Generálmajor Vojtech Gejza DANIELOVIČ

Generálmajor Vojtech Gejza DANIELOVIČ
12.05.2020
Narodil sa 14. júla 1904 v Prešove v rodine remeselníka - hodinára Vojtecha Danielovitsa a Márie Danielovitsovej, rod. Makarovej. Po absolvovaní štyroch tried obecnej školy v rokoch 1914 -1920 študoval na štátnom gymnáziu v Prešove a v rokoch 1920 - 1924 absolvoval Štúdium na učiteľskom ústave s vyučovacou rečou slovenskou a ruskou v Prešove, ktoré ukončil maturitou.

V rokoch 1924 -1926 bol zamestnaný ako pracovník finančnej správy v Prešove. Na konci septembra 1926 ho zaradili do vojenskej činnej služby ako vojenského akademika s určením na výchovu na dôstojníka pechoty. V rokoch 1926 - 1928 absolvoval štúdium vo Vojenskej akadémii (VA) v Hranicích na Morave. Tu mu vo februári 1927 opravili priezvisko z Danielovits na Danielovič. Po absolvovaní akadémie ho 29. júla 1928 vymenovali do hodnosti poručíka a zaradili ako veliteľa čaty III. práporu pešieho pluku 4 „ Prokopa Holého" v Josefove.

KARIÉRNY POSTUP

Po prvých praktických skúsenostiach dostal príležitosť prehĺbiť si odbornú kvalifikáciu ako frekventant aplikačnej školy pre dôstojníkov pechoty Pechotného učilišťa v Miloviciach od začiatku októbra 1928 do polovice júla 1929. Po absolvovaní pokračoval v službe v Josefove do začiatku októbra 1930, keď ho v rámci pešieho pluku ako veliteľa čaty pridelili do posádky v Hradci Králové. V tejto posádke potom pôsobil až do začiatku decembra 1934. Od začiatku marca do polovice apríla 1932 absolvoval pozorovateľský kurz pre dôstojníkov pri Vojenskom leteckom učilišti (VLU) v Prostějove. Dňa 1. októbra 1932 bol povýšený na nadporučíka pechoty. V tejto hodnosti bol potom od začiatku decembra 1934 do polovice júla 1937 frekventantom Vysokej školy intendantskej (VŠ) v Prahe. Po jej absolvovaní ho premiestnili do intendancie veliteľstva 7. divízie v Olomouci ako intendančného dôstojníka pre náležitosti (služobné platy a príležitostné finančné náležitosti vojenských osôb) a odevné veci. Prvého októbra 1937 ho povýšili do hodnosti kapitána pechoty a dňom 1. júla 1937 preložili do skupiny dôstojníkov intendantstva. Od 24. septembra 1938 bol pridelený na Veliteľstvo IV. zboru v Olomouci do skupiny náležitostí a materiálovej intendancie zboru a od 15. februára 1939 na Veliteľstvo V. zboru v Trenčíne do ubytovacej skupiny stavebného riaditeľstva zboru. Počas brannej pohotovosti štátu v r. 1938 bol pridelený intendancii Hraničného pásma XIII.

INTENDANČNÁ SLUŽBA

Po vzniku Slovenského štátu ho prijali do slovenskej armády. Dňa 16. marca 1939 pridelili na II. (správny) odbor MNO v Bratislave a 1. mája ustanovili za jeho prednostu. Zároveň sa stal šéfom intendančnej služby armády. V rámci odboru mu podliehali tri oddelenia – oddelenie intendancie, stavebnej služby a Vojenský ústredný cenzúrny ústav (VÚCÚ). Správnemu odboru MNO po stránke intendančnej podliehali intendancie vyšších jednotiek, v druhej inštancii aj intendancie všetkých útvarov a ústavov armády. Po technickej stránke mu priamo podliehali proviantné sklady vyšších veliteľstiev v Bratislave, vo Zvolene a Poprade, ako aj Hlavný odevný a lôžkový sklad vo Vrútkach. Vo funkcii prednostu II. odboru ho 17. mája 1939 povýšili do hodnosti majora intendancie. V rámci reorganizácie slovenskej armády po jej účasti na ťažení proti Poľsku ho na konci októbra 1939 ustanovili za prednostu intendancie veliteľstva 2. divízie v Banskej Bystrici. V tejto funkciu pôsobil do konca septembra 1940. Od 1. októbra potom rovnakú funkciu vykonával na veliteľstve 1. divízie v Trenčíne. Po vstupe Slovenskej republiky do vojny proti Sovietskemu zväzu sa v čase od 27. júna do 26. augusta 1941 ako prednosta intendancie veliteľstva 1. divízie (Štefan) zúčastnil ťaženia na východnom fronte. Tam sa dočkal 1. júla povýšenia do hodností podplukovníka intendancie. Po návrate na Slovensko (27. augusta) vykonával funkciu prednostu intendancie veliteľstva Divíznej oblasti 1. až do konca prvej polovice decembra 1941, keď odišiel na východný front s určením za prednostu intendancie veliteľstva Rýchlej divízie (Kriváň), zasadenej do pozičnej obrany pri rieke Mius. Po návrate na Slovensko od začiatku poslednej dekády júla 1942 opäť slúžil v Trenčíne ako prednosta intendancie veliteľstva Divíznej oblasti 1. Od 1. januára 1943 zastával aj post prednostu intendancie Veliteľstva vzdušných zbrani. Jeho posledným pôsobiskom počas služby vo vtedajšej slovenskej armáde sa stala Banská Bystrica, pretože dňom 1. januára 1944 sa stal prednostom intendancie na Veliteľstve pozemného vojska.

PROTIFAŠISTICKÝ ODBOJ

Po rozbití ČSR sa zapojil do ilegálneho protifašistického odboja, spolupracoval s odbojovými skupinami Obrana národa a Flóra. Pred vypuknutím Slovenského národného povstania ho ilegálne Vojenské ústredie poverilo zabezpečovaním priprav na ozbrojené vystúpenie v intendančných skladoch vo Vrútkach, Nemeckej a vo Zvolene, ako aj organizovaním prevozu vojenského materiálu do pripravených priestorov. Počas SNP pôsobil ako prednosta intendančnej správy Veliteľstva čs. armády a Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku, ktorej podliehali intendančné správy taktických skupín. Dňa 1. októbra 1944 bol povýšený do hodnosti plukovníka intendancie. Po ústupe povstaleckých síl do hôr sa stal príslušníkom 1. čs. partizánskej brigády J. V Stalina.

Ďalšia vojenská kariéra plukovníka int. Danieloviča bola spojená so službou v čs. armáde. Dňa 23. marca 1945 sa rozhodnutím SNR v Košiciach stal hlavným intendantom čs. armády na Slovensku, 12. júna sa stal prednostom intendancie Vojenskej oblasti 4. a 1. januára 1946 veliteľom tyla Vojenskej oblasti 4 (V0-4) v Bratislave. S účinnosťou od 1. októbra 1946 ho prezident republiky vymenoval do hodností generála intendancie (v septembri 1949 bola táto hodnosť premenovaná na brigádneho generála). V služobnom hodnotení zo začiatku novembra 1948, podľa ktorého sa ako veliteľ tyla Vojenskej oblasti 4 „osvedčil dobre", sa v doplňujúcich údajoch objavilo konštatovanie veliteľa VO-4, že „nenašiel kladný pomer k ľudovo - demokratickému zriadeniu". Ako nevyhovujúceho ho 1. mája 1948 poslali na dovolenku „s čakaním“ a 1. novembra bol preložený do výslužby. Posledným dňom roka 1949 bol na základe rozkazu prezidenta republiky prevedený do skupiny dôstojníkov v zálohe v hodnosti brigádneho generála v zálohe bez nároku na vojenské „odpočivné“ platy. Dňa 13.4.1950 mu bola odňatá vojenská hodnosť s odôvodnením, že jeho postojom a konaním neposkytuje záruku, že bude plne oddaný ľudovodemokratickému zriadeniu. Zároveň ho previedli do počtu mužstva ako vojaka v zálohe.

V júli 1950 V. G. Danieloviča zatkli a v apríli 1952 nespravodlivo odsúdili na 12 rokov váženia. Zomrel počas výkonu trestu vo väzenskej nemocnici na Pankráci dňa 1. septembra 1955. 0 desať rokov neskoršie Najvyšší súd v Prahe rozsudok zrušil v plnom rozsahu. Čiastočne bol rehabilitovaný v rokoch 1968-1969, plne rehabilitovaný bol až v októbri 1991 v hodnosti generálmajor in memoriam.

Text:Jozef BYSTRICKÝ (VHÚ Bratislava)
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.1/2009