152 mm húfnica vzor 18/47
Nemecká húfnica
Pôvodná nemecká 150 mm húfnica s označením 150 mm sFH 18 (15 cm schwere Feldhaubitze 18), prezývaná Immergrün, vznikla ako výsledok súťaže medzi spoločnosťou Rheinmetall – Düsseldorf a spoločnosťou Krupp – Essen v rokoch 1926 až 1930.Kompromis: Rheinmetall – Krupp
Vzhľadom na počiatočné neuspokojivé výsledky pri konštruovaní húfnice na jednej, ale i na druhej strane, sa nemecká armáda rozhodla, že riešením by bolo spojiť najlepšie konštrukčné prvky z návrhov oboch konštrukčných tímov. To sa podarilo do roku 1933, keď sa vyrobili prvé vyhovujúce kusy s použitím kanóna firmy Rheinmetall a podvozka Krupp. Zbraň bola oficiálne zavedená do výzbroje nemeckého Wehrmachtu 23. mája v roku 1935 ako základná divízna ťažká húfnica. Húfnica bola pôvodne navrhnutá na ťahanie koňmi. Na to bolo potrebných šesť koní. Preto boli použité neodpružené nápravy a kolesá s plnými gumovými obručami. Ako vhodný motorizovaný ťahač sa používal Sd. Kfz. 7, alebo ťažký ťahač Sd. Kfz. 8. Krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny mal Wehrmacht k dispozícii 1 353 kusov húfnic. Výroba pokračovala počas celej vojny. Od začiatku vojny do roku 1944 ich bolo vyrobených 2 295 kusov. Celkovo bolo vyprodukovaných 5 403 kusov. Od jej zavedenia do výzbroje až po skončenie 2. svetovej vojny pre rôzne technické a konštrukčné problémy súvisiace s jej používaním vzniklo niekoľko ďalších upravených verzií. Základným problémom tejto zbrane bola jej hmotnosť a relatívne malý dostrel. Proti sovietskej 152 mm kanónovej húfnici vzor 37 to bolo približne o 7 kilometrov menej. Najzaujímavejším riešením na dosiahnutie väčšieho dostrelu bolo prvý raz v histórii použité strelivo s pomocným raketovým pohonom. Vďaka tomuto riešeniu sa dostrel aspoň čiastočne vyrovnal Sovietom, ale nepodarilo sa dosiahnuť zhodného alebo lepšieho v porovnaní so zbraňami sovietskej konštrukcie. V rokoch 1942 – 1943 vznikla aj verzia 150 mm samohybnej húfnice na podvozku GW III / IV.Vo výzbroji československej armády
Po skončení vojny v roku 1945 požiadal veliteľ delostrelectva vtedajšej Čs. armády Škodove závody Plzeň o rekonštrukciu asi 200 kusov trofejných nemeckých 150 mm húfnic sFH 18 na kaliber 152,4 mm. V roku 1946 bola komisii veliteľa delostrelectva predvedená rekonštruovaná 152 mm húfnica s vymeniteľnou dušou a úsťovou brzdou. O rok neskôr sa tento typ húfnice po vojskových skúškach zaviedol do výzbroje Čs. armády pod označením 152 mm H 18/47. V rokoch 1948 až 1955 tvorili základ výzbroje delostreleckých plukov, peších, rýchlych a mechanizovaných divízií. V rokoch 1955 až 1966 boli uložené v skladoch mobilizačných záloh. Do výzbroje motostreleckých a tankových divízií boli opäť zavedené v roku 1967 po generálnych opravách. Uvádza sa, že vo výzbroji ČSĽA boli ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď ich nahrádzali samohybné húfnice typu DANA. Húfnica má sklznú drážkovanú hlaveň s vodorovným klinovým záverom. Lafeta je dvojramenná, roztváracia. Táto húfnica bola určená na ničenie nepriateľského delostrelectva, borenie opevnení a odolných úkrytov a na ostreľovanie tylových objektov nepriateľa. Ako strelivo pre 152 mm húfnicu vz. 18/47 sa používali delené náboje s nárazovým trieštivo trhavým granátom. 152 mm húfnica vz. 18/47 je v skutočnosti nemecká 150 mm ťažká húfnica vz. 18 adaptovaná na sovietske strelivo kalibru 152,4 mm tak, že sa dalo používať rovnaké strelivo ako pre sovietsku 152 mm húfnicu vz. 37. Vzhľadom na odlišnú konštrukciu hlavne a lafety, boli preto nevyhnutné niektoré obmedzenia v používaní náplní.Takticko-technické údaje:
- hmotnosť lafety s hlavňou (bez príslušenstva a rydiel) 5 353 kg- hmotnosť húfnice v palebnom postavení 5 587 kg
- celková dĺžka po odkolesnení 7 415 mm
- celková šírka 2 282 mm
- výška dela s lafetovým štítom 2 000 mm
- odmer 60˚
- námer 0˚ až 45˚
- maximálny dostrel 15 180 metrov
- počiatočná rýchlosť strely 578 m/s
- kadencia 3 – 4 výstrely za minútu
- ťahaná za T-111 alebo iným vhodným ťahačom
- maximálna rýchlosť na ceste 25 km.h-1
- maximálna rýchlosť v teréne 10 km.h-1
Text: Drahomír Hornáček, VHM Piešťany
Foto: Ing. Miroslav MIHÁLIK, VHM Piešťany
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.1/2011
