Zástavník Ladislav Škultéty-Gabriš
Ladislav Škultéty-Gabriš sa narodil 27. júna 1738 v Mojtíne. Jeho otec, Juraj Gabriš, slúžil v husárskom pluku baróna Jána Gilániho. Po matkinej smrti roku 1750 sa k tomuto pluku dostal aj 12-ročný Ladislav. Treba poznamenať, že taká prax nebola vtedy ničím nezvyčajným. Tak ako Ladislav slúžilo najmä u husárov viacero tzv. detí či synov pluku. Nosili uniformu a plnili si povinnosti ako ostatní dospelí vojaci. Po Gilániho smrti sa majiteľom pluku stal v roku 1752 generálmajor Andrej Hadik, neskôr slávny poľný maršal.
V radoch Hadikovho pluku sa Škultéty dostal do bojového virvaru tzv. sedemročnej vojny (1756 – 1763). Pod osobným velením gen. Hadika sa aj vtedy 19-ročný Ladislav vyznamenal v bitke pri Kolíne (18. 6. 1757) a vzápätí pri najúspešnejšej akcii habsburskej armády – dobytí Berlína 16. 10. 1757. V oboch bitkách bol Škultéty zranený, čo však neohrozilo jeho účasť na všetkých bojových akciách pluku.
Dobre stavaný husár
V rámci reorganizácie roku 1768 bol Hadikov pluk zrušený a švadrónu, v ktorej Škultéty slúžil, prevelili do druhého najstaršieho (neskôr 8.) husárskeho pluku habsburskej armády. V tomto pluku, ktorý neskôr vlastnili viacerí majitelia, Škultéty slúžil až do konca života. Po rebríčku hodností postupoval zdanlivo pomaly. Až po 25-ročnej službe (roku 1775) sa stal vicekaprálom (čiže poddesiatnikom), roku 1778 – počas vojny o bavorské dedičstvo – ho povýšili na riadneho desiatnika. Ako vyplýva z muštrácie (vojenskej prehliadky), uskutočnenej roku 1780, desiatnik Škultéty mal výšku „5 stôp, 4 palce a 7 čiarok“, čiže meral takmer 170 centimetrov a ako sa ďalej uvádza, bol „dobre stavaným husárom“.Po dvojročnom plnom bojovom nasadení v poslednej protitureckej vojne (1787 – 1791) sa ocenenia dočkal aj viackrát zranený Ladislav Škultéty. Dňa 11. apríla 1790 ho povýšili na strážmajstra a zároveň vymenovali za zástavníka pluku. Vtedy sa však už pluk presúval z Balkánu do západnej Európy, kde akcelerovali závažné svetodejinné udalosti vyvolané francúzskou revolúciou.
Na dotvorenie predstavy o prvom vojnovom roku, no napokon aj o celom období napoleonských vojen, možno uviesť, že Wurmserov husársky pluk, ktorého zástavníkom bol vtedy 54-ročný Ladislav Škultéty, mal začiatkom leta 1792 pred vstupom na bojisko 2 324 mužov a 2 268 koní. Pri súpise na konci roka mal pluk už len 1 298 mužov a 1 163 koní, takže za šesť mesiacov stratil takmer polovicu mužstva i koní. A pritom nebojoval v žiadnej väčšej bitke, iba v menších šarvátkach. Pri tomto podiele a počte strát (v piatich koaličných vojnách proti Francúzsku a jednej proti Rusku zahynulo viac než 350-tisíc vojakov z Uhorska) možno vlastne považovať za zázrak, že zástavník Škultéty vôbec prežil útrapy napoleonských vojen v rokoch 1792 – 1815. Vyslúžil si dve najvyššie vyznamenania pre mužstvo habsburskej armády: striebornú Medailu za hrdinstvo (1790) a Armádny kríž, nazývaný aj delový kríž podľa toho, že ho odlievali z ukoristených nepriateľských diel.
Stretnutie s cisárom
Počas dvorskej a palácovej služby 8. husárskeho pluku roku 1825 vo viedenskom Hofburgu si cisár František medzi nastúpenou čestnou strážou hneď všimol staručkého, vtedy 87-ročného zástavníka, ktorý dôstojne a bez pohnutia držal štandardu pluku. Keď sa dozvedel, že Ladislav Škultéty odslúžil už 75 rokov, dal si ho predvolať do pracovne a povedal: „Milý Škultéty, akú odmenu si želáš za takú dlhú vojenskú službu? Povýšim ťa na dôstojníka a umožním ti odísť na zaslúžilý odpočinok.“ Traduje sa, že Škultéty vtedy cisárovi odpovedal: „Vaša Výsosť, ďakujem za túto česť, no ak mi chce Výsosť prejaviť milosť, potom prosím, aby som bol ponechaný v tom, v čom som, aby som mohol zostať zástavníkom a ako zástavník aby som aj zomrel.“ Škultétyho odpoveď zapôsobila na cisára, ktorý dodal: „Dobre, môj milý, nech je tak, ako chceš.“ Potom sa obrátil na veliteľa pluku Karola Luženského so slovami: „Pán plukovník, zabezpečte, aby tento muž zostal v stave pluku ako doživotný zástavník s tým, že bude oslobodený od akýchkoľvek služobných povinností, bude požívať výhody dôstojníka a bude mať ročný príplatok k žoldu vo výške 100 zlatiek.“ Keď sa o tejto skutočnosti dozvedel majiteľ pluku, generál jazdectva Michael Kienmayer, aj on priznal Škultétymu ďalších 100 zlatiek príplatku ročne.Posledné roky života Škultéty strávil s plukom v Haliči a Sedmohradsku. Z pamätí vtedajšieho plukovného kaplána a neskôr farára v Diosegu (Sládkovičovo) Michala Staročeka vyplýva, že Škultéty bol hlboko veriaci človek, každý mesiac sa pravidelne spovedal a pri tejto príležitosti nikdy neopomenul darovať zlatku alebo toliar svojmu spovedníkovi. Staroček ďalej zaznamenal, že roku 1814, keď mal Škultéty vyše 75 rokov, a ovládal slovenčinu, maďarčinu, nemčinu a latinčinu, naučil sa aj po francúzsky.
Ladislav Škultéty, ktorý v sedle odslúžil 81 rokov, zúčastnil sa na 22 vojnových ťaženiach a posledných 41 rokov bol zástavníkom 8. husárskeho pluku, zomrel vo veku 93 rokov 19. augusta 1831 v plukovnom lazarete v obci Svätý Mikuláš (Sânnicolau Mic), ktorý je dnes súčasťou mesta Arad v Rumunsku.
Škultétyho príklad je výstižným svedectvom toho, že len vďaka armáde mohol jednoduchý slovenský poddaný dosiahnuť spoločenskú a životnú úroveň i civilizačný rozhľad, o akom jeho rovesníci a rodáci ani nesnívali
Text: doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD.
Foto: Litografia s podobizňou Ladislava Škultétyho-Gabriša
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.6/2011
