122-milimetrová húfnica vzor 38
Pôvodne sovietska 122-milimetrová húfnica vzor 38, vyrobená podľa licencie v roku 1957 v Dubnici nad Váhom, je súčasťou zbierkového fondu VHÚ – VHM Piešťany. Najskôr patrila do výzbroje Delostreleckého učilišťa v Hraniciach na Morave. Od roku 1962 slúžila na výcvik poslucháčov Vyššieho delostreleckého učilišťa v Martine. V roku 1978 bola vyradená z výzbroje a upravená na statický exponát vo Vojenskom opravárenskom podniku v Moldave nad Bodvou. Na jar 1996 ju Školiace výcvikové stredisko v Martine odovzdalo do Vojenského múzea. V rokoch 1997 – 1998 pracovníci múzea húfnicu odborne renovovali. V súčasnosti je vystavovaná v expozícii múzea.
Húfnica kalibru 122 mm sa po prvý raz objavila v ruskej cárskej armáde pred prvou svetovou vojnou, pod označením vzor 1909 a vzor 1910. V období prvej svetovej vojny to boli zbrane, ktoré prevyšovali svojimi parametrami húfnice Nemecka aj Rakúsko-Uhorska. Po skončení občianskej vojny tvorili húfnice základ delostreleckej výzbroje vtedajšej Červenej armády. Húfnice vzor 1909 a 1910 boli v tridsiatych rokoch minulého storočia ďalej modernizované a zavedené v armáde ako vzor 1909/37 a vzor 1910/30. V roku 1929 prišla požiadavka nahradiť ich novými zbraňami.
Predbehla svoju dobu
Červená armáda potrebovala húfnicu s väčším dostrelom a vyššou rýchlosťou streľby. Splniť tieto požiadavky nebolo ľahké. Dlhotrvajúci vývoj neprinášal uspokojivé výsledky. Všetky nové konštrukcie boli zbytočne ťažké a dokonca sa objavili názory, že skonštruovanie dobrej 122 mm húfnice nie je dosť dobre možné. Začalo sa uvažovať i o vývoji ľahkej 105 mm húfnice podľa vzoru západoeurópskych štátov. V marci 1937 sa konala porada v Kremli, na ktorej maršal A. Jegorov zastával ideu skonštruovania 122 mm húfnice. Jeho myšlienku podporoval aj J. V. Stalin. Na vývoji sa postupne podieľali dva tímy konštruktérov pod vedením V. N. Sidorenka a F. F. Petrova. Na jeseň 1937 bola prijatá konštrukcia F. F. Petrova najmä pre nižšiu hmotnosť oproti návrhu tímu V. N. Sidorenka. Spočiatku F. F. Petrov pracoval na návrhu sám, neskôr sa k nemu pridali konštruktéri S. Dernov, A. Ilin, P. Černych, A. Drozdov, V. Burilov a N. Konstrulin. Návrh bol hotový ešte v roku 1937.Nová húfnica predstihla svojou konštrukciou a palebnou silou všetko, čo v tomto smere dovtedy v ZSSR existovalo. Pri jej vývoji volili konštruktéri čo najviac súčiastok, ktoré boli unifikované s inými typmi kanónov. Napríklad zameriavač bol prevzatý z kanónovej húfnice kalibru 152 mm. Prototyp postavili v apríli 1938 a v septembri toho istého roku prešiel štátnymi skúškami, na základe ktorých bola húfnica zavedená do výzbroje Červenej armády. Prvýkrát boli húfnice nasadené do bojov počas vojny s Fínskom v roku 1940. V období druhej svetovej vojny 1941 – 1945 sa húfnice vz. 38 použili vo všetkých veľkých bojových operáciách Červenej armády.
Sériová výroba zbrane sa naplno rozbehla v roku 1940. Z dôvodu rýchlejšieho vyzbrojenia armády sa vyrábala vo viacerých závodoch súčasne. V období rokov 1940 – 1955 ich bolo vyrobených viac ako 19 000 kusov. Touto húfnicou boli vyzbrojené aj jednotky 1. československého armádneho zboru v ZSSR počas druhej svetovej vojny. Bola to vynikajúca zbraň, ktorá sa používala aj dlho po skončení vojny.
Licenčná výroba aj v Dubnici
Okrem ZSSR sa licenčne vyrábala aj v bývalej NDR, Bulharsku, Poľsku a Československu. Práve z licenčnej výroby v rokoch 1953 – 1957 v Dubnici nad Váhom pochádzala väčšia časť húfnic používaných v čs. armáde. V tomto období bolo pre potreby armády vyrobených 1 361 kusov tejto zbrane. K 1. 10. 1960 bolo v ČSĽA zaradených 1 479 kusov 122 mm húfnic vrátane 118 vojnových. Predstavovala základnú delostreleckú zbraň začlenenú na stupni delostreleckých plukov, motostreleckých plukov a delostreleckých oddielov vševojskových divízií. Húfnica bola určená na ničenie a umlčovanie nekrytej i krytej živej sily protivníka a jeho palebných prostriedkov, krytov a iných objektov poľného typu. Tiež sa využívala na vystreľovanie priechodov v drôtených zatarasoch a v mínových poliach, ako aj na boj s delostrelectvom protivníka. Húfnicu bolo možné ťahať za motorovým vozidlom alebo hipomobilne (konským záprahom). V Československej armáde bola hipomobilná trakcia 122 mm húfnice zrušená v roku 1953. Na ťahanie húfnice sa používali vozidlá Tatra 128 a neskôr Praga V3S. Rýchlosť za motorovým vozidlom bola na dobrých spevnených komunikáciách do 50 km/h a na poľných cestách do 35 km/h. Na streľbu sa používalo delené strelivo s trieštivo-trhavými a trieštivými granátmi, ako aj priepalnými a dymovými strelami.Základné technicko-taktické údaje
- hmotnosť v palebnom postavení 2 480 kg,- dĺžka dela za pochodu s kolesňou 8 600 mm,
- dĺžka dela za pochodu bezkolesné 5 900 mm,
- šírka dela za pochodu 1 975 mm,
- výška dela pri nulovom námere 1 820 mm,
- kaliber 121,92 mm,
- počet drážok v hlavni 36,
- najvyššia počiatočná rýchlosť strely 15 m/s,
- námer -3º až 63,5º,
- kadencia 5-6 rán za minútu,
- maximálny dostrel 11,8 km.
Text: Drahomír Hornáček, VHM Piešťany
Foto: Ing. Miroslav MIHÁLIK, VHM Piešťany
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.6/2009
