Generálmajor in memoriam Alexander Korda
Alexander Korda bol 1. októbra 1927 prezentovaný do vojenskej služby v horskom delostreleckom pluku 201 v Ružomberku a odoslaný do Školy na dôstojníkov horského delostrelectva v zálohe v Domažliciach. Po jej absolvovaní v hodnosti čatára ašpiranta ho 23. augusta 1929 prijali ako frekventanta do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave. Školu úspešne ukončil 26. júla 1931 ako poručík delostrelectva, s predurčením do 7. batérie delostreleckého pluku 1 v Prahe – Ruzyni ako subalterný dôstojník. Neskôr bol zaradený do funkcie dôstojníka pátrača v 4. batérii v Ruzyni a od 1. októbra 1934 v 7. batérii delostreleckého pluku 1 v Bíline. K 1. októbru 1935 bol povýšený do hodnosti nadporučíka. Od 1. októbra 1936 jeho vojenská kariéra pokračovala v delostreleckom pluku 8 v Místku a od konca septembra 1937 v delostreleckom pluku 4 v Josefove.
V čase všeobecných mobilizačných opatrení čs. brannej moci od 23. septembra do 13. októbra 1938 velil 3. batérii delostreleckého pluku 35, ktorý bol v zostave 35. hraničnej oblasti „Vítězslav“ s operačným priestorom v Orlických horách. K 1. novembru 1938 ho pridelili na 2. spravodajské oddelenie štábu 39. hraničnej oblasti „Rafael“ s veliteľstvom v Galante. V tomto služobnom zaradení pôsobil v Dunajskej Strede, po Viedenskej arbitráži v Hlohovci, Trnave a Bratislave. K 1. januáru 1939 prevzal velenie batérie delostreleckého pluku 9 v Bratislave.
Po vzniku Slovenského štátu bol Alexander Korda 15. marca 1939 ustanovený do funkcie veliteľa oddielu a náhradného oddielu delostreleckého pluku 9 v Trnave. 17. mája 1939 ho povýšili na stotníka del. a 7. júla prevelili do delostreleckého pluku 4 v Kežmarku. Práve tam sa neskôr začala písať jeho odbojová aktivita. Patril do skupiny pomáhajúcej poľským dôstojníkom a ďalším civilistom, ktorí utekali cez Slovensko do Maďarska. Tu sa zoznámil s Helenou Karpjakovou. V roku 1940 sa zosobášili a o štyri roky neskôr sa im narodil syn Alexander. K 1. októbru 1939 bol stotník Korda ustanovený do funkcie veliteľa delostreleckej skupiny Vojenskej akadémie v Banskej Bystrici.
Po vstupe Slovenska do vojny proti ZSSR odišiel 6. júla 1941 na východný front. Na Slovensko sa vrátil 19. septembra a hneď na druhý deň bol ustanovený za veliteľa delostreleckej skupiny Vojenskej akadémie v Bratislave. V tejto funkcii zotrval až do konca roka 1943. K 1. januáru 1943 ho povýšili na majora a 1. januára 1944 ustanovili za veliteľa vojenského výcvikového tábora Lešť – Oremov Laz. Major Korda bol členom ilegálnej vojenskej odbojovej skupiny „Victoire“, s centrom na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici. Mal kontakty s ilegálnou skupinou odbojárov, sústredených okolo MUDr. Vavra Šrobára, ako aj s odbojovou skupinou „Flóra“. Patril medzi najbližších spolupracovníkov Vojenského ústredia, vedeného pplk. gšt. Jánom Golianom. Vojaci z Oremovho Lazu pod Kordovým velením mali už pred vyhlásením Povstania pod kontrolou nielen najbližšie okolie, ale aj južné okresné mestá Krupinu a Modrý Kameň.
Po vypuknutí SNP sa 10. septembra 1944 stal veliteľom 25. pešieho práporu „Hron“, ktorý patril do zostavy III. taktickej skupiny (TS) „Gerlach“ 1. čs. armády na Slovensku. Jeho operačný priestor a bojové nasadenie bolo v úseku Modrý Kameň – Krupina – Pliešovce – Zvolen. Tento prápor spolu s 28. peším práporom „Latorica“ a 1. delostreleckým oddielom vytvorili 13. októbra osobitnú podskupinu III. TS pod jeho velením. V čase vrcholiacej generálnej ofenzívy nemeckých vojsk boli jednotky podskupiny pplk. Kordu (povýšili ho 1. 10. 1944) nasadené na vonkajšom okruhu obrany Zvolena a po ďalšom ústupe spolu s ďalšími jednotkami povstaleckej armády na obranu Banskej Bystrice. Po skončení organizovaného odporu 1. ČSA na Slovensku Korda s časťou dôstojníkov ustúpil do priestoru Starých Hôr, kde sa 19. novembra 1944 dostal do nemeckého zajatia. Bol odvlečený do väznice v Bratislave a potom do Nemecka, do zajateckého táboru Stammlager XVII/A Keisersteinbruch – Altenburg.
Z Nemecka sa pplk. Korda vrátil 1. júna 1945. Od druhej polovice októbra 1945 vykonával funkciu dočasného zástupcu veliteľa Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave. K 1. októbru 1946 ho povýšili do hodnosti plukovníka delostrelectva. Vo februári 1948 sa okolo neho vytvorila skupina demokraticky zmýšľajúcich dôstojníkov, snažiaca sa čeliť úsiliu komunistov ovládnuť armádu. V máji 1949 plukovníka Kordu a ďalších šiestich dôstojníkov zatkli a dopravili do Prahy – Ruzyne. Na smutne známom 5. oddelení Hlavného štábu (obranné spravodajstvo) ich podrobili výsluchom a následne 12. septembra 1949 odsúdil plk. Kordu a por. Káchu vojenský senát Štátneho súdu v Prahe na Pankráci za údajnú velezradu a vyzvedačstvo na doživotný žalár. Väznení boli najskôr v Plzni – Boroch, v októbri 1950 Kordu spolu s ďalšími dôstojníkmi previezli do vojenskej trestnice v Opave. Nasledovala Praha – Pankrác, kde ho opäť podrobili surovým výsluchom. Zatkli jeho manželku Helenu (v novembri 1950), brata Eugena, obe sestry, švagriné a švagrov. Po návrate z Prahy do Opavy ho poslali na liečenie do Vojenskej nemocnice v Olomouci. V roku 1952 ho premiestnili do Leopoldova a v auguste 1958 Alexandra Kordu previezli do väzenskej nemocnice U sv. Anny v Brne, kde 13. septembra po deviatich rokoch žalárovania zomrel vo veku 51 rokov. Na pohreb v krematóriu povolili prísť len matke a sestrám.
Urnu s pozostatkami A. Kordu uložili do spoločnej rodinnej hrobky na cintoríne vo Vrútkach (Stred-306). V októbri 1990 bol rehabilitovaný a povýšený in memoriam do hodnosti generálmajora čs. armády. Vo Vrútkach je po ňom pomenovaná ulica a od roku 1995 je generál Korda čestným občanom mesta in memoriam. Rozkazom ministra obrany Slovenskej republiky č. 31 z roku 2000 bol Vojenskému útvaru 4558 Lešť (Vojenský výcvikový priestor) priznaný čestný názov Útvar generála Alexandra Kordu.
Text: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD.
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.2/2013
