Divízny generál Ján IMRO

Pplk. pech. Ján Imro
05.06.2018
Narodil sa 24. marca 1897 v Kovačici, okres Banát (Srbsko), v rodine Ondreja Imra a Zuzany rodenej Vereskej. Obecnú školu navštevoval v Kovačici a v rokoch 1909 –1915 študoval na klasickom gymnáziu s vyučovacou rečou maďarskou v Sarvaši. V polovici júla 1915 sa ako jednoročný dobrovoľník prezentoval v 7. honvédskom pluku vo Vršaci a na jeseň absolvoval Školu pre dôstojníkov pechoty v zálohe (ŠDPZ) v Lugoj. Koncom marca 1916 odišiel ako veliteľ čaty 7. honvédskeho pluku na ruský front. V septembri 1916 bol odvelený na rumunský front, kde v druhej polovici októbra 1916 utrpel zranenie v boji. 29. júna 1917 ppor. Imra prevelili do 62. pešieho pluku cisárskej a kráľovskej armády a vo funkcii veliteľa čaty odoslali na taliansky front. Tam 18. augusta 1917 pri Floundar prebehol do talianskeho zajatia. LEGIONÁR V novembri 1917 sa prihlásil do čs. légie v Taliansku a v máji 1918 ho zaradili do 7. roty 33. čs. streleckého pluku. V septembri sa por. Imro ako veliteľ čaty a útoč- ného oddielu „arditov“ 33. čs. streleckého pluku zúčastnil prudkých bojov o Doss Alto, jednu z kót horského masívu Monte Baldo v severnom Taliansku. Po skončení prvej svetovej vojny bol 31. novembra 1918 menovaný na npor. a v rámci 10. transportu čs. légie z Talianska sa 19. decembra vrátil do vlasti. Následne sa Imro, v rámci kmeňového legionárskeho pluku, do júla 1919 zúčastňoval bojov o Slovensko. Potom pôsobil ako informačný dôstojník 21. pešej brigády a od januára 1920 bol pridelený ako referent osobnej a sťažnostnej komisie na MNO v Prahe. V novembri 1921 ho povýšili na kapitána pechoty (pech.), v decembri 1926 na štábneho kapitána. Od júla 1922 slúžil v pešom pluku 39 ako Výzvedný generála Grazianiho v Bratislave, kde postupne prešiel viacerými veliteľskými funkciami. V decembri 1927 bol pridelený do 2. spravodajského oddelenia štábu Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave a v januári 1930 premiestnený do pešieho pluku 23 Amerických Slovákov rovnako v bratislavskej posádke. 31. decembra 1936 nasledovalo prevelenie do pešieho pluku 26 v Banskej Bystrici a ustanovenie za zástupcu veliteľa ŠDPZ. V januári 1937 ho povýšili na mjr. pech. V čase všeobecnej mobilizácie čs. brannej moci, od 24. septembra do 6. októbra 1938, bol pridelený na Hlavné veliteľstvo (HV) do Vyškova a neskôr Prostějova. Krátky čas velil pochodovému práporu v Banskej Bystrici a od 16. októbra 1938 bol určený za zástupcu veliteľa práporu Stráže obrany štátu v Lučenci a styčného dôstojníka delimitačnej komisie na okresnom úrade.
Od polovice decembra 1938 až do rozbitia ČSR pôsobil ako inštruktor brannej výchovy a zástupca čs. vojenskej správy na Oblastnom veliteľstve Hlinkovej gardy v Bratislave. Po vzniku Slovenského štátu bol major Imro 15. marca 1939 pridelený VII. zboru v Banskej Bystrici, kde prevzal jeho velenie a uskutočnil reorganizáciu na Vyššie veliteľstvo 2. V polovici mája 1939 bol premiestnený do pešieho pluku 3 vo Zvolene a 17. mája povýšený na pplk. pech. Pred začiatkom ťaženia slovenskej armády proti Poľsku sa 28. augusta 1939 stal veliteľom 2. divízie v Poprade. V prvej dekáde septembra 1939 ho odvolali a zároveň ustanovili za veliteľa Rýchlej skupiny Kalinčiak v Humennom. Koncom októbra 1939 začal v Banskej Bystrici organizovať Vojenskú akadémiu, ktorá sa v septembri 1940 premiestnila do Bratislavy. V júli 1940 bol povýšený na plk. pech. a v septembri prevelený k Veliteľstvu pozemného vojska v Banskej Bystrici ako inšpektor pechoty. Od mája 1941 zároveň pôsobil aj ako inšpektor Civilnej protileteckej ochrany (CPO). Na rozkaz ministra národnej obrany generála Čatloša sa tesne pred začiatkom ťaženia proti ZSSR stal šéfom CPO. 30. novembra 1941 bol Imro premiestnený k Veliteľstvu vzdušných zbraní a opätovne ustanovený za veliteľa CPO v Bratislave. Od decembra 1943 pôsobil ako prednosta Predpisovej a názvoslovnej komisie a súčasne aj veliteľ posádky v Banskej Bystrici. Ilegálni odbojoví pracovníci počítali s jeho zapojením do protifašistického odboja. V apríli 1944 ho predstavitelia ilegálnej SNR, spolu s plk. gšt. Viliamom Talským, poverili zastupovaním pplk. gšt. Jána Goliana vo Vojenskom ústredí. Jeho postavenie sa však v tejto povstaleckej vojenskej hierarchii nikdy nevyjasnilo. V lete 1944 bol prevelený do Talianska, kde 7. júla prevzal velenie nad slovenskou 2. technickou divíziou. Rátal s tým, že pri vhodnom okamihu prevedie celú divíziu na stranu západných Spojencov. Bola to však neriešiteľná úloha, pretože slabo vyzbrojená divízia sa nachádzala ďaleko od frontu a prístupy boli do hĺbky niekoľkých kilometrov zamínované. Po troch týždňoch sa Imrovi podarilo, spolu so stot. pech. Augustínom Hujsom, v priestore neďaleko Florencie prejsť k spojencom. V polovici augusta 1944 bol už v Anglicku, kde požiadal div. gen. Rudolfa Viesta, aby ho zobral na Slovensko. Viest však odmietol. Zotrval v Londýne a ako pplk. pech. bol 15. augusta 1944 prijatý do čs. zahraničnej armády. Stal sa členom Štábu na vybudovanie brannej moci. V novembri 1944 ho vyslali na stáž do 1. čs. samostatnej obrnenej brigády pri Dunkerque. Po Novom roku 1945 ho pridelili 3. operačnému oddeleniu HV v Londýne, kde pôsobil ako prednosta výcvikovej skupiny. V marci 1945 bol povýšený na plk. pech. (s poradím od 15. 8. 1944). Do vlasti sa vrátil 18. apríla cez Istanbul a Constancu a v Košiciach sa hlásil u gen. Ludvíka Svobodu. Plukovníka Imra 22. mája 1945 ustanovili za veliteľa 2. divízie v Banskej Bystrici. 1. júna 1945 bol povýšený na brig. gen., avšak v októbri zbavený velenia a odoslaný na dovolenku. Do služby bol povolaný 8. októbra 1946 a určený za dočasného 2. podnáčelníka Hlavného štábu v Prahe. Od januára 1947 túto funkciu zastával už plnohodnotne. V apríli 1947 ho povýšili na div. gen. V novembri 1947, po horúcej slovenskej politickej jeseni, Imro vystúpil z KSČ. Od decembra 1947 velil III. zboru v Plzni a v septembri 1948 prevzal velenie IV. zboru v Brne. Stál čestnú stráž pri katafalku prezidenta republiky Edvarda Beneša. Na základe udania ho v apríli 1949 zbavili vojenskej služby, v júli 1949 preradili do výslužby a vypovedali z brnianskeho bytu. Jeho pobyt v Bratislave bol označený za nežiaduci. Na základe vykonštruovaného disciplinárneho uznesenia Disciplinárneho výboru pre generálov z 11. augusta 1950 bol potrestaný odňatím vojenskej hodnosti. S manželkou Annou (rodenou Kubanyovou) a synmi sa odsťahoval najskôr do Dolného Kubína a potom do Sučian. Zamestnal sa v martinskej Osvete, kde pracoval ako pomocný redaktor a neskôr ako knihovník v MS v Martine. Uplatnil sa aj ako prekladateľ a tlmočník. Nakoniec však na základe hodnotenia komisie ÚV KSS dostal v Matici výpoveď. Musel nastúpiť ako pomocný robotník v Prefe Sučany. Riaditeľ podniku ho postupne preraďoval na miesto pomocného skladníka, expedienta, až napokon na vedúceho evidencie hotových výrobkov a odborného technického kontrolóra. Jeho jazykové schopnosti však ani tam neostali bez povšimnutia a pre podnik prekladal talianske a nemecké texty. Súkromne vyučoval cudzie jazyky. V roku 1965 ho rehabilitovali a vrátili mu odňatú generálsku hodnosť. Odsťahoval sa do Brezna, kde 17. januára 1990, prakticky zabudnutý, vo vysokom veku zomrel.

Text: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD.
Foto: VHÚ
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 4/2008