Plk. in memoriam Štefan FORMENDER (FARSKÝ)
Narodil sa 29. 4. 1907 v Spišskom Podhradí. Po absolvovaní učiteľského ústavu v Spišskom Podhradí pracoval ako učiteľ v Studenci. 1. 10. 1927 nastúpil na výkon prezenčnej vojenskej služby v pešom pluku 37 v Košiciach ako frekventant Školy pre dôstojníkov pechoty v zálohe. 1. 6. 1928 ho preložili do Levoče a 27. 3. 1929 prepustili z činnej služby ako čatára v zálohe. Dňom 1. 10. 1930 bol menovaný na podporučíka pechoty v zálohe a 1. 1. 1937 na poručíka pechoty v zálohe. V civile pracoval ako učiteľ v Dvoranoch a Krušoviciach, od 1. 9. 1931 ako správca ľudovej školy v Soblahove.
Po vzniku Slovenského štátu bol 31. 5. 1939 aktivovaný ako dôstojník z povolania a na konci júla 1939 preložený do Pluku útočnej vozby (PÚV) v Turčianskom Sv. Martine ako veliteľ čaty Motorizovaného priezvedného oddielu. Od 1. 2. 1940 vykonával funkciu veliteľa pomocnej roty PÚV. Dňom 1. 8. 1940 ho povýšili do hodnosti nadporučíka pechoty (od 1. 10. 1940 nadporučík útočnej vozby). Na konci októbra 1940 bol premiestnený do 2. roty PÚV ako jej materiálový dôstojník. O rok neskoršie sa stal veliteľom štábnej roty I. práporu PÚV. V tejto funkcii bol 1. 1. 1942 povýšený do hodnosti stotníka útočnej vozby. V polovici decembra 1942 sa stal obranným dôstojníkom PÚV a na konci novembra 1943 bol pridelený na 10. oddelenie Veliteľstva pozemného vojska do Banskej Bystrice. Počas Slovenského národného povstania pôsobil s tankovou rotou II. taktickej skupiny na Hornom Pohroní, zúčastnil sa bojov pri Telgárte. V polovici novembra 1944 bol nemeckými vojakmi zajatý a potom odtransportovaný do zajateckého tábora v Keisersteinbruchu. Na Slovensko sa vrátil až 6. 6. 1945. Po prijatí do čs. armády 8. 6. 1945 v hodnosti kapitána bol v Martine zaradený do 4. tankovej brigády ako veliteľ náhradného práporu. Na konci októbra 1945 bol pridelený na veliteľstvo tankových a mechanizovaných jednotiek Vojenskej oblasti 4 do Bratislavy, kde od 1. 1. 1946 v hodnosti štábneho kapitána tankového vojska vykonával funkciu prednostu osobného oddelenia. Do hodnosti majora tankového vojska bol povýšený 1. 10. 1946. Dňom 10. 9. 1947 ho odvelili do kurzu pre veliteľov oddielov do Prahy, od polovice júna 1946 premiestnili do výcvikového tábora v Dediciach pri Vyškove s určením za veliteľa tankovej a pechotnej strelnice a v polovici augusta 1948 sa vrátil na Vojenskú oblasť 4 do Bratislavy. V januári 1949 ho zatkli a odsúdili na 3 roky väzenia. Proti rozsudku sa odvolal, ale Vojenský súd v Prahe ho odsúdil na 16 rokov. Prezidentom ČSR bol omilostený a 11. 2. 1955 prepustený na slobodu. Zomrel 3. 8. 1963. Rehabilitovaný bol 24. 10. 1991 v hodnosti plk. in memoriam.
Text: plk. v. v. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc., VHÚ – OVHV
Foto: VHÚ – VHA
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 67. ISBN 978-80-89523-20-7.
Po vzniku Slovenského štátu bol 31. 5. 1939 aktivovaný ako dôstojník z povolania a na konci júla 1939 preložený do Pluku útočnej vozby (PÚV) v Turčianskom Sv. Martine ako veliteľ čaty Motorizovaného priezvedného oddielu. Od 1. 2. 1940 vykonával funkciu veliteľa pomocnej roty PÚV. Dňom 1. 8. 1940 ho povýšili do hodnosti nadporučíka pechoty (od 1. 10. 1940 nadporučík útočnej vozby). Na konci októbra 1940 bol premiestnený do 2. roty PÚV ako jej materiálový dôstojník. O rok neskoršie sa stal veliteľom štábnej roty I. práporu PÚV. V tejto funkcii bol 1. 1. 1942 povýšený do hodnosti stotníka útočnej vozby. V polovici decembra 1942 sa stal obranným dôstojníkom PÚV a na konci novembra 1943 bol pridelený na 10. oddelenie Veliteľstva pozemného vojska do Banskej Bystrice. Počas Slovenského národného povstania pôsobil s tankovou rotou II. taktickej skupiny na Hornom Pohroní, zúčastnil sa bojov pri Telgárte. V polovici novembra 1944 bol nemeckými vojakmi zajatý a potom odtransportovaný do zajateckého tábora v Keisersteinbruchu. Na Slovensko sa vrátil až 6. 6. 1945. Po prijatí do čs. armády 8. 6. 1945 v hodnosti kapitána bol v Martine zaradený do 4. tankovej brigády ako veliteľ náhradného práporu. Na konci októbra 1945 bol pridelený na veliteľstvo tankových a mechanizovaných jednotiek Vojenskej oblasti 4 do Bratislavy, kde od 1. 1. 1946 v hodnosti štábneho kapitána tankového vojska vykonával funkciu prednostu osobného oddelenia. Do hodnosti majora tankového vojska bol povýšený 1. 10. 1946. Dňom 10. 9. 1947 ho odvelili do kurzu pre veliteľov oddielov do Prahy, od polovice júna 1946 premiestnili do výcvikového tábora v Dediciach pri Vyškove s určením za veliteľa tankovej a pechotnej strelnice a v polovici augusta 1948 sa vrátil na Vojenskú oblasť 4 do Bratislavy. V januári 1949 ho zatkli a odsúdili na 3 roky väzenia. Proti rozsudku sa odvolal, ale Vojenský súd v Prahe ho odsúdil na 16 rokov. Prezidentom ČSR bol omilostený a 11. 2. 1955 prepustený na slobodu. Zomrel 3. 8. 1963. Rehabilitovaný bol 24. 10. 1991 v hodnosti plk. in memoriam.
Text: plk. v. v. doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc., VHÚ – OVHV
Foto: VHÚ – VHA
Publikované: CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 67. ISBN 978-80-89523-20-7.
