Ostrý útočný granát vzor 34

Ostrý útočný granát vzor 34 bol zavedený do výzbroje československej armády v roku 1934, popri jeho predchodcovi útočnom vajcovitom granáte vzor 21, ktorý je známy aj pod názvom „Janeček“. Útočný vajcovitý granát vzor 21 však nepostačoval pre potreby pohraničných pevností. Tento problém sa podarilo vyriešiť zavedením už spomenutého ostrého útočného granátu vz. 34 od firmy Škoda. Granát je známy pod označeniami ostrý útočný granát vz. 34 – OÚG vz. 34 alebo ostrý nárazový ručný granát ONRG-34.

Ostrý útočný granát vz. 34 bol granát s nárazovým zapaľovačom. Skladal sa zo štyroch  hlavných častí: z tela granátu, zapaľovača, náplne a poistiek. Telo granátu bolo valcovitého tvaru, ktoré sa vyrábalo z lisovaného plechu. Pozostávalo z plášťa a veka, ktoré sa do seba skrutkovali a proti uvoľneniu boli poistené zaisťovacím perom. V hornom plášti bola umiestnená opierka na zaistenie dopravnej poistky. Neoddeliteľnou súčasťou granátu bol nárazový reakčný zapaľovač uvádzaný do činnosti pôsobením zotrvačných síl pri náraze na prekážku. Zapaľovač bol umiestnený v granáte a skladal sa z ihlovej úderky, rozbuškovej úderky (s rozbuškou a zosilňovacej náplne) a oporného mostíka s pružinou. Trhavá náplň bola z lisovaného TNT uloženého v spodnej časti granátu. Celková hmotnosť trhavej náplne bola 100 g.

Súčasťou granátu boli dve poistky: dopravná a vrhová. Dopravná (v originálnom predpise nazývaná aj zamykacia) poistka zabezpečovala bezpečnú manipuláciu s granátom počas prepravy a pred jeho použitím. Zabraňovala tiež odvinutiu mosadznej pásky vrhovej poistky. Dopravná poistka pozostávala z vidlice, závlačky so strmeňom, nákružkom a krúžkom. Granát sa odisťoval pootočením poistky o 90° (zároveň došlo k pretrhnutiu drôtika s plombou) a jej vytiahnutím z granátu. Jej spätným otočením sa granát mohol opäť zaistiť.

Vrhová poistka pozostávala zo zástrčky a mosadznej pásky, ktorá bola obmotaná okolo granátu. Poistka slúžila na zaistenie granátu po vytiahnutí dopravnej poistky, zároveň zaisťovala granát pred výbuchom pri náhodnom vypadnutí z ruky, prípadne pri náraze granátu na prekážku v tesnej blízkosti vrhajúceho vojaka (približne vo vzdialenosti do 5 m).

Granát sa hádzal ľavou alebo pravou rukou ľubovoľným spôsobom. Okamžite po jeho hodení sa začala odvíjať mosadzná páska vrhovej poistky. Hmotnosťou mosadznej pásky a odporom vzduchu pôsobiaceho na túto pásku došlo k vytiahnutiu zástrčky vrhovej poistky, k úplnému odisteniu munície. Pri dopade na zem, resp. prekážku, došlo k stlačeniu pružiny medzi ihlovou a rozbuškovou úderkou. Tým došlo aj k napichnutiu rozbušky ihlou a iniciácii trhacej náplne TNT. Ak sa páska počas letu neodvinula, nedošlo k vytiahnutiu zástrčky z tela granátu a granát nevybuchol. V týchto prípadoch došlo k tzv. umŕtveniu, resp. k zlyhaniu granátu. Zlyhané granáty mohol likvidovať iba pyrotechnik, nakoľko boli nebezpečné.

Povrch granátu sa ošetroval čiernou farbou a na veku bolo červenou farbou vyhotovené značenie informujúce o použitej trhavine, výrobnej sérii, roku výroby spolu so značkou výrobcu. Na prepravu a uloženie granátov sa používali drevené prepravné debničky, v ktorých bolo uložených 25 kusov granátov, niekedy ešte v zacínovanej plechovej vložke. Na zatváracom veku debničky bolo červenou farbou natreté šablónovanie, ktoré informovalo personál o druhu munície, výrobcovi, počte kusov munície, použitej trhaviny a pod.

Prezentovaný granát bol získaný darom od pyrotechnikov Krajskej správy Verejnej bezpečnosti v Košiciach v roku 1967. V povojnových rokoch boli pyrotechnici Verejnej bezpečnosti popri vojenských pyrotechnikoch a ľudových míneroch ďalšou zložkou, ktorá sa podieľala na odstraňovaní nebezpečnej munície z obdobia druhej svetovej vojny. Niektoré delaborované kusy munície boli ponúknuté aj Dukelskému múzeu (v súčasnosti múzejné oddelenie Svidník Vojenského historického múzea Piešťany) na rozšírenie a obohatenie zbierkového fondu.