Generálmajor in memoriam Jozef DOBROVODSKÝ
Narodil sa 25. 2. 1909 v Dolnom Kubíne. V rodisku absolvoval ľudovú školu (1915 – 1919), v Levoči reálne gymnázium (1919 – 1927). Odvedený bol v októbri 1927, následne v Bratislave absolvoval Školu dôstojníkov ľahkého delostrelectva v zálohe a Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave (1928 – 1930). Potom zastával viaceré štábne funkcie, okrem iných aj v rámci Riaditeľstva opevňovacích prác, resp. spravodajského oddelenia HŠ MNO.
14. 3. 1939 bol prijatý do slovenskej armády. Počas maďarsko-slovenského ozbrojeného konfliktu sa zúčastnil bojov s maďarskými vojskami na východnom Slovensku ako veliteľ kombinovanej batérie. 15. 4. 1939 bol ako prednosta spravodajského oddelenia v hodnosti stot. del. pridelený do Trenčína na Vyššie Vojenské veliteľstvo 1 a v máji 1939 na veliteľstvo 1. divízie. Už v tomto období sa zapojil do ilegálnej vojenskej odbojovej organizácie „Viktoire”. Následne vykonával rutinnú posádkovú službu. Počas útoku na ZSSR viedol v hodnosti mjr. del. v rámci slovenských rýchlych jednotiek motorizovaný delostrelecký oddiel (28. 6. – 20. 8. 1941). Na front sa síce vrátil ako veliteľ delostreleckého oddielu (6. 2. – 13. 5. 1942), avšak po bojoch pri Dimitrijevke a Jelizavetinskom na rieke Mius na prelome marca a apríla 1942 dostal velenie delostreleckého pluku 11, čím sa zároveň stal veliteľom delostrelectva divízie. Po návrate domov od 30. 6. veliteľ delostreleckej strelnice vo Vojenskom tábore Lešť, neskôr veliteľ náhradného oddielu delostreleckého pluku 2 v Ružomberku, veliteľ motorizovaného delostreleckého pluku 11 v Žiline a veliteľ I. výcvikovej skupiny v Ružomberku. Už vtedy sa radil medzi vyšších dôstojníkov, ktorí na profašistický vývoj na Slovensku hľadeli s veľkou averziou. Svoje postoje prejavoval okrem iného i odmietaním ďalšej účasti na vojne proti ZSSR. 30. 11. 1943 bol za trest preložený do skupiny dôstojníkov Pracovného zboru a ustanovený za veliteľa, postupne 6., 3. a 1. pracovného práporu, kde organizoval odboj a prípravu ozbrojeného vystúpenia. 7. 3. 1944 bol ustanovený za prednostu veliteľa úradu Pracovného zboru MNO a od 3. 7. 1944 ako profesor Školy dôstojníkov v zálohe Pracovného zboru vyučoval v Pezinku bojový a poľný výcvik a taktiku. V polovici augusta 1944 bol poverený ilegálnym Vojenským ústredím úlohou prevziať velenie príprav Povstania v žilinskej posádke a súčasne koordinovať prípravy v posádkach Martin a Ružomberok. Po vyhlásení Povstania riadil obranné boje na prístupoch k Žiline od západu, ako veliteľ obranného úseku „Strečno” sa následne osobne zúčastnil aj bojov o Dubnú Skalu, Vrútky, Kráľoviansku tiesňavu a Martin. 10. 9. 1944 bol ustanovený za veliteľa delostrelectva V. a po ústupe skupiny z Turca 24. 9. I. taktickej skupiny. V bojoch o prístupy k Banskej Bystrici súčasne zastával funkcie veliteľa delostreleckého obranného úseku I. taktickej skupiny „Jaseň“ a veliteľa delostreleckého oddielu Lieska, v priebehu bojov o Dolnú a Hornú Štubňu, Čremošné a tiesňavu Malý Šturec dozeral aj na výcvikovú a opevňovaciu činnosť v banskobystrickom priestore. Po potlačení Povstania bojoval od konca októbra v priestore Starých Hôr ako partizán, v polovici novembra bol zajatý a prevezený do Banskej Bystrice, kde sa mu až do úteku darilo tajiť vlastnú totožnosť. V dôsledku silných omrzlín a problémov so žalúdočným vredom bol nútený vyhľadať zdravotné ošetrenie a po zaobstaraní si falošných dokladov bol 13. 12. 1944 pod menom Jozef Kováč prijatý do bratislavskej Štátnej nemocnice. Od 1. 2. 1945 sa skrýval u vzdialených príbuzných na Orave. Medzitým ho Vojenský súd 23. 2. 1945 v neprítomnosti odsúdil na trest smrti obesením. Do čs. armády bol prijatý 10. 4. 1945, pridelený bol k štábnej batérií del. 1. čs. armádneho zboru v ZSSR a neskôr sa ako veliteľ delostrelectva zboru aktívne zúčastnil oslobodzovania Československa. Po vojne pôsobil v rôznych veliteľských funkciách v rámci delostreleckých útvarov. V hodnosti plk. del. (povýšený 15. 6. 1947) zastával post voj. a let. attaché v Bukurešti (september 1947 – november 1948). Následne sa stal obeťou nezákonných perzekúcií, keď bol v novembri 1950 odsúdený za údajnú vojenskú zradu a špionáž na 18 rokov väzenia. Postupne bol väznený v Mladej Boleslavi, Jihlave, na Mírove, v Olomouci, Leopoldove a Ilave. Prepustený bol v apríli 1955, oslobodený v plnom rozsahu bol v roku 1964, vojensky a občiansky rehabilitovaný dva roky nato. Po prepustení z väzenia pracoval v smaltovni v bratislavskej Káblovke, potom v pekárňach, ako šofér a v kameňolome. Diaľkovo medzitým absolvoval stavebnú priemyslovku. Zomrel 5. 8. 1986 v Bratislave. 2. 12. 1991 ho prezident ČSFR menoval do hodnosti genmjr. in memoriam.
Text: Mgr. Alexej MASKALÍK, PhD., VHÚ - OVHV
Foto: VHÚ–VHA Bratislava
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 51-52. ISBN 978-80-89523-20-7.
14. 3. 1939 bol prijatý do slovenskej armády. Počas maďarsko-slovenského ozbrojeného konfliktu sa zúčastnil bojov s maďarskými vojskami na východnom Slovensku ako veliteľ kombinovanej batérie. 15. 4. 1939 bol ako prednosta spravodajského oddelenia v hodnosti stot. del. pridelený do Trenčína na Vyššie Vojenské veliteľstvo 1 a v máji 1939 na veliteľstvo 1. divízie. Už v tomto období sa zapojil do ilegálnej vojenskej odbojovej organizácie „Viktoire”. Následne vykonával rutinnú posádkovú službu. Počas útoku na ZSSR viedol v hodnosti mjr. del. v rámci slovenských rýchlych jednotiek motorizovaný delostrelecký oddiel (28. 6. – 20. 8. 1941). Na front sa síce vrátil ako veliteľ delostreleckého oddielu (6. 2. – 13. 5. 1942), avšak po bojoch pri Dimitrijevke a Jelizavetinskom na rieke Mius na prelome marca a apríla 1942 dostal velenie delostreleckého pluku 11, čím sa zároveň stal veliteľom delostrelectva divízie. Po návrate domov od 30. 6. veliteľ delostreleckej strelnice vo Vojenskom tábore Lešť, neskôr veliteľ náhradného oddielu delostreleckého pluku 2 v Ružomberku, veliteľ motorizovaného delostreleckého pluku 11 v Žiline a veliteľ I. výcvikovej skupiny v Ružomberku. Už vtedy sa radil medzi vyšších dôstojníkov, ktorí na profašistický vývoj na Slovensku hľadeli s veľkou averziou. Svoje postoje prejavoval okrem iného i odmietaním ďalšej účasti na vojne proti ZSSR. 30. 11. 1943 bol za trest preložený do skupiny dôstojníkov Pracovného zboru a ustanovený za veliteľa, postupne 6., 3. a 1. pracovného práporu, kde organizoval odboj a prípravu ozbrojeného vystúpenia. 7. 3. 1944 bol ustanovený za prednostu veliteľa úradu Pracovného zboru MNO a od 3. 7. 1944 ako profesor Školy dôstojníkov v zálohe Pracovného zboru vyučoval v Pezinku bojový a poľný výcvik a taktiku. V polovici augusta 1944 bol poverený ilegálnym Vojenským ústredím úlohou prevziať velenie príprav Povstania v žilinskej posádke a súčasne koordinovať prípravy v posádkach Martin a Ružomberok. Po vyhlásení Povstania riadil obranné boje na prístupoch k Žiline od západu, ako veliteľ obranného úseku „Strečno” sa následne osobne zúčastnil aj bojov o Dubnú Skalu, Vrútky, Kráľoviansku tiesňavu a Martin. 10. 9. 1944 bol ustanovený za veliteľa delostrelectva V. a po ústupe skupiny z Turca 24. 9. I. taktickej skupiny. V bojoch o prístupy k Banskej Bystrici súčasne zastával funkcie veliteľa delostreleckého obranného úseku I. taktickej skupiny „Jaseň“ a veliteľa delostreleckého oddielu Lieska, v priebehu bojov o Dolnú a Hornú Štubňu, Čremošné a tiesňavu Malý Šturec dozeral aj na výcvikovú a opevňovaciu činnosť v banskobystrickom priestore. Po potlačení Povstania bojoval od konca októbra v priestore Starých Hôr ako partizán, v polovici novembra bol zajatý a prevezený do Banskej Bystrice, kde sa mu až do úteku darilo tajiť vlastnú totožnosť. V dôsledku silných omrzlín a problémov so žalúdočným vredom bol nútený vyhľadať zdravotné ošetrenie a po zaobstaraní si falošných dokladov bol 13. 12. 1944 pod menom Jozef Kováč prijatý do bratislavskej Štátnej nemocnice. Od 1. 2. 1945 sa skrýval u vzdialených príbuzných na Orave. Medzitým ho Vojenský súd 23. 2. 1945 v neprítomnosti odsúdil na trest smrti obesením. Do čs. armády bol prijatý 10. 4. 1945, pridelený bol k štábnej batérií del. 1. čs. armádneho zboru v ZSSR a neskôr sa ako veliteľ delostrelectva zboru aktívne zúčastnil oslobodzovania Československa. Po vojne pôsobil v rôznych veliteľských funkciách v rámci delostreleckých útvarov. V hodnosti plk. del. (povýšený 15. 6. 1947) zastával post voj. a let. attaché v Bukurešti (september 1947 – november 1948). Následne sa stal obeťou nezákonných perzekúcií, keď bol v novembri 1950 odsúdený za údajnú vojenskú zradu a špionáž na 18 rokov väzenia. Postupne bol väznený v Mladej Boleslavi, Jihlave, na Mírove, v Olomouci, Leopoldove a Ilave. Prepustený bol v apríli 1955, oslobodený v plnom rozsahu bol v roku 1964, vojensky a občiansky rehabilitovaný dva roky nato. Po prepustení z väzenia pracoval v smaltovni v bratislavskej Káblovke, potom v pekárňach, ako šofér a v kameňolome. Diaľkovo medzitým absolvoval stavebnú priemyslovku. Zomrel 5. 8. 1986 v Bratislave. 2. 12. 1991 ho prezident ČSFR menoval do hodnosti genmjr. in memoriam.
Text: Mgr. Alexej MASKALÍK, PhD., VHÚ - OVHV
Foto: VHÚ–VHA Bratislava
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 51-52. ISBN 978-80-89523-20-7.
