Generál II. triedy Jozef TURANEC

Generál II. triedy Jozef Turanec
15.07.2020
Jozef Turanec sa narodil 7. marca 1892 v Sučanoch. Pochádzal z chudobnej a početnej robotníckej rodiny. Po ľudovej škole absolvoval klasické gymnázium v Ružomberku. Jeho vojenská kariéra sa začala v októbri 1913, keď narukoval ako jednoročný dobrovoľník k 71. pešiemu pluku do Trenčína a odtiaľ ho odoslali do školy pre záložných dôstojníkov do Bratislavy.

Počas prvej svetovej vojny sa dostal na východný front, kde bol zranený. Absolvoval viacero kurzov, bol veliteľom guľometnej roty a koniec vojny ho zastihol ako nadporučíka.

Delostrelec

Po piatich mesiacoch civilného zamestnania sa vrátil k vojenskému remeslu. Zúčastnil sa bojov proti maďarskej Červenej a dostal vtedajšie prestížne vyznamenanie Čs. válečný kríž 1919. Už v ďalšom roku (september 1920) sa stal dôstojníkom z povolania v hodnosti kapitán. Po zvládnutí nižších veliteľských funkcií v septembri 1923 bol premiestnený do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, kde bol štyri roky inštruktorom.

Absolvoval viacero kurzov, stal sa delostrelcom, ale na majora delostrelectva ho povýšili až v roku 1937 keď už mal 45 rokov. Pravdepodobnou príčinou jeho slabého napredovania na hodnostnom rebríčku boli jeho neskrývané názory, ktoré sa nepozdávali jeho nadriadeným, prevažne českým dôstojníkom.

V roku 1938, v čase mníchovskej krízy, zabezpečoval dislokáciu žilinského pluku pri ochrane hraníc. Od decembra 1938 do začiatku januára 1939 zastával funkciu styčného dôstojníka pre Hlinkovu gardu, jej vojenského poradcu pre výcvik, brannú výchovu a pobočníka náčelníka Hlavného veliteľstva HG.

Skúsený mjr. del. Jozef Turanec sa ako 47-ročný dožil vzniku Slovenského štátu. 1. mája 1939 sa stal veliteľom delostrelectva v Hlavnom vojenskom veliteľstve, ktoré predstavovalo generálny štáb slovenskej armády. Ako vysoký štábny dôstojník bol 17. mája 1939 povýšený na podplukovníka a začiatkom januára 1940 na plukovníka delostrelectva.

Od leta 1941 riadil výcvik a prípravu na vojnové nasadenie 1. divízie v Trenčíne. Po prijatí politického rozhodnutia o účasti slovenskej armády vo vojne proti ZSSR po boku nacistického Nemecka, sa 24. júna 1941 slovenská armáda zapojila do ťaženia. Po reorganizácii poľných jednotiek sa od 15. augusta 1941 stal prvým veliteľom Rýchlej divízie a bol ním až do konca novembra 1941. Na fronte oddane slúžil nacistickým cieľom a viedol aj bojové akcie, ktoré neboli v súlade s medzinárodnými zvyklosťami vedenia vojny a vo forme represívnych akcií smerovali aj proti civilnému obyvateľstvu. V decembri 1941 sa vrátil z frontu a začiatkom januára 1942 sa stal generálom II. triedy (dnes brigádny generál). V lete 1942 počas poslednej veľkej nemeckej ofenzívy stál na čele Rýchlej divízie, keď sa bojovalo o Rostov na Done a v predhorí Kaukazu. V auguste 1942 prevzal nemecké prestížne vojenské vyznamenanie Rytiersky kríž Železného kríža.

Do októbra 1942 J. Turanec zostal na fronte, zažil viac-menej len víťazstvá a bol ušetrený od neskorších potupných porážok. 1. januára 1943 sa stal šéfom Vojenskej správy MNO a začiatkom januára 1944 veliteľom Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Za svojho náčelníka štábu si napriek výhradám Nemcov aj ministra Ferdinanda Čatloša vybral tichého a lojálneho štábneho dôstojníka - pplk. gšt. Jána Goliana, ktorý za chrbtom svojho veliteľa pripravoval povstanie.

V lete 1944 vplyvom narastajúcej antifašistickej aktivity sa posilnili partizánske desanty, prichádzajúce zo ZSSR. V auguste slovenská vláda prijala aj niektoré opatrenia: vydala nariadenie o štatáriu a minister F. Čatloš nariadil prečesávanie horských masívov stredného Slovenska. Neúspech v kampani voči odboju a Čatlošova nerozhodnosť už dávno neboli po vôli nemeckým miestam, preto 25. augusta 1944 u ľudáckych miest presadili kompromisnú zmenu: gen. I. tr. F. Čatloša síce formálne ponechali vo funkcii ministra, ale vytvorili funkciu hlavného veliteľa slovenskej armády s rozsiahlymi právomocami – stal sa ním gen. II. tr. J. Turanec.

V posledných augustových dňoch robil ,,poriadok“ nielen v slovenských horách. Spolu s ministrom vnútra A. Machom odleteli do Žiliny, kde sa od miestnych predstaviteľov dozvedeli alarmujúce správy a uvedomili si, že situáciu už nemajú pod kontrolou. Po príchode do Bratislavy išli hneď za prezidentom Tisom, od ktorého až vtedy – večer 28. augusta – prevzal Turanec oficiálne funkciu hlavného veliteľa armády. Večer sa konalo zasadanie vlády, na ktorej sa prijali „bezpečnostné opatrenia,“ ktoré stále počítali len s partizánskym nebezpečenstvom.

Hlavný veliteľ armády

Večer po zasadaní vlády sa hlavný veliteľ armády vrátil do Trenčína a na druhý deň, v utorok, 29. augusta odletel z Trenčianskych Biskupíc na Tri Duby (Sliač). Na ceste z letiska do Banskej Bystrice ho na príkaz veliteľa ilegálneho Vojenského ústredia pplk. gšt. J. Goliana zaistila hliadka pod velením kpt. Š. Hanusa. Ešte v ten deň sa začalo povstanie. Generála Turanca odviezli na štáb 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina na Prašivej a neskôr ho premiestnili do lesného tábora v Hiadeľskej doline. V polovici septembra 1944 ho spolu s ďalším zadržaným, generálom F. Čatlošom, eskortovali do ZSSR.

Do roku 1947 gen. J. Turanec a F. Čatloš boli väznení v sovietskych zajateckých táboroch. Vo februári 1947 ich vrátili do Československa a zúčastnili sa ako svedkovia záverečnej fázy procesu s J. Tisom. Na gen. J. Turanca Národný súd (NS) vzniesol obžalobu za zradu a kolaborantstvo.

Národný súd ho 10. decembra 1947 odsúdil na trest smrti zastrelením, na stratu občianskych práv na 15 rokov a konfiškáciu majetku. Rozsudkom NS stratil aj vojenskú hodnosť. Milosťou prezidenta Beneša mu trest pozmenili na 30 rokov straty slobody. Zomrel 9. marca 1957 vo výkone trestu v Leopoldove.
 
Text: František CSÉFALVAY (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 9/2007