Udatný plukovník z Liptova Karol Sentiváni
Šľachtický rod z Liptovského Svätého (dnes len Liptovského) Jána patrí medzi najstaršie liptovské slovenské rody. Viacerí jeho príslušníci, v minulosti známi pod priezviskami Szent-Ivány, Szentiványi, Sentiván, Swatojánsky či Svätojánsky, sa uplatnili najmä ako stoliční i krajinskí hodnostári či úradníci. Korene rodu v Liptove siahajú už do prvej polovice 13. storočia. V novoveku sa rod Svätojánskych nebývalo rozvetvil a mnohí jeho členovia – ako bolo vtedy v prípade mnohopočetných šľachtických rodín obvyklé – sa rozhodli pre vojenskú profesiu.
Karol Sentiváni sa narodil roku 1765. Údaje o mieste jeho narodenia sa rozchádzajú: vo väčšine encyklopédií sa ako rodisko spomína Svätý Ján, v matrike nositeľov Radu Márie Terézie je uvedený Svätý Michal. Vojenskú kariéru začal roku 1783 ako kadet v 39. pešom pluku. V septembri 1787 sa pluk vydal z Jágru (Eger) na dlhý pochod na Balkán, kde vypukla posledná veľká vojna proti Osmanskej ríši. Začiatkom decembra 1787 už vybrané jednotky 39. pluku spolu s ďalšími útvarmi habsburskej armády útočili na Belehrad. Prvý ani druhý útok neboli úspešné, takže po neúspešnej ofenzíve na strategicky najvýznamnejšiu osmanskú pevnosť sa vojna rozdrobila do takmer každodenných potýčiek a šarvátok či obliehaní.
Vykúpený zo zajatia
Na jar a v lete 1788 aj pešiaci 39. pluku pokračovali v bojoch so striedavými úspechmi pod Belehradom, pri Zemune, Palanke, Karansebeši (Caransebeş). Podarilo sa im obsadiť Šabac a niekoľko ďalších menších pevností. V septembri 1788 sa Karol Sentiváni preslávil v bitke pri Slatine, keď na čele tridsiatich mužov vyrazil do protiseče, aby kryl ústup svojich spolubojovníkov. Jeho oddiel napokon podľahol presile Osmanov a zranený 23-ročný fendrich, čiže zástavník, sa dostal do tureckého zajatia. V zajatí Sentivániho považovali za mimoriadne dôležitú osobnosť. Na veľké úsilie jeho strýka, ktorý údajne slúžil v štábe poľného maršala Franza Moritza von Lacy, ho za 2 600 piastrov vykúpil zo zajatia francúzsky vyslanec gróf Choiseul-Gouffier. Kto bol týmto strýkom, sa z dostupných prameňov nedá zistiť. Mohol to byť jeden zo štyroch mladších bratov jeho otca Michala, z ktorých si viacerí vybrali vojenské povolanie. Skôr je však pravdepodobné, že za mladého dôstojníka intervenoval jeho vzdialenejší príbuzný František Sentiváni (1731 – 1823). Ten patril medzi radcov cisárskeho dvora, a práve vtedy zastával aj významnú funkciu komisára košického dištriktu a administrátora Šarišskej a Zemplínskej stolice, mal teda veľmi blízko priamo k panovníkovi Jozefovi II.Po návrate zo zajatia k pluku Karola Sentivániho s účinnosťou od roku 1789 mimoriadne povýšili na nadporučíka, takže preskočil poručícku hodnosť, čo sa považovalo za významný prejav ocenenia vojenských zásluh mladého dôstojníka. Zároveň mu na základe rozhodnutia samotného cisára priznali a vyplatili žold za čas strávený v tureckom zajatí.
Zakrátko po uzavretí mierovej zmluvy v Svištove 4. augusta 1791, ktorou sa skončila vojna proti Osmanskej ríši, sa 39. peší pluk presunul do Pešti, kde sa 6. júna 1792 zúčastnil na vojenskej prehliadke a oslavách pri príležitosti korunovácie cisára Františka za uhorského kráľa.
Vo víroch koaličných vojen
Koncom roka 1792 sa rozhorela prvá koaličná vojna, v ktorej habsburská ríša bojovala proti revolučnému Francúzsku. 39. peší pluk redislokovali na viaceré miesta: elitný granátnický batalión (čiže prápor) odvelili na nizozemské bojisko, 3. prápor zabezpečoval tylové úlohy v Haliči, 4. prápor detašovali v Sedmohradsku, štáb pluku a 1. a 2. prápor zaradili do brigády generálmajora Karla Türkheima a začiatkom roka 1793 poslali na talianske bojisko. Tesne predtým práve toto jadro pluku posilnilo 250 nováčikov zverbovaných najmä v Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolici. Niekoľkí z nich sa dostali do kompánie (čiže stotiny či roty), ktorej velil kapitán Karol Sentiváni.Boje na všetkých frontoch prvej koaličnej vojny boli nesmierne tvrdé a krvavé. Svedčí o tom napríklad fakt, že kým na začiatku vojny mal 39. peší pluk 2 135 mužov, koncom októbra 1795, teda zhruba v polovici vojny, vykazoval už iba okolo 1 700 mužov. Ťažké boje prebiehali aj na talianskom fronte, kde bojoval kapitán Sentiváni. Napríklad len vo víťaznej bitke pri Madonna del Monte (neďaleko Ríma), ktorá sa odohrala 24. júna 1795, straty 39. pešieho pluku predstavovali 58 mužov, z toho 11 mŕtvych. Medzi príslušníkmi pluku, ktorých za chrabrosť v tejto bitke vyznamenali, možno čítať mená: feldvébel Anton Benko a kaprál Adam Ballogh dostali zlatú medailu, feldvébel Ján Belovič, kapráli Jozef Hardek a Jozef Heinrich, ako aj vojak Václav Mihalčin zasa striebornú medailu. Po skončení prvej koaličnej vojny, v rámci ktorej sa 39. peší pluk v priebehu 5 rokov zúčastnil na 7 ťaženiach na nizozemskom, nemeckom a talianskom fronte, jeho celkové straty vyčíslili na 97 dôstojníkov a 4 753 mužov.
V medzivojnovom roku 1798 Dvorská vojnová rada vo Viedni rozhodla zriadiť 4 nové pluky. Kapitán Karol Sentiváni so svojou kompániou bol prevelený do novozriadeného 48. uhorského radového pešieho pluku so sídlom vo Verone. Hneď po vypuknutí druhej koaličnej vojny roku 1799 sa 48. peší pluk ocitol v ťažkých bojoch na talianskom fronte. Vo víťaznej bitke o mesto San Massimo, ktoré v priebehu 26. marca štyrikrát zmenilo majiteľa, zahynulo 150 mužov, zranených bolo 353 mužov a 5 dôstojníkov pluku. Medzi nimi bol aj Karol Sentiváni, ktorý si napriek zraneniu zakrátko chrabro počínal aj v bitkách pri Magnane (5. apríla) a Novi Ligure (14. augusta). V ďalšej protifrancúzskej vojne Sentiváni ako veliteľ granátnickej kompánie opäť utrpel vážne zranenie v dvojdňovej bitke, ktorá sa odohrala 30. – 31. októbra 1805 pri meste Caldiero. Za hrdinstvo v boji ho povýšili do hodnosti majora.
Najsvetlejšia epocha udatného dôstojníka
Roku 1808 po preložení Karola Sentivániho do 19. pešieho pluku sa – podľa hodnotenia v biografickej matrike nositeľov Radu Márie Terézie – „začala najsvetlejšia epocha v živote tohto udatného bojovníka“. Na vojnovom ťažení roku 1808 veliteľ bataliónu major Sentiváni v bitke pri Olme (2. mája) a na Piave (8. mája) preukázal „srdnatosť leva a sebe vlastnú neotrasiteľnú húževnatosť“. Udatne si počínal aj 14. júna v bitke pri Rábe (Győr), hoci z tohto boja habsburská armáda posilnená jednotkami uhorského insurekčného vojska vyšla porazená.Pod vplyvom vojenských porážok uzavrelo Rakúske cisárstvo 14. októbra 1809 s Francúzskom pokorujúci mier v Schönbrunne. Jedným z jeho dôsledkov bola aj účasť habsburskej armády na Napoleonovom ťažení do Ruska roku 1812. Po boku francúzskej Veľkej armády sa proti Rusku vypravil aj 30-tisícový auxiliárny habsburský zbor, ktorému velil generál jazdectva Karl Schwarzenberg. Do zboru bolo zaradených aj 13 uhorských peších práporov a 5 husárskych plukov. Dvom práporom v počte 1 777 mužov, ktoré dodal 19. peší pluk, velil major Sentiváni. Jeho pešiaci absolvovali celú anabázu ruského ťaženia. Bojovali aj vo vražednej bitke pri Gorodečnej (v dnešnom Bielorusku) 12. augusta 1812, kde stratili 356 mužov, z toho 154 mŕtvych. Veliteľ zboru generál Schwarzenberg v hlásení do Viedne vysoko ocenil veliteľské schopnosti Sentivániho, ktorého v októbri 1812 povýšili na podplukovníka.
V poslednej protifrancúzskej koaličnej vojne začal 19. peší pluk bojovať v Nemecku. V bitke pri Drážďanoch 26. augusta 1813 stratil až 579 mužov, z toho 44 bolo mŕtvych, 174 zranených, 122 nezvestných a 239 vojakov bolo zajatých. Straty pluku v tzv. bitke národov pri Lipsku v októbri 1813 boli ešte vyššie: 101 mŕtvych (z toho 4 dôstojníci), 593 ranených (z toho 14 dôstojníkov), 82 nezvestných a 65 zajatých (z toho 3 dôstojníci).
Začiatkom januára 1814 zomrel na následky zranenia veliteľ 19. pešieho pluku Franz von Stutterheim. Jeho nástupcom vo funkcii sa stal čerstvo povýšený plukovník Karol Sentiváni. Pluk pod jeho velením vtedy už bojoval vo Francúzsku. 20. marca 1814 sa odohrala veľká bitka pri Lyone, na ktorý zaútočili tri habsburské kolóny. Významná úloha pripadla práve 19. pešiemu pluku, tvoriacemu prvú útočnú líniu. Francúzi odolávali tlaku, ba prešli do protiseče. Vtedy sa plukovník Sentiváni sám postavil do čela pluku, vyrazil do útoku a zahnal nepriateľa až za brány Lyonu, čo umožnilo obsadiť jeho predmestia. Na druhý deň, 21. marca, Francúzi kapitulovali a habsburská armáda obsadila druhé najväčšie mesto Francúzskeho cisárstva.
Rytiersky kríž a mestské kľúče
Táto udalosť mala veľký strategický význam pre ďalší priebeh protifrancúzskej vojny, lebo vďaka obsadeniu tohto strategického priestoru boli oddelené zbory a útvary francúzskej armády, narušilo sa ich zásobovanie a súčinnostné spojenie, čo v konečnom dôsledku viedlo k celkovému oslabeniu bojaschopnosti Napoleonovej armády. Dňa 30. marca 1814 obsadili spojenecké vojská Paríž a cisár Napoleon musel abdikovať, takže 30. mája 1814 už mier v Paríži uzatváral kráľ Ľudovít XVIII. z rodu Bourbonovcov.Cisár František ocenil bojové zásluhy úspešného veliteľa 19. pešieho pluku a udelil mu Rytiersky kríž Radu Márie Terézie. Vyznamenanému plukovníkovi Sentivánimu zasa pripadla čestná úloha osobne odovzdať cisárovi mestské kľúče Lyonu, ktoré získal od predstaviteľov mesta pri kapitulácii.
V čase tzv. stodňového cisárstva, keď sa Napoleon po úteku z Elby od marca do júna 1815 opäť zmocnil vlády, sa načas rozpútali bojové akcie. Sentivániho pluk nasadili proti Francúzom v Taliansku, kde bojoval pri rieke Panaro a zúčastnil sa aj obliehania Ancony. Po definitívnom skončení poslednej koaličnej vojny 19. peší pluk naďalej zostal v Taliansku, sídlil v Mantove a od roku 1817 v Miláne.
V júli 1819 bol 54-ročný plukovník Karol Sentiváni na základe vlastnej žiadosti uvoľnený z funkcie veliteľa 19. pešieho pluku a vymenovaný za veliteľa leopoldovskej pevnosti. V Leopoldove 3. augusta 1838 po 55-ročnej službe, počas ktorej sa zúčastnil na 12 vojnových ťaženiach, napokon aj zomrel.
Text: doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD.
Foto: rodový erb šľachticov zo Svätého Jána, ktorý používal aj Karol Sentiváni
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 2/2011
