Generál II. triedy Štefan JURECH

plk. gšt. Štefan Jurech, veliteľ Vzdušných zbraní
08.11.2017
(* 9. 6. 1898 Bošáca, okres Trenčín † ?.? 1945 Nemecko)
 
V r. 1910 – 1916 študoval na maď. gymnáziu v Trenčíne. Do brannej moci bol zaradený v máji 1916 ako jednoročný dobrovoľník v p. pl. 71 v Trenčíne, odkiaľ bol po absolvovaní základného výcviku v auguste 1916 odoslaný do Školy dôstojníkov v zálohe v Medgyesi a Debrecíne, ktorú skončil v novembri toho istého roka. Dňa 1. 12. 1916 bol odoslaný na front, kde postupne pôsobil vo funkcii veliteľa roja a zástupcu veliteľa čaty. Službu v p. pl. 71 skončil vo funkcii veliteľa čaty na fronte v Rumunsku v marci 1918. Potom bol premiestnený do p. pl. 112, v ktorom pôsobil na talianskom a francúzskom bojisku až do konca októbra 1918 ako veliteľ čaty, roty a guľometnej čaty. Medzitým absolvoval kurz pre veliteľov guľometných čiat (1917), údernícky kurz a dňa 1. 2. 1918 bol vymenovaný do hodnosti por. pech. v zálohe. Po skončení 1. svetovej vojny na krátky čas prerušil vykonávanie činnej vojenskej služby. Do čs. armády sa prihlásil 26. 12. 1918 v p. pl. 71 v Trenčíne (1. 1. 1920 premenovaný na p. pl. 17), kde bol zaradený ako subalterný dôstojník v náhradnom prápore. Na začiatku februára 1919 bol pridelený ku strážnej rote pri Zemskom vojenskom veliteľstve v Košiciach vo funkcii veliteľa. čaty. Od konca marca do konca augusta 1919 sa ako veliteľ roty zúčastnil bojov proti maďarským vojskám. V auguste 1919 bol preložený do kategórie dôstojníkov z povolania a 1. septembra odoslaný do vojenskej inštruktorskej školy v Miloviciach. Po jej skončení sa od januára 1920 stal inštruktorom poddôstojníckej školy v Štubnianskych Tepliciach. V polovici mája 1920 bol ako veliteľ roty pridelený hraničiarskemu práporu 8 v Starej Ďale (dnes Hurbanovo), ale už na konci toho istého mesiaca sa jeho novým pôsobiskom stali Košice, kde potom takmer celé štyri roky slúžil ako inštruktor obvodového výcvikového strediska, od 1. 11. 1920 v hodnosti npor. Na začiatku mája 1923 bol premiestnený do p. pl. 6 v Olomouci, v rámci ktorého do konca septembra 1929 prešiel funkciami veliteľa. čaty guľometnej roty, dočasného veliteľa roty a veliteľa poľnej čaty. Medzitým v roku 1924 absolvoval armádny plynový kurz (1924) a ekvitačný kurz pre dôstojníkov pech. (1924 – 1925). S účinnosťou od 1. 10. 1929 bol povýšený na kpt. pech. K prehĺbeniu jeho odbornej kvalifikácie výrazne prispelo absolvovanie štúdia na Vysokej škole válečnej Prahe. Jej frekventantom bol od októbra 1929 do septembra 1932. V tomto období v Prahe absolvoval aj automobilový kurz (1929), v Olomouci armádny plynový kurz (1929) a Turnove telefonický kurz (1930). V júli 1932 bol preložený do skupiny dôstojníkov gšt., 1. 10. 1932 povýšený do hodnosti škpt. a určený za prednostu 4. oddelenia veliteľstva 9. divízie v Bratislave. Od polovice septembra 1933 bol zaradený na 2. Oddelení Zemského vojenského veliteľstva  v Bratislave. Po priznaní štvormesačnej let. služby ho v októbri 1934 vymenovali za lietadlového pozorovateľa štábu. Do hodnosti mjr. gšt. bol povýšený s účinnosťou od 1. 7. 1935. Od konca septembra 1936 zastával funkciu prednostu 3. oddelenia štábu III. Armádneho zboru v Brne. Na konci septembra 1937 bol premiestnený na Zemské vojenské veliteľstvo v Brne, kde prevzal funkciu prednostu 2. oddelenia štábu. Počas brannej pohotovosti štátu bol od 24. 9. do 26. 10. 1938 prednostom 3. oddelenia štábu 2. armády v Olomouci a súčasne až do 6. 10. 1938 vykonával aj funkciu ubytovateľa 2. armády. V novembri 1938 sa stal členom československo-poľskej delimitačnej komisie a na začiatku r. 1939 bol ustanovený za prednostu kabinetu vládneho delegáta Slovenskej krajiny pri MNO v Prahe. Po vzniku Slovenského štátu pokračoval v činnej službe v slovenskej armáde, v ktorej prevzal velenie V. zboru v Trenčíne. Od 25. 4. 1939 vykonával funkciu náčelníka štábu Krajského vojenského veliteľstva v Bratislave, 1. mája bol ustanovený za náčelníka štábu Hlavného vojenského veliteľstva a 17. 5. 1939 bol povýšený do hodnosti pplk. gšt. Na začiatku druhej polovice októbra 1939 bol ustanovený do funkcie vel. 2. div. v Banskej Bystrici a na konci septembra 1940 nastúpil do funkcie náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska. Do hodnosti plk. gšt. bol povýšený 1. 1. 1940. Od začiatku januára 1941 do konca apríla 1942 pôsobil ako vojenský atašé v Budapešti, súčasne akreditovaný pre Bukurešť a od februára 1942 aj pre Rím. Po návrate na Slovensko bol na začiatku mája 1942 ustanovený do funkcie veliteľa Vzdušných zbraní so sídlom v Trenčíne. Na začiatku druhej polovice septembra 1942 bol odoslaný na východný front, kde 23. septembra prevzal od gen. II. tr. Jozefa Turanca funkciu veliteľa Rýchlej divízie, nachádzajúcej sa v obranných postaveniach v kaukazskom predhorí pri rieke Psekups. Po zistení, že väčšina príslušníkov a časť dôstojníkov divízie odmieta ďalšiu účasť vo vojne po boku nacistického Nemecka, od novembra 1942 do januára 1943 pripravoval s antifašistickou skupinou dôstojníkov prechod divízie na stranu Červenej armády. V jeho poverení 22. 1. 1943 príslušnú dohodu so zástupcami ČA podpísal npor. Gustav Donoval. Uskutočniť prechod sa nepodarilo. S účinnosťou od 1. 1. 1943 bol povýšený do hodnosti gen. II. tr. Po ústupe Rýchle divízie na Krym riadil jej reorganizáciu na 1. pešiu divíziu. Na Slovensko sa vrátil pred koncom septembra 1943 a opäť prevzal funkciu veliteľa Vzdušných zbraní. V súvislosti s prezradením pripravovaného prechodu Rýchlej divízie na stranu Červenej armády v novembri 1943, vojenský  prokurátor mjr. just. JUDr. Tibor Hajdu nariadil proti Jurechovi vyšetrovanie a zároveň vyšetrovaciu väzbu. Trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené pre nedostatok dôkazov v januári 1944. Podľa nariadenia MNO z decembra 1943 mal byť dňom 1. 3. 1944 preložený do výslužby, avšak na základe rozhodnutia ministra národnej obrany generála I. tr. Ferdinanda Čatloša bol 1. marca ustanovený do funkcie veliteľa Vojenského vedeckého ústavu v Trenčíne. Preložený do výslužby bol dňa 1. 8. 1944, ale súčasne bol opäť povolaný do činnej služby počas brannej pohotovosti štátu s určením ako veliteľ Vojenského vedeckého ústavu. V apríli 1944 mu pplk. gšt. Ján Golian ponúkol funkciu veliteľa ilegálneho Vojenského ústredia. Ponuku neprijal s odôvodnením, že je sledovaný nemeckými bezpečnostnými zložkami. Napriek tomu 9. júla mal ako člen – poradca delegácie ilegálnej SNR odletieť s Karolom Šmidkem do ZSSR, ale odlet sa neuskutočnil. Po vypuknutí SNP odišiel do Bratislavy, kde bol 2. septembra v budove MNO zatknutý. Gestapom bol vypočúvaný vo Viedni, potom väznený v Kounicových kolejích v Brne a na začiatku januára 1945 prevezený do berlínskej väznice Alt Moabit. Tu bol vypočúvaný v súvislosti s pripravovaným prechodom Rýchlej divízie k Červenej armáde. Pod tlakom predložených dôkazov sa k príprave prechodu priznal. Pravdepodobne vo februári 1945 bol prevezený do koncentračného tábora Flossenbürg a následne popravený. V úmrtnej matrike bývalého matričného obvodu v Bošáci bol v r. 1947 zapísaný dátum jeho smrti 4. 2. 1945 a miesto úmrtia Nemecko. Dňa 16. 9. 1969 MNO jeho manželke Marcele, rod. Dostálkovej, vydalo Osvedčenie podľa zákona č. 255/1946 Sb. o účasti v národnom boji za oslobodenie v čase od 1. 11. 1943 do 5. 9. 1944 ako účastníkovi domáceho odboja a od 6. 9. 1944 do 4. 2. 1945 ako politickému väzňovi.
 
Foto: VHÚ
Text: plk. v. v . doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc.