Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

podmaršal Karol Jozef Hadik

Aktualizované:
Grófsky erb Hadikovcov, ktorý používal aj podmaršal Karol Hadik
Grófsky erb Hadikovcov, ktorý používal aj podmaršal Karol Hadik
Dôstojnými nástupcami poľného maršala Andreja Hadika boli jeho potomkovia. Starší syn Ján pôsobil ako radca kráľovského miestodržiteľa, najmladší Ondrej dosiahol hodnosť jazdeckého generála, najviac sa však preslávil prostredný syn Karol Jozef Hadik.

Karol Hadik sa narodil 3. augusta 1756 v Levoči, kde vtedy pôsobil jeho otec ako veliteľ husárskej brigády. Už ako 17-ročný nastúpil vojenskú službu v pechote. V súlade s vtedajšími zvyklosťami, mladíkovi vzhľadom na grófsky pôvod priznali hodnosť poručíka v 2. pešom pluku arcivojvodu Ferdinanda. Keď roku 1778 v Európe vypukla ďalšia z tzv. dynastických vojen – v historiografii označená ako vojna o bavorské dedičstvo – 22-ročný kapitán Karol Hadik sa vyznamenal hneď v počiatočných bojoch pri obsadení mesta Gebersdorf (3. marca 1778), za čo bol povýšený do hodnosti majora. Vtedy aj prestúpil od pešiakov k husárskemu pluku, ktorého majiteľom bol jeho otec maršal Andrej Hadik. Vo veku 28 rokov Karol Hadik získal hodnosť podplukovníka.

Roku 1789 maršala Andreja Hadika vymenovali za hlavného veliteľa v protitureckej vojne. Za člena štábu si vybral aj syna Karola. Maršal vypracoval niekoľko veľkolepých vojenských operácií, najmä plán obliehania Belehradu, ťažko však ochorel a ešte v tom istom roku sa musel vrátiť do Viedne. Napriek tomu, že cisár Jozef II. prikázal mladému Hadikovi, aby odprevadil ťažko chorého otca až do Viedne, obaja Hadikovci svorne žiadali, aby syn Karol mohol zostať na fronte.

Protiturecké ťaženie ukončil Karol Hadik roku 1789 v hodnosti plukovníka pod velením poľného maršala Gideona Laudona. Dôkazom Hadikovej úspešnej činnosti je okrem iného aj list, v ktorom Laudon vysoko ocenil vojenské schopnosti mladého plukovníka a v závere vyjadril presvedčenie o jeho ďalšej sľubnej kariére. Hneď po skončení protitureckej vojny plukovník Hadik prevzal v januári 1790 velenie hadikovského husárskeho pluku, ktorý bol vtedy dislokovaný v Nizozemsku.

Vo víroch koaličných vojen

Po vypuknutí prvej koaličnej protifrancúzskej vojny si veliteľ pluku Karol Hadik veľmi smelo počínal na jeseň 1793 v bojoch o Aldenhoven, Jülich a Maubeuge, a to v zostave zboru poľného maršala Coburga. Velil predvoju habsburských jednotiek pri prechode cez rieku Sambre. Po dôkladnom prieskume prenikol so skupinou dobrovoľníkov na druhý breh a keď už všetky jednotky prešli cez rieku, sám sa postavil na čelo husárskych oddielov a útokom dobyl francúzske opevnenia. O čosi neskôr, už pri prenasledovaní ustupujúcich francúzskych vojsk, keď sa Hadik nečakane stretol s nepriateľskou presilou, bez zaváhania zaútočil, a napriek vlastným citeľným stratám zahnal protivníka. K celkovému víťazstvu mu potom dopomohol príchod posíl vyzbrojených delami.

Plukovník Karol Hadik sa 15. októbra 1793 vyznamenal aj v bitke pri Wattignies. Na krajnom ľavom krídle zostavy habsburskej observačnej armády musel odolávať dobiedzajúcim francúzskym vojskám, pričom mal k dispozícii len tri jazdecké švadróny a dva oddiely dragúnov. Keď sa Francúzi v sile asi 8-tisíc mužov priblížili k jeho postaveniam, šokoval ich náhlym protiútokom. Prekvapený nepriateľ po tom ako prišiel aj o delostrelectvo, napriek prevahe prerušil boj. Túto krátku prestávku využil plukovník Hadik a na druhý deň v čele jazdeckého oddielu obišiel pozície nepriateľa a prenikol mu do tyla. Odtiaľ zaútočil z viacerých strán na Francúzov a zahnal ich na útek.

Grófsky erb Hadikovcov, ktorý používal aj podmaršal Karol Hadik

Hadikove bojové nasadenie a zásluhy v počiatočnej fáze protifrancúzskej vojny ocenil i cisár František, ktorý mu roku 1794 udelil Rytiersky kríž Radu Márie Terézie a zároveň ho povýšil do hodnosti generálmajora. Karol Hadik opustil svoj husársky pluk a ďalej pôsobil už ako veliteľ brigády.

Jednou z najslávnejších vojnových operácií generála Hadika bol boj pri Würzburgu, kde 3. septembra 1796 v ťažkom a krvavom trojhodinovom boji muža proti mužovi zvíťazil nad francúzskymi jednotkami. Odmenou za túto vojenskú akciu a takisto za účasť na porážke Francúzov 24. augusta 1796 pri Ambergu bolo udelenie Veliteľského kríža Radu Márie Terézie.

Roku 1797 velil Karol Hadik už v hodnosti poľného podmaršala vojskám na talianskom fronte. Ako veliteľovi zboru mu pripadlo i velenie v dôležitých bojoch pri Novi Ligure v novembri 1799 a pri Romane koncom mája 1800, kde sa začala odvíjať posledná etapa jeho chrabrých činov. Aj v tomto operačnom priestore sa pokúsil zachrániť víťazstvo habsburských vojsk po tom, ako habsburský generál Michael Melas najprv prinútil Francúzov na ústup. Medzičasom však prišiel na bojisko sám Napoleon, aby povzbudil morálku svojich vojsk. Francúzi zakrátko prudko zaútočili a úspešne napredovali, no Hadik – tak ako už neraz predtým – sa pokúsil zvrátiť výsledok bitky. Pri mestečku Marengo sa na čele vojska neohrozene vrhol na postupujúcich Francúzov, utrpel však také vážne zranenie, že ho museli odniesť z bojiska.

Dňa 24. júla 1800 v poľnom lazarete v talianskom meste Alessandria podmaršal Karol Jozef Hadik následkom zranenia podľahol. Hrdinská smrť tak predčasne ukončila sľubnú kariéru 44-ročného vojvodcu a levočského rodáka.

Text: doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD.
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.10/2011

Aktualizované:
Vypublikované:
Návrat na začiatok stránky