Generálmajor in memoriam Jozef MARKO

Jozef Marko
06.05.2020
Narodil sa 8. júna 1904 v Zelenči pri Trnave V rokoch 1914 – 1922 študoval na reálnom gymnáziu v Bratislave a Trnave. V štúdiu pokračoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú však z materiálnych dôvodov nedokončil. Od októbra 1924 do augusta 1926 absolvoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave. 1. októbra 1926 bol povýšený na poručíka spojov z povolania, v roku 1936 na kapitána.

V prvých rokoch slúžil ako veliteľ čaty najprv v telegrafnom prápore 3 v Trnave, od roku 1929 v telegrafnom prápore 1 v Kutnej Hore, od roku 1933 ako veliteľ roty v telegrafnom prápore v Týne nad Vltavou, v rokoch 1935-36 v Kutnej Hore a Brne. Na jeseň 1936 nastúpil ako pedagóg do Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave, kde pôsobil až do rozpadu republiky.

Po vzniku Slovenského štátu sa stal dočasne veliteľom spojovacieho vojska na MNO v Bratislave. Dňa 1. mája 1939 bol povýšený na majora. Zároveň prevzal velenie telegrafného práporu 1 (od októbra 1940 spojovacieho) v Turčianskom Svätom Martine. Mal vybudovať miestne telegrafné učilište. V čase priprav na vojnu proti Poľsku v auguste 1939 sa jeho veliteľstvo presťahovalo do Spišskej Novej Vsi, kde sa podieľal na budovaní spojovacieho ústredia pre veliteľstvo poľnej armády. V máji 1941 sa popri svojej funkcii v Martine stal  referentom Civilnej protileteckej ochrany v Bratislave. V januári 1944 bol spolu s týmto úradom premiestnený do Banskej Bystrice. Od 1. júna 1944 popri tomto zaradení sa stal aj veliteľom spojovacieho oddelenia v štábe Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici.

ČLEN VOJENSKÉHO ÚSTREDIA

Kontakty s odbojovými pracovníkmi si začal budovať už v roku 1940. V roku 1944 sa výrazne zaslúžil o prehĺbenie kontaktov medzi Slovenskou národnou radou (SNR) a predstaviteľmi armády. Z jej poverenia osobne rokoval s vhodnými kandidátmi z radov dôstojníkov slovenskej armády na funkciu vojenského veliteľa, ktorý mal zjednotiť vojenský odboj a pripraviť ozbrojené vystúpenie slovenskej armády. Zabezpečil priame spojenie s pplk. Gšt. Jánom Golianom. Sprevádzal ho aj na schôdzke s predstaviteľmi SNR, na ktorej Golian prijal funkciu vojenského veliteľa, aj keď jeho poverenie už predtým odsúhlasil čs. prezident Edvard Beneš. Keďže Marko slúžil v budove, kde sídlilo aj Veliteľstvo pozemného vojska, mohol udržiavať pravidelné konšpiratívne styky s J. Golianom. Po vzniku ilegálneho Vojenského ústredia v apríli 1944 sa stal jeho členom. Na starosti mal styk s partizánmi a záležitosti spojenia. Pôsobil ako styčný dôstojník Vojenského ústredia v rámci  SNR. Zabezpečoval kontakty s tajnými vysielačkami, vďaka ktorým mal domáci odboj priame rádiové spojenie s čs. MNO v Londýne. V júli 1944 zabezpečil styk medzi Vojenským ústredím a spravodajcami-parašutistami (príslušníkmi čs. vojenských jednotiek v ZSSR), ktorých na Slovensko vyslala československá vojenská misia v Moskve. 27. júla sa zúčastnil pri Čremošnom v chate v Žarnovickej doline na porade členov SNR a Vojenského ústredia, kde sa prediskutovala príprava Povstania. Iniciatívu vyvíjal aj v prípade snahy o koordináciu rozmáhajúceho sa partizánskeho hnutia s potrebami a postupom slovenskej armády, ktorá však nepriniesla výraznejšie výsledky. Partizánske hnutie pomáhal materiálne zásobovať. Prispel aj k zabezpečeniu prechodu francúzskych vojnových zajatcov z Maďarska k partizánom v Turci.

POVSTALECKÉ ROKY

Po vypuknutí SNP sa stal veliteľom spojovacieho vojska Československej armády na Slovensku (od 30. 9. 1944. 1. ČSA na Slovensku). Podieľal sa na technickej príprave a zapojení Slobodného slovenského vysielača, vďaka ktorému sa do éteru dostali prvé povstalecké proklamácie. Po jeho vyradení z činnosti 2. septembra 1944 prispel k jeho obnoveniu prostredníctvom mobilného vojenského leteckého vysielača. 12. septembra 1944 sa stal členom Rady na obranu Slovenska. Tu sa pokúšal dosiahnuť súhru medzí velením armády a partizánmi. Svojou iniciatívou prispel k odtransportovaniu spojeneckých letcov – bývalých vojnových zajatcov z povstaleckého územia na ich vojenské základne v Taliansku. V období, ktoré predchádzalo pádu Banskej Bystrice, budoval na Donovaloch a okolí novú spojovaciu sieť veliteľstva 1. ČSA na Slovensku. Ešte pred odchodom z Banskej Bystrice bol povýšený na plukovníka. Do hôr odišiel 28. októbra spolu so skupinou osvetových dôstojníkov, pričom sa spočiatku skrýval nad obcou Hiadeľ v priestore výšiny Kozí chrbát. V decembri odcestoval cez Ružomberok a Trnavu za rodinou, vydávajúc sa za evakuanta z východu Slovenska. Až do prechodu frontu sa skrýval vo svojom rodisku Zelenči blízko Cífera. 

POLITICKÝ VÄZEŇ

V rokoch 1945 – 48 pôsobil ako veliteľ spojovacieho vojska na Ministerstve národnej obrany v Prahe. V roku 1945 sa podieľal na vzniku organizácie Zväz vojakov SNP a krátky čas bol predsedom jej pražskej expozitúry. 19. februára 1947 ho povýšili na brigádneho generála. Po nástupe komunistov k moci ho však už v marci 1948 zbavili činnej vojenskej služby a poslali na zdravotnú dovolenku. V septembri bol preradený do zálohy a následne degradovaný.

V priebehu rokov 1949 – 1950 bol z politických dôvodov trikrát zatknutý a väznený. V rokoch 1951 – 52 bol zamestnaný ako pracovník Správy spojov, 1953 – 55 Montážnej správy spojov, 1955 – 56 Spojprojektu, 1957 – 58 Krajského zväzu výrobných družstiev. V rokoch 1958 – 1963 pobudol štvrtýkrát vo väzení. Na slobodu sa dostal vďaka prezidentskej amnestii. ŠtB ho však naďalej sledovala a podozrievala z „nepriateľskej činnosti proti republike v spojitosti so zahraničím“. V rokoch 1963 – 68 bol pracovníkom Ľudového družstva invalidov v Bratislave. Do dôchodku odišiel v roku 1968. Vtedy ho aj čiastočne rehabilitovali. V období „pražskej jari“ sa angažoval v Slovenskej organizácii na obranu ľudských práv. Jeho pokusy o vrátenie hodnosti však boli neúspešné. Po nástupe normalizácie ŠtB obnovila jeho sledovanie.

Spravodlivosti sa J. Marko už nedožil. Zomrel 22. mája 1981 v Bratislave. Úplne rehabilitovaný bol až v roku 1991, keď mu bola priznaná hodnosť generálmajor m memoriam.

Text: Igor BAKA (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.2/2009