Brigádny generál Branislav Vladimír MANICA

Brigádny generál Branislav Vladimír MANICA
01.04.2020
Narodil sa 27. februára 1894 v Tisovci, okres Rimavská Sobota, v rodine kníhviazača Imricha a Karolíny, rodenej Čechovej. Obecnú školu navštevoval v Tisovci. V rokoch 1905 – 1913 študoval na osemročnom gymnáziu v srbskom Novom Sade a v rokoch 1913 – 1914 absolvoval dva semestre medicíny na Lekárskej fakulte Budapeštianskej univerzity – Budapesti Tudományegyetem. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa 26. októbra 1914 ako jednoročný dobrovoľník – medik prezentoval v 16. honvédskom pluku v Banskej Bystrici.

Najskôr do konca decembra 1914 absolvoval základný vojenský výcvik v náhradnom prápore kmeňového pluku a od januára do 10. mája 1915 bol ako ošetrovateľ pridelený do vojenského pozorovacieho ústavu v Banskej Bystrici. V máji 1915 bol povýšený na čatára medika a zároveň zaradený do pochodovej roty 16. honvédskeho pluku, s ktorou bol 11. mája v rámci X. pochodového práporu odvelený na ruský front. 1. júna 1915 bol povýšený na kadeta-ašpiranta zdravotnej (zdrav.) služby a 20. decembra na kadeta. Od 24. decembra 1915 do konca januára 1916 pôsobil vo funkcii zástupcu práporného lekára pri XVI. pochodovom prápore kmeňového pluku. 1. februára 1916 ho povýšili na práporčíka zdrav. služby.

ČS. LÉGIE

V priebehu ruskej Brusilovovej ofenzívy vykonával zdrav. službu opätovne na prápornom obväzisku a 13. júna 1916 sa pri Kujdanówe na rieke Strypa dostal do ruského zajatia. V ruských zajateckých táboroch Birjuč, Nižnedevick a napokon Bobrov vo Voronežskej gubernii strávil viac ako rok. Dňa 7. júla 1917 dobrovoľne vstúpil do čs. légií v Rusku a rozkazom komisie formujúcej sa čs. vojenskej časti v rámci Kyjevského vojenského okruhu bol v hodnosti podporučík zaradený do 7. čs. streleckého pluku Tatranského v Berezani a 8. júla ustanovený za mladšieho dôstojníka 1. roty. V tomto pluku slúžil do októbra 1918 a postupne vystriedal funkcie mladšieho dôstojníka 6., 7., 12. roty a veliteľa 11. roty, s ktorou sa od konca augusta do začiatku októbra 1918 zúčastnil na bojoch proti sovietskym boľševikom v Zabajkalsku. Dňa 4. októbra 1918 bol odvelený do Čs. tábora pre Slovákov v Irkutsku a 5. decembra menovaný na poručíka (s účinnosťou od 28. 11. 1918). Dňom 8. júla 1919 bol Manica preložený do 12. čs. streleckého pluku M. R. Štefánika a ustanovený za veliteľa 8. roty, s ktorou sa zúčastnil ochrannej služby na sibírskej magistrále od Krasnojarska po Filimovo. 19. októbra 1919 bol povýšený na kapitána (s účinnosťou od 1. 5. 1919). Od decembra 1919 do mája 1920 sa podieľal na obrane 3. čs. streleckej divízie, ktorá tvorila zadný voj (ariergard) evakuovaných čs. jednotiek zo Sibíri cez Vladivostok. Do vlasti sa vrátil v rámci 33. lodného transportu čs. légie z Ruska 14. septembra 1920.

Po absolvovaní repatriačnej dovolenky do 25. októbra 1920 sa rozhodol naďalej zotrvať v čs. brannej moci a vrátil sa do svojho kmeňového pešieho pluku 12 v Komárne. Dňa 8. januára 1921 bol ako dôstojník z povolania prevzatý do čs. armády a 30. decembra 1922 menovaný za štábneho kapitána pechoty (pech.), s účinnosťou od 1. júla 1920. Dňa 26. februára 1924 bol ako konceptný dôstojník premiestnený do 2. spravodajského oddelenia štábu Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave. V marci 1925 si podal žiadosť o preloženie do zálohy, ktorej k 31. máju 1925 vyhoveli.

ŽIVOT V CIVILE

V rokoch 1925 – 1928 pokračoval v štúdiách na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktoré nedokončil. V civilnom živote bol v rokoch 1926 – 1928 a tiež v rokoch 1932 – 1936 pracovníkom a funkcionárom obecnej správy v Bratislave – Petržalke. Súčasne sa výrazne angažoval aj v spolkovej organizácii Sdruženie slovenských legionárov. Od 1. januára 1937 až do rozbitia ČSR pracoval ako pohotovostný referent v slovenskej divízii Čs. Červeného kríža v Turčianskom Sv. Martine.

Po vzniku Slovenského štátu bol 19. marca 1939 v hodnosti štábneho kapitána pech. povolaný do činnej služby v slovenskej brannej moci a ustanovený za veliteľa I. práporu horského pešieho pluku 1 v Turčianskom Sv. Martine. 17. mája 1939 ho povýšili na majora pech. A 21. mája premiestnili na MNO – Hlavné vojenské veliteľstvo v Bratislave. Tam v rámci Inšpektorátu brannej moci bol poverený záležitosťami Červeného kríža, Civilnej protileteckej obrany (CPO), chemického a zdravotného výcviku. Od 15. novembra 1939 do 15. januára 1941 velil III. práporu pešieho pluku 6 v Ružomberku. V polovici januára 1941 bol premiestnený do Západnej pracovnej skupiny Pracovného zboru MNO (Psb MNO) v Turčianskom Sv. Martine a zároveň určený za jej veliteľa – správcu. Dňa 1. januára 1942 bol Manica povýšený na podplukovníka pech. Od 24. augusta do 30. decembra 1942 sa zúčastnil ťaženia slovenskej armády na východnom fronte. V rámci Rýchlej divízie velil poľnému pracovnému práporu, najskôr v Amvrosijevke a po jeho presune, v Mariupoli, na pobreží Azovského mora. Dňom 1. októbra 1943 ho preložili do výslužby a 16. augusta 1944 bol slovenskou vojenskou správou opätovne povolaný do služby a zaradený ako veliteľ CPO na Slovensku so sídlom v Banskej Bystrici.

POVSTALECKÉ ROKY

Od roku 1943 sa aktivizoval v rámci martinskej občianskej odbojovej skupiny. V auguste 1944 sprostredkoval rokovania medzi podplukovníkom gšt. Jánom Golianom a sovietskymi partizánskymi veliteľmi. Po vypuknutí SNP pôsobil najskôr ako referent pre veci partizánske na Veliteľstve 1. ČSA na Slovensku. Od 18. septembra 1944 vykonával funkciu prvého zástupcu veliteľa Hlavného štábu partizánskych oddielov (HŠPO) Karola Šmidkeho, ktorú 6. októbra odovzdal plk. Alexejovi Nikitičovi Asmolovovi. Následne prevzal v HŠPO post zástupcu pre materiálnu a finančnú oblasť. V septembri 1944 bol účastníkom na rokovaniach Rady na obranu Slovenska. Bezprostredne pred potlačením Povstania, v druhej polovici októbra 1944, dostal rozkaz zabezpečiť HŠPO na prechod do hôr. Dňa 26. októbra 1944 spolu s ďalšími príslušníkmi štábu odišiel z Banskej Bystrice najskôr do Hornej Tureckej a odtiaľ na Donovaly. Do polovice novembra 1944 pôsobil v slovenských horách na Hlavnom štábe partizánskeho hnutia ako splnomocnenec s pôsobnosťou pre Gemer a Malohont. Spolupracoval s viacerými partizánskymi oddielmi a brigádami na strednom Slovensku. Potom sa striedavo ukrýval v Tisovci, Klenovci, Kokave nad Rimavicou, v Hnúšti – Likieri a na konci januára 1945 sa v priestore Bujakova na Horehroní stretol s jednotkami oslobodzujúcej rumunskej armády. Od apríla 1945 sa Manica stal v Poprade príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR a po oslobodení Československa dôstojníkom čs. armády.

Dňom 1. augusta 1945 bol povýšený na plukovníka pech. Od 1. januára 1946 do 30. júla 1949 zastával funkciu náčelníka osvety a výchovy Vojenskej oblasti 4 (VO 4) v Bratislave. V čase komunistického februárového prevratu 1948 v ČSR patril do skupiny plukovníka just. Antona

Rašlu. Jeho úloha spočívala v dohliadaní na to, aby žiadny veliteľ so svojou jednotkou ozbrojene nevystúpil voči nastoľujúcej sa komunistickej moci v štáte. Dňom 1. apríla 1948 ho povýšili na brigádneho generála. Napokon však Manicu k 1. augustu 1949 definitívne preložili do výslužby, so zaradením do kmeňového počtu VO 4 v Bratislave. Usadil sa v Martine a angažoval vo viacerých regionálnych centrách spoločensko-politických organizácií. V roku 1950 sa stal predsedom tamojšieho Okresného akčného výboru Národného frontu. Ďalšia vlna čistiek päťdesiatych rokov však neobišla ani jeho a roku 1952 ho Okresný výbor KSS v Martine na základe nepravdivých a vykonštruovaných obvinení pozbavil všetkých funkcií. Bol donútený vysťahovať sa z Martina a usadiť v obci Horný Turček pri Kremnici, kde s podlomeným zdravím prežil ďalších šesť rokov života. Po čiastočnom uvoľnení pomerov v Československu sa mohol vrátiť do Martina, sporadicky sa venoval prekladom zo srbochorvátčiny a ruštiny či písaniu spomienok. Zomrel 14. júla 1980 v Martine. Pochovaný je v Bratislave.

Text: plk. Mgr. Miloslav ČAPLOVIČ, PhD., VHÚ Bratislava
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.11/2009