Generálplukovník in memoriam Ján GOLIAN

Po absolvovaní Ľudovej školy v Bojnej a Vyššej priemyselnej školy strojníckej v Bratislave sa prihlásil do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, ktorú ukončil v roku 1927 ako poručík delostrelectva. Po rôznych kurzoch a školeniach v marci 1937 absolvoval  prijímacie skúšky na Vysokú školu válečnú („VŠV“) v Prahe a od 1. 4. 1937 do 2. 5. 1938 zvládol jej I. a II. ročník, potom bol pridelený  10. divízii v Banskej Bystrici. Vzhľadom na medzinárodnú situáciu, III. ročník VŠV neabsolvoval a bol natrvalo pridelený  10. divízii, kde od 2. 10. 1938 vykonával funkciu prednostu 2. oddelenia štábu divízie v Krupine.

Po vzniku Slovenského štátu v hodnosti kapitána del. bol zaradený do Veliteľstva divíznej oblasti („VDO“)  1 v Trenčíne ako prednosta 3. oddelenia. Patril k 13 dôstojníkom bývalej čs. armády, ktorí boli 15. 12. 1939 preradení do výberovej kategórie dôstojníkov generálneho štábu („gšt.“) ako stotník gšt. 1. 7. 1940 ho povýšili na majora gšt. Rozhodnutím veliteľa 1. divízie Veliteľstva pozemného vojska („VPV“) z 15. 10. 1940 bol určený do leteckej  školy v Trenčíne ako mimoriadny profesor na vyučovanie všeobecnej taktiky zbraní.

V roku 1941 zastával rôzne štábne funkcie v rámci 1. divízie (prednosta 3. odd. štábu, prednosta mobilizačného, organizačného oddelenia, potom druhého dôstojníka štábu veliteľstva 1. divízie). Po vstupe Slovenska do vojny proti ZSSR sa stal prednostom operačného oddelenia štábu 1. divízie v poli a 1. 8. – 14. 11. 1941 prednostom materiálneho oddelenia Rýchlej divízie („RD“).  Po návrate z frontu 28. 1. – 29. 6. 1942 zastával funkciu náčelníka štábu („NŠ“) VDO 1, potom do 6. 7. 1942 bol prednostom výcvikového oddelenia VPV, do 28. 7. 1942 prednostom všeobecného oddelenia Vojenského vedeckého ústavu pri MNO. 28. 7. – 2. 10. 1942 bol prednostom materiálneho oddelenia RD a 3. 10.1942 – 15. 1. 1943 prednostom materiálneho oddelenia VDO 1. Medzitým, 1. 1. 1943,  ho povýšili do hodnosti podplukovníka gšt. 16. 1. – 3. 3. 1944 bol prednostom personálií MNO a 4. 3. – 27. 4. 1943 NŠ RD.

Po návrate z frontu bol vzhľadom na zlý zdravotný stav hospitalizovaný. Po vyliečení sa v októbri 1943 stal oblastným dôstojníkom VDO 1.

Dňom 19. 12. 1943 (s platnosťou od 1. 1. 1944) bol na návrh gen. II. tr. Jozefa Turanca menovaný za NŠ VPV v Banskej Bystrici. Nadviazal styky so skupinou protifašisticky orientovaných dôstojníkov v Banskej Bystrici, predovšetkým na VPV (pplk. M. Ferjenčík, pplk. Miroslav Vesel, pplk. D. Kišš-Kalina, po apríli 1944 aj mjr. gšt. J. Nosko),  pomocou ktorých sa dostal do kontaktu aj s ostatnými antifašistickými skupinami a s čs. vládou v Londýne. 23. 3. 1944 bol prezidentom E. Benešom menovaný za vedúceho príprav ozbrojeného vystúpenia slovenskej armády. 27. 4. 1944 na stretnutí ilegálnej Slovenskej národnej rady („SNR“)  v Bratislave,  prijal poverenie o vedení Vojenského ústredia („VÚ“), pričom jeho zástupcom mali byť plk. gšt. V. Talský a plk. J. Imro. Vzhľadom na to, že tento triumvirát z rôznych dôvodov nespolupracoval, jeho skutočnými zástupcami sa stali mjr. gšt. J. Nosko, NŠ VÚ, pplk. M. Ferjenčík, ktorý sa staral o ilegálnu sieť v armáde, stot. v zálohe M. Polák mal od júna 1944 na starosti spravodajstvo a styk s civilnými zložkami, styk so SNR a partizánskymi jednotkami mjr. J. Marko a materiálne úlohy mjr. gšt. A. Ciprich. So svojimi odbojovými spolupracovníkmi na VPV vypracoval vojenský plán ozbrojeného vystúpenia, ktorý 28. 6. 1944 odoslal do Londýna a na druhý deň predložil aj na porade ilegálnej SNR. Rámcový plán v optimálnom variante počítal so súčinnosťou so sovietskou Červenou armádou, ktorej mala slovenská Poľná armáda (dve východoslovenské divízie) otvoriť karpatské priesmyky a ostatná časť armády (Zápoľná armáda) mala vykonať prevrat a mobilizáciu na Slovensku, doplniť Zápoľnú armádu na dve pešie divízie a po spojení sa s Poľnou armádou pomocou Červenej armády dokončiť porážku Nemcov. Menej výhodný druhý variant bol vynúteným riešením: v prípade okupácie Slovenska sa malo začať s ozbrojeným odporom bez ohľadu na stav príprav povstania. Uzlovým bodom vojenských príprav sa stalo vyhľadávanie vhodných predurčených povstaleckých veliteľov posádok. Veľké nedostatky vo voj. prípravách vo výbere osôb nastali na západnom a východnom Slovensku. Až do začiatku Povstania sa nedoriešilo, kto z dvojice: gen. II. tr. A. Malár – plk. gšt. V. Talský sa stane povstaleckým veliteľom východoslovenských divízií, ktoré mali mať rozhodujúcu úlohu v nadchádzajúcom Povstaní. Podobnú nerozhodnosť prejavilo VÚ aj v určení povstaleckého veliteľa bratislavskej posádky. Na mnohých iných miestach západného Slovenska vytipovaní dôstojníci zverenú úlohu nezvládli.

Vojenské prípravy povstania musel pplk. gšt. J. Golian koordinovať jednak s domácimi politickými silami, združenými v ilegálnej SNR, jednak musel rešpektovať inštrukcie a rady prichádzajúce od čs. exilu z Londýna. Systematické rádiotelegrafické spojenie s čs. voj. orgánmi v Londýne mu malo pomôcť v riešení koncepčných otázok voj. príprav,  ale aj pri denných starostiach s narastajúcou part. aktivitou na východnom Slovensku a na strednom Slovensku po príchode desantov zo ZSSR od konca júla 1944. Keďže londýnska čs. vláda z prestížnych dôvodov nemohla propagovať stlmenie aktivity, túto otázku museli domáce odbojové sily vyriešiť sami. Začiatkom augusta 1944 vyslal svojho emisára, pplk. B. Manicu, na východné Slovensko, aby vysvetlil partizánom, že predčasná aktivita môže škodiť záujmom odboja. Hoci v otázke potreby stlmiť nežiaducu partizánsku aktivitu, ktorá mohla predčasne upozorniť na seba a vyvolať nemecký zákrok, sa politici SNR a dôstojníci VÚ zhodli, narastajúcu povstaleckú vlnu na strednom Slovensku sa im ani napriek tomu nepodarilo stlmiť. 13. 8. 1944 v sprievode mjr. J. Marka a pplk.B. Manicu sa osobne stretol s P. A. Veličkom v Sklabini, aby ho požiadal, aby nepodnikal väčšie partizánske akcie. Hoci Veličko dal prísľub, v poslednej augustovej dekáde začal realizovať plán vytvorenia partizánskeho  rajónu, ktorý realizoval vyhadzovaním tunelov. V tom čase začali partizáni aj v iných lokalitách stredného Slovenska  obsadzovať mestá a obce.

29. 8. 1944, ráno,  npor. Š. Hanus na Golianovpríkaz zaistilgen. I. tr. J. Turanca na Troch Duboch a odviezol na partizánsky štáb kpt. sovietskej Červenej armády A. S. Jegorova. Večer po rozhlasovom prejave ministra národnej obrany, gen. I. tr. F. Čatloša, v ktorom potvrdil príchod nemeckých okupačných vojsk, vydal heslo rozkazu na branný odpor armády s platnosťou od 20:00. Začalo sa Slovenské národné povstanie. Ako veliteľ armády za podmienok narastajúceho tlaku okupačných vojsk riešil so svojím štábom všetky najdôležitejšie úlohy obrany povstaleckého územia. Za realizáciu vojenských príprav a otočenie zbraní proti dovtedajšiemu spojencovi, nacistickému Nemecku,  bol už 29. 8. 1944 povýšený londýnskym čs. MNO na plukovníka gšt. a  na základe rozhodnutia SNR z 5. 9. 1944 povýšený do hodnosti brigádneho generála. Rádiogramom z 12. 9. 1944 mu oznámili, že túto hodnosť mu potvrdila aj čs. vláda v Londýne.

V roku 1946 bol povýšený do hodnosti div.gen. in memoriam a v roku 1969 do hodnosti genplk. in memoriam.