Poručík Miroslav IRINGH

Poručík Miroslav IRINGH
02.08.2019
 Narodil sa 28. februára 1914 vo Varšave, v rodine slovenského obchodníka Stanislava a poľskej matky Heleny, rod. Perzanowskej. Jeho otec, rodák zo stredného Slovenska, sa ešte pred prvou svetovou vojnou usadil vo Varšave a pracoval v takých významných firmách ako Orszagh či Chowanczak.

Svoje stredoškolské vzdelanie začal na Gymnáziu Stanisława Kostki vo Varšave. Vzhľadom na zložitú finančnú situáciu, v ktorej sa rodina ocitla v prvej polovici tridsiatych rokov 20. storočia, musel štúdium prerušiť. V čase nacistickej okupácie Poľska sa opätovne vrátil k štúdiu (korešpondenčne) a vo februári 1944 zložil maturitné skúšky na gymnáziu v Trenčíne.

Vypuknutie druhej svetovej vojny zastihlo Miroslava Iringha vo Varšave. Bezprostredne po vydaní dekrétu poľským prezidentom Ignacym Mościckim o vytvorení Legionu Čechov a Slovákov, 3. septembra 1939 spolu s otcom Stanislavom vstúpili ako Slováci do tejto prvej čs. vojenskej jednotky v zahraničí. O dva dni neskôr jeho otec zahynul. Väčšina príslušníkov tejto jednotky ustúpila na východ a 18. septembra 1939 prešla na územie okupované Červenou armádou, kde boli internovaní. Iringh zostal vo Varšave a na základe rozkazu gen. Stanisława Bałachowicza sa hlásil na jeho štábe vo Wilanove. Bol zaradený do formujúcich sa občianskych dobrovoľných jednotiek Strazy Obywatelskiej, kde vykonával službu do konca októbra 1939. V nacistami okupovanej Varšave sa Iringh živil rôznymi remeselníckymi prácami. Popritom sa zapojil do činnosti poľských podzemných odbojových organizácií, ako Komenda Obrony Polski (KOP), Tajna Armia Polska (TAP) a neskôr Związek Walki Zbrojnej – Armia Krajowa (ZWZ-AK). Ako Slovák mal povolenie vlastniť rádioprijímač a na vtedajšej ulici Mariensztat č. 3 namontoval zariadenie na odpočúvanie rozhlasového vysielania z Toulousse a Londýna. Informácie, ktoré získaval z odpočúvania, prepisoval na stroji a odovzdával predstaviteľom poľského podzemného hnutia odporu.

Po uzatvorení dohody medzi poľskou a čs. exilovou vládou v Londýne v januári 1942, začal svoju konšpiračnú činnosť Slovenský národný výbor (Słowacki Komitet Narodowy), združujúci Slovákov žijúcich v Poľsku, najmä však vo Varšave. V jeho vedení stál ako predseda Miroslav Iringh (pseudonym Stanko z Nitry), podpredseda Adam Chalupec (Janko), ďalej Jozef Janík (Veličan), Róbert Marek (Oraviak), tajomník komitétu Zbigniew Jakubowski (Jánošík) a za poľskú stranu ako vojenský poradca pplk. Mieczyslaw Szczudłowski (Lotnik) a Mieczyslaw Wojciechowski (Milan). Slovenský národný výbor pod vedením Miroslava Iringha nadviazal spoluprácu s poľskou ilegálnou tlačou, ako napríklad Pobudka, Środkowa Europa a iné. Vydal dve čísla konšpiračného časopisu Nad Tatrou sa blýska a taktiež letáky v slovenskom jazyku, ktoré boli kolportované medzi Slovákov v okupovanom Poľsku a ilegálnou cestou cez Tatry na Slovensko, kde medzi ich odberateľov patrili mnohí slovenskí dôstojníci, ktorí sa neskôr stali hlavnými aktérmi Slovenského národného povstania.

Po dohode s predstaviteľmi Armie Krajowej (AK) sformoval Slovenský národný výbor pododdiel Slovákov na báze kádrovej armády. Jeho príslušníci následne prešli vojenským i zdravotníckym výcvikom, vykonávali rôzne diverzné a sabotážne akcie, vytvárali body rádiového odpočúvania, prepravovali zbrane a muníciu. Túto jednotku začlenili do organizačnej štruktúry Armie Krajowej a na začiatku operácie Burza (Búrka), vypuknutie Varšavského povstania 1. augusta 1944, dostala evidenčné číslo 535. Tak vznikla Čata 535 Slovákov (Pluton 535 Słowaków), ktorá operačne pôsobila v rámci práporu mjr. Czeslawa Szymanowského „Korwina“ v prvom rajóne varšavského obvodu V. Od začiatku až takmer do konca Varšavského povstania trvajúceho 63 dní, jej velil ppor. Miroslav Iringh „Stanko“. V okamihu jeho vypuknutia tvorilo čatu 28 Slovákov, 18 Poliakov, 6 Gruzíncov, 3 Maďari, 1 Ukrajinec a 1 Čech. Ako jediná jednotka AK mohla používať svoje vlastné symboly: slovenskú vlajku, ktorú podľa Iringovho návrhu ušila v apríli 1944 Janina Santorek-Szczudłowska, spojka tejto slovenskej jednotky. Takisto jej príslušníci mohli nosiť na rukávoch pásku s národnými farbami (trikolóru) a všitým poľským orlom, čo bola vo Varšavskom povstaní výnimočná výsada. Čata rozdelená do troch družstiev vstúpila 1. augusta 1944 do hrdinského boja o Varšavu. Zúčastnila sa na ťažkých bojových akciách v strede mesta, na Żoliborze, na Mokotówe, na Hornom Czerniakówe a neskôr aj v pravobrežnej štvrti Praga. Mnohí jej príslušníci v ozbrojenom boji obetovali svoje životy a jej celkové straty dosiahli až 70 percent stavu mužstva. V konečnej fáze Varšavského povstania organizoval Iringh prepravu ranených vojakov svojej čaty na pravý breh Visly, kde sa nachádzali jednotky Červenej armády a Poľského vojska (WP). Pri jednom z týchto transportov bol sám ranený. Napokon zostal v štvrti Praga, kde vstúpil do Poľského vojska. Po doliečení zranenia ho preložili do Lublina, kde sa hlásil do ďalšej vojenskej služby u gen. Michała RoliŻymierského. Stal sa vojnovým korešpondentom. Na základe rozkazu z 3. novembra 1944 ho s účinnosťou od 11. novembra 1944 povýšili do hodnosti poručíka WP. Pôsobil v redakcii Polski Zbrojnej a časopisu Zwycięzymy. Mal odvahu hovoriť a písať o Varšavskom povstaní a na túto tému spracúval rozhlasové relácie. Zdravotný stav sa mu však natoľko zhoršil, že musel byť hospitalizovaný v lublinskej nemocnici. V januári 1945 ho poslali na nútenú dovolenku a krátko nato bol prepustený z WP.

Vrátil sa do ruín Varšavy, kde mu bol na základe lekárskeho nálezu priznaný štatút vojnového invalida. V roku 1948 začal štúdium na Vysokej škole novinárskej. Krátky čas pôsobil v Zakopanom, kde pracoval ako korešpondent Gazety Krakowskej. V roku 1950 sa vrátil do Varšavy a ako „reportér v teréne“ sa zamestnal v redakcii týždenníka Przyjaźń. Začiatkom roka 1951 bol bez uvedenia dôvodu, ako bývalý dôstojník Armie Krajowej, prepustený zo zamestnania a vylúčený z Poľskej zjednotenej robotníckej strany. Nemohol pracovať v pôvodnom povolaní a ťažké materiálne podmienky ho prinútili hľadať rôzne príležitostné práce. K pôvodnému povolaniu sa mohol vrátiť až v októbri 1956. Pracoval v Kuriorze Polskim a spolupracoval aj s časopisom Čechov a Slovákov žijúcich v Poľsku Život. V roku 1972 sa Iringh zamestnal na polovičný úväzok v Ústrednej fotografickej agentúre (CAF). Ako fotograf bol tiež iniciátorom a organizátorom mnohých výstav. Zomrel 28. mája 1985 vo Varšave. Na túto neobyčajne skromnú osobnosť slovenská historiografia takmer zabudla. Za významné zásluhy o ľudské práva v boji proti fašizmu, vyznamenal prezident Slovenskej republiky Miroslava Iringha 31. júla 2007 Radom Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam. Pochovaný je na varšavskom cintoríne Powązki, v sektore 286, rad 4.

Text: plk. Mgr. Miloslav ČAPLOVIČ, PhD., VHÚ Bratislava
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.7-8/2011