Vyslobodzovacie pásové vozidlo
Vývoj vyslobodzovacieho pásového vozidla sa začal koncom roka 1975 vo Výskumno-vývojovom ústave ZŤS Martin na základe takticko-technických požiadaviek MNO. Podľa nich sa pre vozidlo vybavené navijakom, žeriavom a radlicou mala využiť v čo najväčšej miere materiálová a agregátová základňa BVP-1. Do februára 1977 spracoval ústav predbežný projekt VPV, ktorý schválila v marci 1977 osobitná komisia MNO-TAS. Na základe jej pripomienok boli urobené čiastočné zmeny v projektovej dokumentácii a upravené takticko-technické požiadavky (TTP). Podľa nich bol v lete 1977 spracovaný konečný projekt. Koncom augusta 1977 bol schválený, rovnako aj stavba dvoch prototypov.
Úspešný pomocník
Prvý prototyp dokončený v auguste 1979 mal podľa dodatočných požiadaviek MNO vo výbave doplnené zváracie a rezacie zariadenie a súpravu špeciálnych závesných a viazacích prostriedkov. Podnikové skúšky prebiehali od septembra 1979 do apríla 1980. Na základe ich výsledkov sa rekonštruoval výložník, točňa žeriavu, ťažné kladky navijaka, hydraulický pohon ukladacieho bubna navijaka a konečné prevody. Druhý prototyp prešiel rozšírenými podnikovými skúškami v septembri až októbri 1980. Potvrdili, že uvedenými rekonštrukčnými opatreniami sa dosiahli pozitívne výsledky.
Začiatkom januára 1981 bol druhý prototyp po bežnej oprave pristavený na kontrolné vojskové skúšky vo VÚ-010/02 Doksy. V priebehu skúšok odpracoval žeriav bez vážnejších porúch 120 hodín a navijak bol použitý dovedna 40-krát pri vyslobodzovaní zapadnutej techniky. Okrem toho v rámci jazdných skúšok najazdil prototyp spolu 50 km pri odťahovaní a vlečení pásovej a kolesovej techniky. Celý priebeh skúšok ukázal, že prototyp splnil všetky požiadavky – okrem prekročenej hmotnosti a nedodržanej hermetickosti. Po ich skončení vo Výskumno-vývojovom ústave ZŤS Martin urobili čiastočné technické úpravy na nadstavbe. V máji a začiatkom júna 1981 bol prototyp odovzdaný na vojskové skúšky motostreleckému pluku Mariánske Lázně. Uskutočnili sa vo vojenských výcvikových priestoroch Doupov, Mimoň a na rieke Labe v priestore Nučničky. Prototyp 71-krát vyslobodil zapadnutú techniku, z 80 percent pomocou navijaka na vzdialenosť 60 až 120 m. Pri odsunutí poškodenej techniky v teréne a po poľných cestách najazdil 100 km bez vážnejších technických porúch. Pozitívne sa hodnotila spoľahlivá činnosť žeriavu, navijaka a účinnosť zváracieho a rezacieho zariadenia. Vozidlo úspešne zvládlo aj plavby. Prekonalo Labe pri vlnách nižších ako 0,1 m a rýchlosti prúdu menšej ako 1,2 m.s -1.
Z Detvy aj do Afriky
Za finálneho výrobcu bol určený ZŤS Detva. V rokoch 1985 až 1989 vyrobil pre potreby československej armády 120 kusov vrátane 10-kusovej overovacej série. Z tohto počtu bolo 116 kusov začlenených do výzbroje motostreleckých, mechanizovaných, tankových i ženijných jednotiek a útvarov, ako aj práporov opráv techniky vševojskových divízií. Po jednom vozidle dostala VAAZ v Brne a VSŠ v Nitre. Zostávajúce dva kusy tvorili opravný fond MNO-TAS. Okrem vozidiel pre našu armádu boli v Detve vyrobené vozidlá aj na export. Predovšetkým do bývalého Sovietskeho zväzu, Maďarska, NDR a Tuniska. Spolu v Detve vyrobili 253 kusov VPV.
Základné takticko-technické údaje VPV
| hmotnosť | 14 300 kg | |
| osádka | 3 osoby | |
| rozmery |
dĺžka | 7 130 mm |
| šírka | 2 940 mm | |
| maximálna výška so zdvihnutým žeriavom | 6 110 mm | |
| svetlá výška | 360 mm | |
| rýchlosť |
maximálna na ceste | 60 km/hod |
| priemerná na nespevnenej ceste | 40 km/hod | |
| maximálna pri vlečení | 20 km/hod | |
| plavby vpred | 5 až 7 km/hod | |
| maximálne stúpanie | 35° | |
| akčný rádius na vozovke | 550 km | |
| max. hmotnosť vlečeného bremena | 15 t | |
| maximálny výkon motora | 220 kW/300 k | |
| maximálna nosnosť žeriavu | 6 500 kg |
Text: Dr. Bc. Peter Turza, VHM Piešťany
Foto: Ing. Miroslav Mihálik, VHM Piešťany
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.5/2010
