Obrnený transportér OT-64A SKOT
Obrnený transportér OT-64A SKOT (OT-64A) je pancierované, obojživelné kolesové vozidlo, určené na prepravu živej sily a podporu bojovej činnosti. Využívalo sa tiež na prepravu rôznych nákladov a materiálu na bojisku, v teréne a po komunikáciách. V prípade potreby sa dalo využiť ako mobilné obrnené pracovisko štábu. Výzbroj vozidla tvorili organické zbrane prevážaného družstva.
Príprava na samotný vývoj OT-64 prebiehala od začiatku 50. rokov, keď sa ujasňovala koncepcia budúcej výzbroje ČSĽA. V tom čase sa už pracovalo na vývoji projektu HAKO (neskôr OT-810), ale aj sa overovalo v skúškach vozidlo BTR-152 sovietskej výroby, a taktiež prebiehali skúšky funkčných vzoriek obrnených transportérov na báze vozidla Praga V3S, a to konkrétne V3SO-1 a V3SO-2. V roku 1956 vznikla jedna z prvých štúdií obrneného transportéra 8 x 8, resp. jeho ideového projektu na Vojenskej technickej akadémie Antonína Zápotockého v Brne, konkrétne na Katedre teórie a konštrukcie terénnych automobilov. Po strastiplnej ceste s ujasňovaním koncepcie, spôsobilostí a konštrukcie bol konečný projekt schválený v januári 1959. Prvý prototyp, označovaný ako SKOT-1, bol dokončený 30. mája 1960. Počas podnikových skúšok v druhej polovici roka 1960 SKOT-1 síce úplne neuspel, ale základná koncepcia vozidla ako takého sa ukázala ako správna cesta. Medzi zistené nedostatky patrila napríklad nízka odolnosť voči streľbe zo zbraní rôznych kalibrov, čo viedlo k zmene sklonu a hrúbky panciera niektorých častí vozidla. Najväčším neúspechom však bola poloautomatická prevodovka Pragamatic. Prevodovka bola pôvodne vyvinutá pre motor s menším výkonom, a tak sa jej použitie u vozidla SKOT-1 prejavilo častými poruchami a prehrievaním. Nahradená bola poloautomatickou planetovou prevodovkou Praga-Wilson, ktorá bola súčasťou výroby československých vojenských vozidiel už pred 2. svetovou vojnou. Použitá bola vo viacerých vozidlách, okrem iného v predvojnovom československom tanku Praga LT vz. 38 a v období druhej svetovej vojny v stíhačoch tankov JgPz. 38 (t), známych aj pod označením HETZER. Prototypy SKOT-II a SKOT-III boli postupne dodávané v druhej polovici roka 1960, resp. začiatkom roka 1961. Všetky postupne prechádzali úpravami na základe zistení počas série testov a skúšok. Finálny, štvrtý prototyp s označením SKOT-IV bol dokončený v septembri 1962. Pri jeho vzniku boli zapracované pripomienky nielen československé, ale aj poľské a sovietske. Jeho podoba už viac menej zodpovedala budúcej sériovej výrobe.
Prvé rokovanie k budúcej československo-poľskej spolupráci prebehlo na prelome januára a februára 1961 v Prahe. Po sérii rokovaní, skúšok a celkovom dolaďovaní budúcej spolupráce bola nakoniec 8. januára 1963 vo Varšave uzavretá dohoda medzi vládami Poľskej ľudovej republiky („PĽR“) a Československej socialistickej republiky („ČSSR“) o spoločnej výrobe stredného kolesového obrneného transportéra SKOT. Do výzbroje Československej ľudovej armády („ČSĽA“) bol OT-64A SKOT zavedený v roku 1964, a na základe vyššie uvedenej dohody zaviedla OT-64 do svojej výzbroje aj Poľská ľudová armáda.
Prvé kusy overovacej série OT-64 boli vyrobené v závere roka 1963. Sériovú výrobu v rokoch 1964 – 1968 zabezpečovali finálni výrobcovia n. p. Automobilové Závody Letňany, n. p. TATRA a Fabryka Samochodów Ciezarowych Lublin v PĽR. Za toto obdobie prevzala ČSĽA spolu 975 ks OT-64A SKOT. Po zavedení bojového vozidla pechoty BVP-1 do výzbroje ČSĽA sa počet OT-64 postupne znižoval. Začiatkom roka 1990 sa v rámci ČSĽA nachádzalo 454 ks OT-64A. Okrem nevyzbrojenej verzie A sa OT-64 vyrábal aj v ďalších verziách. Pre ČSĽA to boli verzie OT-64 2A vyzbrojené streleckou vežičkou zo sovietskeho obrneného transportéra BTR-60PB, spojovacie a veliteľské verzie OT-64/R2, OT-64/R2M, OT-64/R3, OT-64R3MT a OT-64/R4MT, dielňa technickej pomoci DTP-64, zdravotnícka verzia OT-64 ZDRAV a nakoniec univerzálny mínový ukladač UMU na podvozku OT-64. V PĽR to boli verzie SKOT 1 – obdoba OT-64A, SKOT 1A – vyzbrojená verzia s otvorenou vežičkou, SKOT 2A – ekvivalent OT-64 2A, SKOT 2AP – vyzbrojená verzia s vežičkou poľskej konštrukcie, SKOT R2/R3 – obdoba československých spojovacích verzií a SKOT WPT, ktorý bol poľskou verziou československej DTP-64. Okrem uvedených verzií existovali skúšobné a prototypové verzie, ako napríklad OT-64 s vežičkou slovenskej konštrukcie COBRA, prípadne samohybný mínomet STOJAN a podobne. V 90. rokoch vznikla asi jedna z posledných úprav OT-64, kedy tieto boli osadené vežičkou z OT-62 TOPAS, čo bola mimochodom jedna zo skúšaných verzií počas vývoja OT-64. Tieto improvizované verzie bývajú označované aj ako OT-93 a primárne boli určené pre využitie v oblasti medzinárodného krízového manažmentu. OT-64 bol zaradený aj do výzbroje Pohotovostných jednotiek Verejnej bezpečnosti, neslávne známou účasťou pri potláčaní demonštrácií, a zostal vo výzbroji Polície SR až do súčasnosti. Okrem Československa a Poľska sa OT-64 rôznych verzií dostal do výzbroje ďalších krajín. Konkrétne sa jedná o Irak, Maroko, Sudán, Uganda, Tanzánia, India, Alžírsko, Angola, Kambodža, Sierra Leone a Uruguaj. Export do zahraničia prebiehal výlučne z Československa, resp. po roku 1993 z Českej republiky a Slovenskej republiky.
OT-64A je poháňaný motorom Tatra T 928-14 s objemom valcov 11 762 cm2. Motor je vznetový, vzduchom chladený, vidlicový osemvalec, s radmi valcov zvierajúcimi uhol 75°. Motor spolupracuje s planetovou prevodovkou Praga-Wilson. Výkon motora je 132 kW a konštrukcia podvozka zabezpečuje vozidlu dobrú priechodnosť a manévrovaciu schopnosť na ceste aj v teréne. Pohon vo vode zabezpečuje dvojica lodných skrutiek, a smerovanie nožové kormidlá ovládané z miesta vodiča. OT-64A sa delí na jednotlivé časti, a to: vodičský priestor, motorový priestor, prevodový priestor a bojový priestor výsadku (roja). Priestor vodiča je od priestoru výsadku oddelený motorovým priestorom. Prevodový priestor sa nachádza v prednej časti priestoru výsadku. Vnútorné priestory vozidla určené posádke, t. j. vodičský, určený veliteľovi a vodičovi, a bojový priestor, určený výsadku, sú vzduchotesné.
V januári 1993 v rámci delenia bývalej československej armády prevzala stanovený počet OT-64A do svojej výzbroje i Armáda SR. V jej rámci boli používané aj v medzinárodnom krízovom manažmente v mierových misiách pod hlavičkou OSN – UNPROFOR v bývalej Juhoslávii a UNMEE Eritrea-Etiópia. Taktiež boli nasadené v misii Iraq Freedom v Iraku. Obrnený transportér OT-64A, prírastkové číslo 1996/00019T, evidenčné číslo TOT 17 bol vyrobený v roku 1965. Do zbierkového fondu VHM Piešťany bol zaradený v roku 1996. V súčasnosti je vystavený vo vonkajšej expozícii VHM Piešťany v bielom sfarbení a s označením UN. Predstavuje tak obrnený transportér tohto typu tak ako bol použitý v mierovej misii OSN UNPROFOR v bývalej Juhoslávii. Farebná schéma a označenie je štandardom pri technike pôsobiacej pod hlavičkou Organizácie spojených národov – United Nations – UN.
Použitá literatúra
BURIAN, Michal – DÍŤE, Josef – DUBÁNEK, Martin. OT-64 SKOT historie a vývoj obrněného transportéru, Praha : Grada Publishing, 2010. ISBN 978-80-247-3283-1;
FRANCEV, Vladimír. Československé zbraně ve světě. V míru i za války. Praha : Grada Publishing, 2015. ISBN 978-80-247-5314-0;
KOLEKTÍV AUTOROV. Tanková a automobilová technika v České a Slovenské armádě. Praha : Naše vojsko, 2003. ISBN 80-206-0684-X;
VHM Piešťany, Zbierka VI - Tank a obrnené vozidlá, TOT 17 Katalogizačný záznam.
Text/foto: Ing. Martin Miklan, VHÚ-VHM Piešťany
Príprava na samotný vývoj OT-64 prebiehala od začiatku 50. rokov, keď sa ujasňovala koncepcia budúcej výzbroje ČSĽA. V tom čase sa už pracovalo na vývoji projektu HAKO (neskôr OT-810), ale aj sa overovalo v skúškach vozidlo BTR-152 sovietskej výroby, a taktiež prebiehali skúšky funkčných vzoriek obrnených transportérov na báze vozidla Praga V3S, a to konkrétne V3SO-1 a V3SO-2. V roku 1956 vznikla jedna z prvých štúdií obrneného transportéra 8 x 8, resp. jeho ideového projektu na Vojenskej technickej akadémie Antonína Zápotockého v Brne, konkrétne na Katedre teórie a konštrukcie terénnych automobilov. Po strastiplnej ceste s ujasňovaním koncepcie, spôsobilostí a konštrukcie bol konečný projekt schválený v januári 1959. Prvý prototyp, označovaný ako SKOT-1, bol dokončený 30. mája 1960. Počas podnikových skúšok v druhej polovici roka 1960 SKOT-1 síce úplne neuspel, ale základná koncepcia vozidla ako takého sa ukázala ako správna cesta. Medzi zistené nedostatky patrila napríklad nízka odolnosť voči streľbe zo zbraní rôznych kalibrov, čo viedlo k zmene sklonu a hrúbky panciera niektorých častí vozidla. Najväčším neúspechom však bola poloautomatická prevodovka Pragamatic. Prevodovka bola pôvodne vyvinutá pre motor s menším výkonom, a tak sa jej použitie u vozidla SKOT-1 prejavilo častými poruchami a prehrievaním. Nahradená bola poloautomatickou planetovou prevodovkou Praga-Wilson, ktorá bola súčasťou výroby československých vojenských vozidiel už pred 2. svetovou vojnou. Použitá bola vo viacerých vozidlách, okrem iného v predvojnovom československom tanku Praga LT vz. 38 a v období druhej svetovej vojny v stíhačoch tankov JgPz. 38 (t), známych aj pod označením HETZER. Prototypy SKOT-II a SKOT-III boli postupne dodávané v druhej polovici roka 1960, resp. začiatkom roka 1961. Všetky postupne prechádzali úpravami na základe zistení počas série testov a skúšok. Finálny, štvrtý prototyp s označením SKOT-IV bol dokončený v septembri 1962. Pri jeho vzniku boli zapracované pripomienky nielen československé, ale aj poľské a sovietske. Jeho podoba už viac menej zodpovedala budúcej sériovej výrobe.
Prvé rokovanie k budúcej československo-poľskej spolupráci prebehlo na prelome januára a februára 1961 v Prahe. Po sérii rokovaní, skúšok a celkovom dolaďovaní budúcej spolupráce bola nakoniec 8. januára 1963 vo Varšave uzavretá dohoda medzi vládami Poľskej ľudovej republiky („PĽR“) a Československej socialistickej republiky („ČSSR“) o spoločnej výrobe stredného kolesového obrneného transportéra SKOT. Do výzbroje Československej ľudovej armády („ČSĽA“) bol OT-64A SKOT zavedený v roku 1964, a na základe vyššie uvedenej dohody zaviedla OT-64 do svojej výzbroje aj Poľská ľudová armáda.
Prvé kusy overovacej série OT-64 boli vyrobené v závere roka 1963. Sériovú výrobu v rokoch 1964 – 1968 zabezpečovali finálni výrobcovia n. p. Automobilové Závody Letňany, n. p. TATRA a Fabryka Samochodów Ciezarowych Lublin v PĽR. Za toto obdobie prevzala ČSĽA spolu 975 ks OT-64A SKOT. Po zavedení bojového vozidla pechoty BVP-1 do výzbroje ČSĽA sa počet OT-64 postupne znižoval. Začiatkom roka 1990 sa v rámci ČSĽA nachádzalo 454 ks OT-64A. Okrem nevyzbrojenej verzie A sa OT-64 vyrábal aj v ďalších verziách. Pre ČSĽA to boli verzie OT-64 2A vyzbrojené streleckou vežičkou zo sovietskeho obrneného transportéra BTR-60PB, spojovacie a veliteľské verzie OT-64/R2, OT-64/R2M, OT-64/R3, OT-64R3MT a OT-64/R4MT, dielňa technickej pomoci DTP-64, zdravotnícka verzia OT-64 ZDRAV a nakoniec univerzálny mínový ukladač UMU na podvozku OT-64. V PĽR to boli verzie SKOT 1 – obdoba OT-64A, SKOT 1A – vyzbrojená verzia s otvorenou vežičkou, SKOT 2A – ekvivalent OT-64 2A, SKOT 2AP – vyzbrojená verzia s vežičkou poľskej konštrukcie, SKOT R2/R3 – obdoba československých spojovacích verzií a SKOT WPT, ktorý bol poľskou verziou československej DTP-64. Okrem uvedených verzií existovali skúšobné a prototypové verzie, ako napríklad OT-64 s vežičkou slovenskej konštrukcie COBRA, prípadne samohybný mínomet STOJAN a podobne. V 90. rokoch vznikla asi jedna z posledných úprav OT-64, kedy tieto boli osadené vežičkou z OT-62 TOPAS, čo bola mimochodom jedna zo skúšaných verzií počas vývoja OT-64. Tieto improvizované verzie bývajú označované aj ako OT-93 a primárne boli určené pre využitie v oblasti medzinárodného krízového manažmentu. OT-64 bol zaradený aj do výzbroje Pohotovostných jednotiek Verejnej bezpečnosti, neslávne známou účasťou pri potláčaní demonštrácií, a zostal vo výzbroji Polície SR až do súčasnosti. Okrem Československa a Poľska sa OT-64 rôznych verzií dostal do výzbroje ďalších krajín. Konkrétne sa jedná o Irak, Maroko, Sudán, Uganda, Tanzánia, India, Alžírsko, Angola, Kambodža, Sierra Leone a Uruguaj. Export do zahraničia prebiehal výlučne z Československa, resp. po roku 1993 z Českej republiky a Slovenskej republiky.
OT-64A je poháňaný motorom Tatra T 928-14 s objemom valcov 11 762 cm2. Motor je vznetový, vzduchom chladený, vidlicový osemvalec, s radmi valcov zvierajúcimi uhol 75°. Motor spolupracuje s planetovou prevodovkou Praga-Wilson. Výkon motora je 132 kW a konštrukcia podvozka zabezpečuje vozidlu dobrú priechodnosť a manévrovaciu schopnosť na ceste aj v teréne. Pohon vo vode zabezpečuje dvojica lodných skrutiek, a smerovanie nožové kormidlá ovládané z miesta vodiča. OT-64A sa delí na jednotlivé časti, a to: vodičský priestor, motorový priestor, prevodový priestor a bojový priestor výsadku (roja). Priestor vodiča je od priestoru výsadku oddelený motorovým priestorom. Prevodový priestor sa nachádza v prednej časti priestoru výsadku. Vnútorné priestory vozidla určené posádke, t. j. vodičský, určený veliteľovi a vodičovi, a bojový priestor, určený výsadku, sú vzduchotesné.
V januári 1993 v rámci delenia bývalej československej armády prevzala stanovený počet OT-64A do svojej výzbroje i Armáda SR. V jej rámci boli používané aj v medzinárodnom krízovom manažmente v mierových misiách pod hlavičkou OSN – UNPROFOR v bývalej Juhoslávii a UNMEE Eritrea-Etiópia. Taktiež boli nasadené v misii Iraq Freedom v Iraku. Obrnený transportér OT-64A, prírastkové číslo 1996/00019T, evidenčné číslo TOT 17 bol vyrobený v roku 1965. Do zbierkového fondu VHM Piešťany bol zaradený v roku 1996. V súčasnosti je vystavený vo vonkajšej expozícii VHM Piešťany v bielom sfarbení a s označením UN. Predstavuje tak obrnený transportér tohto typu tak ako bol použitý v mierovej misii OSN UNPROFOR v bývalej Juhoslávii. Farebná schéma a označenie je štandardom pri technike pôsobiacej pod hlavičkou Organizácie spojených národov – United Nations – UN.
Použitá literatúra
BURIAN, Michal – DÍŤE, Josef – DUBÁNEK, Martin. OT-64 SKOT historie a vývoj obrněného transportéru, Praha : Grada Publishing, 2010. ISBN 978-80-247-3283-1;
FRANCEV, Vladimír. Československé zbraně ve světě. V míru i za války. Praha : Grada Publishing, 2015. ISBN 978-80-247-5314-0;
KOLEKTÍV AUTOROV. Tanková a automobilová technika v České a Slovenské armádě. Praha : Naše vojsko, 2003. ISBN 80-206-0684-X;
VHM Piešťany, Zbierka VI - Tank a obrnené vozidlá, TOT 17 Katalogizačný záznam.
Text/foto: Ing. Martin Miklan, VHÚ-VHM Piešťany
