V ruskej zime sa neosvedčil

9 mm nemecký samopal MP-40
13.07.2020
Deväťmilimetrový nemecký samopal MP 40 sa nachádza v zbierke Vojenského historického ústavu – Múzejného oddelenia Vojenského historického múzea Svidník),  nazvanej Automatické zbrane. Samopal do zbierok vtedajšieho Dukelského múzea zaradili v roku 1982 prevodom z Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici. Zbraň vyrobila v roku 1942 firma Steyr-DaimlerPuch, A. G., v Grazi.
 
Samopal MP 40 z konštrukčného hľadiska predstavoval zjednodušenú verziu samopalu MP 38, ktorý bol v lete 1938 zaradený do výzbroje nemeckej armády.

Zjednodušená verzia samopalu

Ten predstavoval jeden z prvých moderných samopalov kompaktného typu a nemeckí vojaci ho prijali veľmi priaznivo. No stále išlo o zbraň, ktorá sa musela vyrábať zastaraným výrobným postupom. Najmä frézovaním. Znamenalo to veľkú spotrebu materiálu a dlhý výrobný čas. Bolo treba zjednodušiť, časovo skrátiť a aj zvýšiť produkciu samopalov MP 38, aby boli čo najrýchlejšie nahradené ich straty na frontoch. Výsledkom úsilia bol samopal MP 40. Zbraň v roku 1940 zaradili do výzbroje nemeckej armády. Na rozdiel od predchodcu sa už MP 40 nevyrábal z hliníkových odliatkov, ale z oceľových plechových výliskov. Tým sa náročný proces frézovania obmedzil na výrobu hlavne a niektorých ďalších menších častí zbrane. Pri výrobe samopalu MP 40 sa zaviedol nový systém produkcie, tzv. mozaiková výroba. Jednotlivé súčiastky si už výrobcovia nevyrábali samostatne, výroba bola rozdelená medzi viacero subdodávateľov. Výrobný závod zbrane len kompletizoval z dodaných dielcov. Čas potrebný na výrobu jedného samopalu sa podarilo skrátiť z 18 na 15 hodín. Len v roku 1942 sa tak podarilo ušetriť 675-tisíc hodín. Znamenalo to výrobu ďalších 45-tisíc samopalov navyše. Z konštrukčného hľadiska bol samopal MP 40 (podobne ako jeho predchodca MP 38) tvorený z rámu zbrane so spúšťovým mechanizmom, hlavne s poistnou maticou a ochrannou lištou, puzdra záveru s nalisovanou zásobníkovou šachtou, zo záveru s napínacou rukoväťou, teleskopického puzdra s vratnou pružinou a úderníkom, pištoľovej rukoväte s pažbou a zo sklopnej plecnej opierky a sústavy mieridiel. Strelivo bolo do zbrane dodávané zo schránkových zásobníkov s kapacitou 32 nábojov kalibru 9 mm Parabellum.

Najmä pre nemeckú armádu

Samopal MP 40 sa začal vyrábať od roku 1940 v troch zbrojovkách, ktoré patrili do vtedajšieho výrobného zbrojárskeho okruhu Thüringen (Durínsko) pokrývajúceho veľkú časť stredného Nemecka, časti území Rakúska a protektorátu Čechy a Morava. Výroba sa začala vo firme Steyr-Daimler-Puch, A. G., v Grazi, neskôr aj v Erfurte a Suhle. Výroba samopalov MP 40 sa skončila v roku 1944, lebo ich mala vo výzbroji Wehrmachtu nahradiť kvalitatívne nová zbraň, útočná puška Sturmgewehr StG 44. Dovedna sa v priebehu rokov 1940 – 1944 vyrobilo takmer 900-tisíc samopalov MP 40 vo všetkých variantoch. Takmer výhradne ich dostával nemecký Wehrmacht. Len 57 000 kusov bolo určených pre nemeckých spojencov – Fínsko a Rumunsko.
 
Aj keď MP 40 predstavoval z konštrukčného hľadiska jeden z prvých moderných samopalov kompaktného typu, v boji sa prejavili jeho nedostatky. MP 40, a najmä ich zásobníky boli pomerne nespoľahlivé a veľmi citlivé na prach a nečistoty, ktoré spôsobovali časté zasekávanie. Zbrane taktiež veľmi zle znášali nízke teploty, čo sa prejavilo najmä pri nemeckom ťažení do Sovietskeho zväzu, keď pri teplotách dosahujúcich – 30° Celzia začali v zbraniach mrznúť mazacie oleje, praskať úderníky a neskôr sa celkom zablokoval pohyb záveru. Nedostatkom bola aj nízka palebná kapacita samopalu so zásobníkom na 32 nábojov. Najmä v porovnaní so sovietskym samopalom PPŠ 41 s bubnovým zásobníkom na 71 nábojov. Tento problém začala v polovici roka 1942 riešiť firma ERMA Erfurt úpravou zásobníkovej šachty samopalu MP 40 tak, aby mohla pojať dva zásobníky. Touto úpravou napokon vznikol nový model samopalu MP 40 s označením MP 40/1.
 
Text: Mgr. Peter Holík  (VHÚ – Mo VHM Svidník)
Foto: Digitalizácia VHÚ – VHM
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 12/2015