Povstalecký dôstojník Martin KUČERA
Narodil sa 13. 10. 1914 v Hájnikoch, ľudovú školu navštevoval v rokoch 1922 – 1926 v rodnej obci a vo Zvolene, 4 triedy Reálneho gymnázia vo Zvolene v rokoch 1926 – 1930 a Obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici v rokoch 1930 –1935. Prvého 10. 1935 nastúpil na vykonávanie vojenskej prezenčnej služby v dragúnskom pluku 1 v Terezíne, v rokoch 1935 – 1936 absolvoval Školu na výchovu dôstojníkov jazdectva v zálohe v Pardubiciach a začal slúžiť v dragúnskom pluku 5 v Košiciach. Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave ukončil 29. 9. 1937, pričom ho vyradili ho ako poručíka jazdectva. Čiastočnej mobilizácie v máji 1938 sa zúčastnil ako veliteľ eskadróny v Bohdanči v Čechách. V septembri 1938 krátko pôsobil aj v Komárne a po evakuácii z Komárna slúžil až do 14. 3. 1939 ako veliteľ čaty v rôznych eskadrónach.
Do roku 1941 slúžil v jednotkách jazdectva, od decembra 1940 v Bratislave ako veliteľ ťažkej eskadróny. V rokoch 1941 a tiež 1942 – 1943 dvakrát absolvoval frontovú službu – najprv ako veliteľ ťažkej eskadróny Rýchlej brigády, potom ako veliteľ oddychového strediska Rýchlej divízie a prednosta osobného oddelenia. Medzitým bol 1. 1. 1943 povýšený do hodnosti stotníka jazdectva. Patril ku skupine antifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov okolo gen. II. tr. Štefana Jurecha, ktorá v januári 1943 nadviazala kontakt s Červenou armádou v súvislosti so zamýšľaným prechodom divízie na sovietsku stranu. Po návrate z frontu bol určený ako zástupca veliteľa Jazdeckého priezvedného oddielu 1 v Bratislave a bol veliteľom poddôstojníckej školy. V rokoch 1939 – 1942 dostal pamätnú medailu Za hrdinstvo II. stupňa, nemecký Železný kríž II. triedy a ďalšie vyznamenania. V roku 1944 bol odoslaný do Rumunska na stáž do jazdeckého učilišťa rumunskej armády. V júli 1944 prišiel na Slovensko na dovolenku, ale už sa do Rumunska nevrátil. 24. augusta 1944 odišiel do Banskej Bystrice a prihlásil sa u náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska pplk. gšt. Jána Goliana. (S pplk. gšt. J. Golianom aj mjr. gšt. Júliusom Noskom sa poznal ako s jazdeckými pretekármi z 30. rokov. Okrem toho J. Nosko bol jeho veliteľom čaty v Hraniciach na Morave v rokoch 1936 –1937.)
Martin Kučera dostal od pplk. gšt. Jána Goliana poverenie veliť JPO–2 v Brezne. Velenie prevzal 25. 8. 1944. Pred vypuknutím Povstania spolupracoval s ilegálnymi odbojovými organizáciami a partizánskymi jednotkami.
Povstalecké roky
Po vypuknutí SNP, od 30. 8. 1944, začal organizovať obranu v pridelených úsekoch. Od začiatku Povstania zaujal so svojou jednotkou Kosatec 2 (po 10. 9. 1944 14. prápor II. taktickej skupiny) postavenie v priestore Kráľova Lehota – Malužiná – Čertovica a bránil prístupy k Breznu. Po 15. 9. 1944 priame velenie 14. pešieho práporu Kosatec 2 odovzdal npor. Jánovi Hudecovi a stal sa veliteľom obranného úseku Kosatec, do ktorého rámca patril aj 13. peší prápor Ľalia. Sústavným tlakom a účinnou delostreleckou paľbou jednotiek obranného úseku Kosatec, aj pod vplyvom úspešnej akcie v úseku kapitána Jána Staneka, sa 24. 9. 1944 podarilo obnoviť kontrolu nad údolím Váhu vrátane cesty a železnice Liptovský Mikuláš – Poprad. Bol to ozajstný „husársky“ kúsok, pretože týmto bojovým úspechom sa znemožnila nemecká železničná preprava v smere Žilina – Poprad, a to spôsobovalo okupačným vojskám veľké ťažkosti.Koncom októbra 1944 ustúpil do hôr a zo zvyškov svojich práporov utvoril partizánsku jednotku „Martin“, pričom v decembri 1944 po pripojení skupiny kapitána ČA G. M. Lošakova vznikla z týchto dvoch formácií partizánska brigáda Stalin, v ktorej sa Martin Kučera stal zástupcom veliteľa (komisárom) G. Lošakova. Brigáda mala základňu v Krčahove pod Krakovou hoľou a vyvíjala činnosť na liptovskej i pohronskej strane Nízkych Tatier. Koncom januára – začiatkom februára 1945 v súčinnosti s vojskami 1. čs. armádneho zboru a ČA oslobodzovala Liptovský Hrádok a Liptovskú Porúbku.
Dňa 15. 2. 1945 sa s celou brigádou spojil s oslobodzovacími vojskami, vstúpil do 1. čs. armádneho zboru, kde bol určený za veliteľa úderného práporu. Túto funkciu zastával do 1. 5. 1945, keď ho určili za prednostu partizánskeho oddelenia pri 1. čs. armádnom zbore. V období 28. 6. 1945 – 1. 4. 1946 bol posádkovým veliteľom Bratislavy, potom zástupcom veliteľa čs. vojenskej misie vo Viedni. V roku 1945 dostal Čs. vojnový kríž 1939, Čs. vojenskú medailu Za chrabrosť pred nepriateľom a Rad Slovenského národného povstania I. triedy. Ocenením boli aj povýšenia: v rokoch 1945 – 1947 do hodnosti škpt. jazdectva, mjr. pechoty a pplk. pechoty. V rokoch 1946 – 1948 absolvoval Vysokú školu vojnovú v Prahe. Po jej ukončení až do 31. 10. 1950 bol prednostom 6. oddelenia veliteľstva Vojenskej oblasti 4 v Bratislave.
Odchod do zálohy
V tom čase aj jeho osud poznamenal dobový totalitný systém. V roku 1950 ho na návrh Svazu přátel SSSR na MNO v Prahe vylúčili z dôstojníckeho zboru a 1. 11. 1950 prepustili do zálohy. V rokoch 1951 – 1966 pracoval ako robotník v rôznych podnikoch. V roku 1964 ho rehabilitovali, a v rokoch 1966 – 1968 bol pracovníkom Odboru školstva a kultúry na Okresnom národnom výbore v Liptovskom Mikuláši. 1. 6. 1968 ho reaktivovali v hodnosti plukovníka a zaradili do Rehabilitačnej komisie MNO, do skupiny pre SNP a partizánske hnutie. V rokoch 1970 – 1972 bol pracovníkom komisie MNO na vydávanie osvedčení na základe zákona 255/46 Zb. Dňa 1. 1. 1973 ho preložili do zálohy. V roku 1976 vyšli knižne jeho pamäti pod názvom Nezlomený Kosatec. Pamäti veliteľa obranného úseku Kosatec. (Bratislava, Obzor, 1976). Do začiatku 80. rokov pracoval v skupine dokumentácie na Oddelení vojenských dejín Slovenska Bratislava pražského Vojenského historického ústavu a bol nápomocný mladým historikom nielen svojimi spomienkami, ale aj rozsiahlymi kontaktmi na ďalších, vtedy ešte žijúcich povstaleckých vojakov. Bol živým vzorom skromného pamätníka povstaleckého dôstojníka pre svojich mladších kolegov na VHÚ, s ktorými nestratil kontakt ani po odchode z VHÚ, a zúčastnil sa na rôznych aj neformálnych besedách a stretnutiach s nimi. Naposledy, asi tri týždne pred smrťou. Zomrel 16. 2. 1986. V roku 1994 ho povýšili do hodnosti genmjr. in memoriam.Text: PhDr. František CSÉFALVAY, CSc., VHÚ Bratislava
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 4/2012
