Maršal Andrej Hadik
Z jeho vlastnoručne napísaného životopisu z roku 1774, ktorý je uložený vo Vojnovom archíve vo Viedni (kópiu vlastní aj Vojenský historický ústav v Bratislave), vyplýva, že sa narodil 16. októbra 1711 na Žitnom ostrove, kde vtedy slúžil jeho otec Michal Hadik ako husársky kapitán. Mladý Andrej sa pôvodne pripravoval na kňazské povolanie. V rokoch 1719 – 1728 navštevoval jezuitské gymnázium v Kőszegu, potom do roku 1730 jezuitský seminár v Košiciach, a krátky čas študoval opäť v Kőszegu právo. Napokon však vyhovel otcovi, ktorý si veľmi želal, aby sa aj jediný syn Andrej stal dôstojníkom.
Vojenskú kariéru začal roku 1732 ako kornet (zástavník) v Dežőfiho (neskôr 3.) husárskom pluku. Krst ohňom nenechal na Hadika dlho čakať. Roku 1734 vypukla vojna o poľské dedičstvo a Dežőfiho husársky pluk odvelili do Porýnia. Za zásluhy pri obliehaní Philippsburgu Hadika v októbri 1734 povýšili na kapitána. Sotva utíchla vojna v Európe, od jari 1737 do jesene 1739 už Hadik bojoval na Balkáne proti Turkom. Hneď na začiatku vojnových operácií bol v radoch vojska, ktoré dobylo Niš a zakrátko aj Vidin. V priebehu ďalších bojov jazdecká jednotka zložená z 50 husárov a 100 srbských jazdcov pod jeho velením obsadila náhlym útokom strategicky dôležitú pevnosť Banja Luka. Od jesene 1738 Hadikova švadróna posilnila cisársku posádku v Belehrade. Táto protiturecká vojna, ktorá sa 23. júla 1739 po porážke pri Grocke (dnes časť Belehradu) skončila pre monarchiu fiaskom a v ktorej si Hadik vyslúžil hodnosť majora, zanechala v ňom hlboký dojem. V už spomínanom vlastnoručnom životopise jej venoval 60 strán.
Flexibilný veliteľ
Po vypuknutí vojny o habsburské dedičstvo roku 1740 Hadik od prvých dní bojoval v Sliezsku. V januári 1742 sa stal podplukovníkom v novovytvorenom Beleznaiovom (neskôr 10.) husárskom pluku. V lete toho istého roka sa oženil s Máriou Františkou, dcérou poľského grófa Lichnowského. V šťastnom manželstve, ktoré trvalo 45 rokov, sa narodilo 6 dcér a 3 synovia. Vo veku 33 rokov bol Hadik už plukovníkom – inak vtedy vôbec najmladším v celej habsburskej armáde – a veliteľom Beleznaiovho husárskeho pluku. V záverečnej etape vojny Hadikov pluk bojoval v Nizozemsku. Počas niekoľkomesačného obliehania pevnosti Bergen Op Zoom úspešne odrážal pokusy protivníka, ktorý tak nemohol posilniť ani zásobiť obkľúčených. Výrazom ocenenia bojových i veliteľských schopností 46-ročného Hadika bolo jeho povýšenie do hodnosti generálmajora, takže od roku 1747 zastával zväčša funkciu veliteľa brigády. Roku 1752 sa stal majiteľom (predtým Gilániho) husárskeho pluku a roku 1756 bol povýšený na poľného podmaršala.Hadik sa preslávil najmä na bojiskách sedemročnej vojny (1756 – 1763), keď v rôznych veliteľských funkciách preukázal nielen osobnú odvahu a chrabrosť, ale aj mimoriadne operačné a taktické schopnosti, vyznačujúce sa netradičnými a novátorskými riešeniami. Hadikova tvorivo-kombinačná veliteľská činnosť prispela k tomu, že husárske vojsko sa ocitlo na zenite súvekého vojenstva. V čase, keď sa na bojiskách uplatňovalo strnulé manévrovanie a dominovala lineárna taktika, husári sa stali najdynamickejším druhom vojska. Popri tradičných úlohách husárov, akými boli predovšetkým prieskum, záškodníctvo a prenasledovanie nepriateľa, nebývalo vzrástol aj ich podiel na priamej útočnej bojovej činnosti.
Andrej Hadik sa preslávil a vyznamenal najmä tým, že 16. októbra 1757 ako veliteľ vybraných husárskych švadrón a peších práporov v sile asi 3 500 mužov nečakane napadol a obsadil Berlín. Pri útoku na mesto padlo len 10 Hadikových mužov, medzi 28 zranenými bol aj vtedy 19-ročný husár Ladislav Škultéty-Gabriš, rodák z Mojtína, ktorý sa neskôr stal legendárnym a heroickým vzorom vojenskej služby. Berlín sa vykúpil výpalným vo výške takmer 300-tisíc toliarov. Samotný Hadik si z bohatej koristi nenechal ani toliar, 25-tisíc dal rozdeliť medzi svojich vojakov, ostatok poslal panovníčke Márii Terézii, ktorá mu na znak vďaky darovala 3 000 dukátov.
Husársky kúsok
Dobytie Berlína sa síce nestalo výrazným zvratom v ďalšom priebehu vojny, no meno Andreja Hadika sa preslávilo a od tých čias sa v Európe traduje aj pojem husársky kúsok – po francúzsky tour d’hussard, v nemčine Hussarenstück. Za tento slávny čin panovníčka Hadika povýšila do hodnosti generála jazdectva a vyznamenala najvyšším vojenským vyznamenaním monarchie – Veľkokrížom Vojenského radu Márie Terézie. Po skončení sedemročnej vojny Hadik získal grófsky titul a stal sa guvernérom Budína a veliteľom peštianskeho vojenského okruhu. Ako jednému z mála uhorských šľachticov mu cisár Jozef II. roku 1777 udelil titul dedičného ríšskeho grófa s právom miesta a hlasu v švábskej rytierskej lavici. V rokoch 1764 – 1768 zastával funkciu hlavného veliteľa a kráľovského miestodržiteľa v Sedmohradsku, v rokoch 1772 – 1774 bol zasa vojenským gubernátorom Haličska a Vladimírska. Pozoruhodné je, že práve Hadik ako prvý v Uhorsku predložil v 60. rokoch 18. storočia návrh na zrušenie nevoľníctva.V roku 1774 bol Hadik povýšený na poľného maršala, čiže do najvyššej vojenskej hodnosti habsburskej armády. Vo viacerých vojnách zastával potom funkciu hlavného veliteľa cisárskych vojsk. V rokoch 1774 – 1790, čiže vlastne do konca života, bol prezidentom Dvorskej vojnovej rady vo Viedni, čo z dnešného hľadiska zodpovedá funkcii ministra vojny. Treba zdôrazniť, že bol prvým a dlho aj jediným uhorským reprezentantom, vlastne jediným slovenským rodákom na tomto poste. Počas Hadikovho pôsobenia v tejto funkcii sa v habsburskej armáde uskutočnili mnohé normotvorné i modernizačné opatrenia. Osobne vypracoval viacero výcvikových, služobných i bojových poriadkov habsburskej armády. Takmer všetky sú uložené vo viedenskom Vojnovom archíve, o ktorého zriadenie sa nemalou mierou zaslúžil práve Hadik.
Andrej Hadik zomrel 12. marca 1790 vo Viedni. Pochovaný je vo Futogu (v dnešnej srbskej Vojvodine), ktorý získal roku 1763 ako donáciu pri povýšení do grófskeho stavu.
Maršal Hadik si zvolil krédo Virtuti nihil invium – Chrabrosť nepozná prekážky. Riadil sa ním počas celej 58-ročnej vojenskej služby, v rámci ktorej bojoval v 24 vojnových ťaženiach. Bezprostrednými pokračovateľmi maršalovej vojenskej slávy sa stali jeho dvaja synovia: podmaršal Karol a jazdecký generál Ondrej. Heslo maršala Hadika ako odkaz nasledujúcim generáciám dodnes nestratilo svoju platnosť.
Text: doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD.
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.9/2010
