Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

stotník útočnej vozby František Adam

Aktualizované:
Povstalecké velenie 1. čs. armády na Slovensku disponovalo počas Slovenského národného povstania len hŕstkou schopných dôstojníkov. Jedným z nich bol veliteľ improvizovaného pancierového vlaku č. 1, stotník útočnej vozby František Adam.

Jeho osudovým mestom bola Rožňava, kde sa 4. októbra 1915 narodil a 13. apríla 1992 skonal. V rodisku bol žiakom ľudovej školy (1921 – 1925) a gymnázia (1925 – 1933). Po absolvovaní Školy dôstojníkov pechoty v zálohe (1933 – 1935) nastúpil na Vojenskú akadémiu Hranice a v septembri 1937 bol v hodnosti poručíka prijatý za dôstojníka z povolania. Po prevzatí slovenskou brannou mocou bol v júni 1939 ustanovený za veliteľa mínometnej kanónovej čaty vo výcvikovom stredisku Kamenica n/Cirochou, pričom o mesiac prevzal velenie samotného strediska. Od decembra 1939 velil rote sprievodných zbraní, od októbra 1940 5. rote kanónov proti útočnej vozbe. Tú viedol v zostave slovenských rýchlych jednotiek v čase apríl 1941 až marec 1942 aj na východnom fronte, kde bola nasadená do obrany na rieke Mius. Po návrate domov bol prevelený k Pluku útočnej vozby, kde zotrval až do leta 1944. Tu pôsobil ako veliteľ 4. roty kanónov proti útočnej vozbe, potom štábnej roty a predseda vojenskej správy budov. Od januára 1943 už ako stotník (kapitán) útočnej vozby velil 6. rote, resp. od januára 1944 II. práporu kanónov proti útočnej vozbe.

Hrdinská povstalecká epopeja

Po vypuknutí SNP sa pridal k partizánskej skupine „Čapajev". Štáb skupiny ho ustanovil za veliteľa jej tankových síl a poveril organizovať proti nemeckým okupantom obranu Hermanovskej doliny. 4. septembra zahnal postupujúcich Nemcov od Hermanoviec, o tri dni neskôr zabránil obkľúčeniu a úspešne organizoval ústup do okolitých lesov. Rozpadu skupiny však nezabránil; potom sa 13. septembra hlásil vo Vojenskom ústredí. To ho 21. septembra 1944 ustanovilo za veliteľa improvizovaného pancierového vlaku č. 1 Gen. M. R. Štefánik. Ten minimalizoval nedostatok ťažkej výzbroje i nízky stupeň motorizácie povstaleckej armády. Pod jeho vedením podnikal nájazdy na nepriateľské predné línie a podporoval útoky povstalcov. 27. septembra bol nasadený na železničnej trati Hronská Dúbrava – Kremnica s úlohou zbrzdiť postup nemeckých jednotiek od Handlovej na Zvolen. Osádka vlaku zasiahla do bojov pri Starej Kremničke, Sv. Kríži, Jalnej, Krupine a Dobrej Nive. 25. októbra osádka vlaku (ako posledná) opustila Zvolen a presunula sa do Ulmanky. Tu po znehodnotení všetkých zbraňových systémov a zariadení vlaku prešla na partizánsky spôsob boja. Adam bojoval v priestore Martinských hôľ v skupine „Za slobodu Slovanov"; neskôr sa ukrýval v Diviakoch, kde si liečil zápal chrbtových nervov. Dňa 23. januára 1945 sa pridal ku skupine majora V. Žingora, kde až do svojej prezentácie na veliteľstve 1. čs. armádneho zboru v ZSSR 16. apríla 1945 pôsobil ako veliteľ jednej z jej podskupín. Po priznaní hodnosti kapitána tankových vojsk krátko slúžil v (4.) organizačnom oddelení zborového veliteľstva, kým koncom mesiaca neprevzal v rámci 4. čs. samostatnej brigády velenie 8. batérie 120 mm mínometov. S ňou stihol absolvovať boje pri Minčole, Polome, Hrozenkove a Valašskom Meziříčí.

Dôstojník čs. ľudovej armády

V období bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny zastával viacero funkcií s krátkou pôsobnosťou – najprv ako učiteľ na Delostreleckom učilišti v Olomouci a potom striedavo v rámci 4. tankovej a 4. protitankovej delostreleckej brigády postupne ako veliteľ 111. delostreleckého pluku a zástupca veliteľa 207. delostreleckého pluku (od januára 1946 v hodnosti štábneho kapitána a od februára 1947 majora). Po absolvovaní aplikačného delostreleckého kurzu zastupoval od novembra 1947 veliteľa 202. protitankového delostreleckého pluku, od septembra 1949 velil 11. delostreleckému pluku a od novembra 1950 oddielu 6. delostreleckej brigády. V tomto období absolvoval kurz veliteľov oddielov i plukov a vo februári 1951 bol povýšený na podplukovníka. V rokoch 1952 – 1962 pôsobil v Kamenici nad Cirochou – najprv ako veliteľ delostreleckej strelnice a od januára 1955 ako správca vojenského výcvikového priestoru (od júla 1954 ako plukovník). V medziobdobí pôsobil ako starší pomocník náčelníka výcvikového oddelenia Krajskej vojenskej správy Banská Bystrica, aby v máji 1965 prevzal post náčelníka Okresnej vojenskej správy Rimavská Sobota. V tomto služobnom zaradení zotrval až do svojho preradenia do zálohy v januári 1971.

Text: Mgr. Alex Maskalík, PhD., Vojenský historický ústav Bratislava
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 10/2013
Aktualizované:
Vypublikované:
Návrat na začiatok stránky