Symboly Československa
Zákon č. 243 z 10. apríla 1920 sa usiloval vniesť po vzniku Československej republiky poriadok do vojenských vyznamenaní.
Vznik demokratického Československa priniesol aj snahu čo najrýchlejšie sa vyrovnať s rakúskymi symbolmi vrátane mnohých vojenských vyznamenaní, ktoré boli zrušené, alebo za ich nosenie hrozilo väzenie či finančná pokuta. Nevzťahovalo sa to však na vyznamenania špecifikované v zákone č. 243 z 10. apríla 1920, ktoré boli udelené ako pamiatka bojov za slobodu československého národa alebo za zásluhy, ktorými sa zaslúžili o vznik Československa.
Vznik demokratického Československa priniesol aj snahu čo najrýchlejšie sa vyrovnať s rakúskymi symbolmi vrátane mnohých vojenských vyznamenaní, ktoré boli zrušené, alebo za ich nosenie hrozilo väzenie či finančná pokuta. Nevzťahovalo sa to však na vyznamenania špecifikované v zákone č. 243 z 10. apríla 1920, ktoré boli udelené ako pamiatka bojov za slobodu československého národa alebo za zásluhy, ktorými sa zaslúžili o vznik Československa.
Čs. medaila víťazstva
Na konci vojny predložil zástupca francúzskej poslaneckej snemovne Maurice Bouilloux-Lafont návrh vydať medzinárodnú vojenskú medailu. Jeho návrh sa však nepodarilo presadiť. Po podpísaní prímeria túto otázku na mierovej konferencii v Paríži znova otvoril hlavný veliteľ spojeneckých vojsk maršal Ferdinand Foché. Rozhodnutím konferencie z 24. januára 1919 bola nakoniec zriadená Spojenecká medaila víťazstva (Médaille Interallieé de la Victorie). Najvyššia rada Spojencov rozhodla, že samotná realizácia by mala byť ponechaná na jednotlivé krajiny. Museli však rešpektovať isté spoločné znaky: rovnaká stuha, medaila musela byť z bronzu s priemerom 36 mm, na lícnej strane musela byť okrídlená postava víťazstva a nápis „La grande guerre pour civilization 1914 - 1919“ v národných jazykoch na rubovej strane. Okrem Francúzska túto medailu vydala Juhoafrická republika, Belgicko, Brazília, Kuba, USA, Spojené kráľovstvo, Grécko, Taliansko, Japonsko, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Siam (dnešné Thajsko) a Československo.
Československá verzia medaily bola legalizovaná zákonom č. 243/1920 z 10. apríla 1920, doplnená Stanovami z 13. februára 1922 ako pamätný symbol účasti Čechoslovákov vo vojne po boku Spojencov. Bola udeľovaná všetkým dobrovoľníkom čs. armády, ktorí sa do nej bez nátlaku alebo bez rozkazu prihlásili pred 28. októbrom 1918 a boli do nej zaradení najneskôr do 11. novembra 1918. Autorom návrhu čs. verzie medaily bol Otakar Španiel, razené boli v mincovní v Kremnici. Vydaných bolo približne 89 500 ks. V zbierkach VHM Piešťany sa okrem čs. verzie medaily nachádza aj belgická verzia.
Československá verzia medaily bola legalizovaná zákonom č. 243/1920 z 10. apríla 1920, doplnená Stanovami z 13. februára 1922 ako pamätný symbol účasti Čechoslovákov vo vojne po boku Spojencov. Bola udeľovaná všetkým dobrovoľníkom čs. armády, ktorí sa do nej bez nátlaku alebo bez rozkazu prihlásili pred 28. októbrom 1918 a boli do nej zaradení najneskôr do 11. novembra 1918. Autorom návrhu čs. verzie medaily bol Otakar Španiel, razené boli v mincovní v Kremnici. Vydaných bolo približne 89 500 ks. V zbierkach VHM Piešťany sa okrem čs. verzie medaily nachádza aj belgická verzia.
Štefánikov Rad Sokola
Ďalším vyznamenaním;, ktoré malo odmeňovať zásluhy o budovanie slobodného Československa, bol Rad Sokola, často uvádzaný aj ako Rad Milana Rastislava Štefánika - Sokol. Navrhol ho počas inšpekcie čs. légií v Rusku na jeseň 1918 generál Milan Rastislav Štefánik, prvý minister vojny Československa. Autorom návrhu medaily je sám generál Štefánik, za návrhom stuhy stojí Vojtech Preissig. Základnou myšlienkou bolo založiť a udeľovať rad, ktorým mohol byť vyznamenaný každý vojak bez ohľadu na hodnosť. Štefánik objednal výrobu prvých kusov v Tokiu a udelil ich po svojom príchode do Vladivostoku 17. novembra 1918. Po svojom návrate do Paríža sa podieľal aj na vypracovaní stanov, ktoré boli zverejnené na jar 1919. Rad Sokola mal mať pôvodne tri triedy, neskôr bol ich počet rozšírený na päť tried. K ich realizácii nikdy nedošlo.
Rad bol udeľovaný v jedinej triede, v dvoch skupinách - vo vojenskej a v civilnej. Zákonom č. 243 z 10. apríla 1920 boli tieto vyznamenania legalizované ako čestné odznaky pre čs. armádu v Rusku a na Sibíri, zriadené odbočkou ČSNR pre Rusko alebo ministerstvom vojny dočasnej vlády ČSR.
Rad dostali vojaci, ktorí sa priamo zúčastnili na bojoch (verzia s mečmi), ale aj tí. ktorí sa podieľali na logistickom zabezpečení vojska (bez mečov). Do konca septembra 1919 bolo udelených 287 vy-znamenaní s mečmi, 86 bez mečov s hviezdou na stuhe (udelená za pochvalu) a 21 vyznamenaní bez mečov i hviezdy. Okrem tokijského vydania sú známe aj vydania pražské z roku 1920 a pražské z roku 1945. V zbierkach VHM Piešťany sa nachádza zaujímavé tokijské vydanie z roku 1918 pre civilov s hviezdičkou.
Text: Viera Jurková (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 5/2019.
Rad bol udeľovaný v jedinej triede, v dvoch skupinách - vo vojenskej a v civilnej. Zákonom č. 243 z 10. apríla 1920 boli tieto vyznamenania legalizované ako čestné odznaky pre čs. armádu v Rusku a na Sibíri, zriadené odbočkou ČSNR pre Rusko alebo ministerstvom vojny dočasnej vlády ČSR.
Rad dostali vojaci, ktorí sa priamo zúčastnili na bojoch (verzia s mečmi), ale aj tí. ktorí sa podieľali na logistickom zabezpečení vojska (bez mečov). Do konca septembra 1919 bolo udelených 287 vy-znamenaní s mečmi, 86 bez mečov s hviezdou na stuhe (udelená za pochvalu) a 21 vyznamenaní bez mečov i hviezdy. Okrem tokijského vydania sú známe aj vydania pražské z roku 1920 a pražské z roku 1945. V zbierkach VHM Piešťany sa nachádza zaujímavé tokijské vydanie z roku 1918 pre civilov s hviezdičkou.
Text: Viera Jurková (VHÚ – VHM Piešťany)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 5/2019.
