol do neúspešných bojov o Červenú Skalu a Muráň, po ktorých viedol ústupové boje k Heľpe. Po vojenskej porážke povstalcov bol od novembra 1944 príslušníkom 2. čs. partizánskej brigády „Za slobodu Slovanov“. Bojoval v zadnej časti Poľany, v dolinách Ľubietovského Vepra, odkiaľ sa s partizánmi viackrát pokúšal dostať z obkľúčenia. V bojoch s fašistickými okupantmi padol 30. novembra 1944 pri Dolnej Lehote neďaleko Brezna. Po vojne mu bol in memoriam udelený Rad SNP I. triedy a Československý vojnový kríž 1939. Okrem toho bol vo februári 1947 povýšený na majora pechoty in memoriam.
Text: Mgr. Alexej MASKALÍK, PhD., VHÚ Bratislava
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.5/2012
