Anton PULANICH

(*1884 – † 1962)

Jedným  z  popredných  vojenských  predstaviteľov  Slovenskej  republiky  v  rokoch  1939 – 1945  bol  generál  I.  triedy  Anton  Pulanich.  Bol jedným  z  troch  generálov  slovenskej  armády, ktorí slúžili ako aktívni dôstojníci ešte v rakúsko-uhorskej   armáde,   avšak   jediným   vojnovým slovenským  generálom,  ktorý  bol  po  vojne  (aj keď len formálne) prijatý do armády obnovenej čs. republiky.

Narodil sa 25. mája 1884 v Holíči. V období rokov 1895 – 1900 úspešne absolvoval v neďalekom Hodoníne reálne  gymnázium  s  vyučovacím  jazykom  nemeckým, avšak v ďalšom štúdiu sa už mladý ambiciózny Pulanich rozhodol  pokračovať  na  kadetke  vo  Viedni.  Štúdium ukončil  s  výborným  prospechom  v  roku  1903,  pričom hneď bol menovaný za veliteľa jednej z čiat 13. cisársko-kráľovského  pluku  v  Olomouci.  V  rámci  tohto  útvaru pôsobil  až  do  osudného  roku  1914,  keď  popri  funkcii veliteľa  čaty  stihol  postupne  vystriedať  aj  funkcie práporného pobočníka a veliteľa náhradnej roty. Za toto pomerne  krátke  obdobie  stihol  absolvovať  školu  pre dôstojníkov  pešieho  vojska,  armádnu  streleckú  školu  a bezprostredne pred vypuknutím prvej svetovej vojny vo Viedni najprv kurz pre výcvik zbrojných dôstojníkov,  ako aj kurz pre dôstojníkov súdnictva.

Počas celého trvania krvavej tzv. Veľkej vojny pôsobil ako cisársky dôstojník. Svoje profesionálne kvality potvrdil na ruskom aj talianskom bojisku, kde sa vyznamenal tak vo funkcii  veliteľa  roty,  ako  aj  práporu.  Po  vyhlásení  čs.  republiky  sa  dobrovoľne  prihlásil  do  jej  mladej armády,   ani   on   sa   však   nevyhol   nepríjemným obštrukciám zo strany formujúcej sa brannej moci, ktoré súviseli  s  razantnými  útokmi  voči  dôstojníkom  tzv. „domáceho“  vojska.  Dočasné  prijatie  bolo  zapríčinené frenetickými    udalosťami,    ktoré    mladý    čs.    štát sprevádzali.  Od  januára  1919  tak  pôsobil  Pulanich  ako veliteľ práporu čs. streleckého pluku č. 13 na nepokojnej čs.-poľskej  hranici  v  Sliezsku  a  od  júna  1919  už v  hodnosti  kapitána  ako  veliteľ  práporu  čs.  streleckého pluku  č.  16,  ktorý  sa  vyznamenal  v  tvrdých  bojoch o    Slovensko    s    maďarskou    Červenou    armádou. Rozhodujúcich  bojov  sa  však  sám  nezúčastnil,  nakoľko ho  pre  zlý  zdravotný  stav  hospitalizovali.  V dôsledku pretrvávajúceho  akútneho  nedostatku  dôstojníckych kádrov bol nakoniec Pulanich do čs. armády vo februári 1920 definitívne prijatý, no výrazne narušené zdravie mu natrvalo  znepríjemnilo  priebeh  jeho  ďalšej  vojenskej kariéry.  V  priebehu  nasledujúcich  15  rokov  síce  vykonával  rutinnú  posádkovú  službu  v  rámci  viacerých útvarov  na  Slovensku,  počas  ktorej  to  dotiahol  až  na plukovníka  delostrelectva,  začiatkom  decembra  1936 bol však na vlastnú žiadosť preložený do výslužby.
GENERÁL
Po  vyhlásení  autonómie  o dva  roky  na to  začal dobrovoľne  pracovať  na  Hlavnom  veliteľstve  Hlinkovej gardy  ako  vojenský  poradca,  a  to  vo  funkcii  zástupcu náčelníka   vojenského   štábu   tejto   paramilitantnej organizácie  HSĽS.  Po  vzniku  Slovenského  štátu  bol s  okamžitou  platnosťou  reaktivovaný,  povýšený  do hodnosti generála II. triedy a v máji 1939 vymenovaný za veliteľa  Vyššieho  veliteľstva  1.  Ako  skúsený  vojenský odborník  zohral  významnú  úlohu  v  účasti  Slovenska  vo vojne proti Poľsku v septembri 1939, keď sa ako veliteľ 1.  divízie  zaslúžil  o  rýchly  a  viac-menej  bezproblémový postup  jej  jednotiek  do  poľského  vnútrozemia.  Začiatkom  roka  1940  mu  bolo  nakrátko  zverené  velenie 3. divízie, avšak ešte v priebehu toho istého roka bol po rozsiahlej  reorganizácii  slovenskej  armády  ustanovený šéfom  hneď  troch  nových  zložiek  –  Vojenskej  správy, Vzdušného  úradu  a  Veliteľstva  vzdušných  zbraní.  Po vstupe  Slovenska  do  vojny  proti  ZSSR  si  ho  vybral minister  obrany  a  hlavný  veliteľ  slovenskej  armádnej skupiny  generál  F.  Čatloš  za  svojho  zástupcu,  pričom v  čase  augusta  až  septembra  1941  velil  slovenským bojovým jednotkám priamo v poli. Po návrate domov sa vrátil  na  zdvojenú  funkciu  veliteľa  vzdušných  zbraní, resp. šéfa Vzdušného úradu, počas zastávania ktorej bol začiatkom  roka  1942  povýšený  do  najvyššej  hodnosti generála I. triedy.

V  lete  1942  mu  bol  zverený  exponovaný  post veliteľa  pozemného  vojska,  pričom  od  roku  1943 zastával  popri  vykonávanej  funkcii  aj  posty  predsedu Generálneho  sekretariátu,  resp.  Medziministerského zboru  obrany  štátu.  Podľa  hodnotenia  nadriadených  sa však  už  generál  Pulanich  (niektorými  označovaný  za „Germána“)  začal  postupne  správať  zdržanlivo  a  opatrne,  čo  jasne  svedčilo  o  jeho  realistickom  vnímaní situácie na východnom fronte. Do zámerov odboja síce priamo  zasvätený  nebol,  jeho  pasívny  a rezignovaný postoj  však  pomohol  ilegálnemu  vedeniu  postupne predisponovať  materiál  a  úrady  na  budúce  povstalecké územie.  Po  dezercii  značnej  časti  našich  jednotiek  na východnom  fronte  sa  nakoniec  Nemcom  podarilo  v  januári  1944  presadiť  jeho  odvolanie.  Následné menovanie  za generálneho  inšpektora  slovenskej  armády (napriek  tomu,  že  šlo  o  vyššiu  pozíciu  z  hľadiska  vojenskej hierarchie) on sám vnímal ako krok späť vo svojej profesionálnej kariére, navyše,  ak krátko nato už pôsobil v  armáde  len  ako  generál  vo  výslužbe.  Bezprostredne pred  vypuknutím  SNP  to  bol  ale  jeho  podpis  pod obežníkom  MNO  (informujúcim  o  príchode  nemeckých vojsk  na  Slovensko),  ktorý  sa  stal  osudne  spontánnym impulzom   následných   povstaleckých   aktivít.   Sám Pulanich  zostal  verný  bratislavskej  vláde,  no  v novej funkcii hlavného vojenského veliteľa už toho veľa zmeniť nemohol.  K  jeho  dobru  slúži  fakt,  že  sa  odmietol podvoliť rozhodnutiu prezidenta J. Tisa vydať rozkaz na odzbrojenie   bratislavskej   posádky.   Pravdepodobne v  dôsledku  prežitých  udalostí  i  pretrvávajúcich  zdravotných problémov,  abdikoval  a  stiahol  sa  do ústrania.  Aj  z  tohto  hľadiska  bola preto  nepochopiteľná jeho  účasť  na  slávnostnej  prísahe  jednotiek Domobrany začiatkom októbra 1944. V marci 1945 bol zasa jedným z prominentov, ktorí boli evakuovaní z Bratislavy.  Po  vojne  bol  prijatý  do  čs.  armády  len  formálne, ako dôstojník vo výslužbe, netrvalo však dlho a bola mu odobratá  vojenská  hodnosť.  Zomrel  v  Dunajskej  Strede  v roku 1962, rehabilitovaný bol v roku 1991.

Text: Alexej MASKALÍK
Foto: VHÚ
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.8/2007