Plukovník Jaroslav Kmicikievič

Narodil sa na Ukrajine, v obci Dnestrik – Dubovy (ukraj. Днiстрик – Дубовий) 30. júla 1894. V rokoch 1905 – 1913 absolvoval gymnázium s maturitou v poľskom Przemyśle a v rokoch 1919 – 1920 štyri semestre na právnických fakultách vo Ľvove a v Prahe. Na vykonanie vojenskej služby v rakúsko-uhorskej armáde nastúpil 5. augusta 1914 v 11. delostreleckom jazdeckom pluku vo Ľvove, ale už o týždeň neskoršie bol ako politicky nespoľahlivý zaistený a transportovaný do väzenia v českom Terezíne. Odtiaľ ho na začiatku mája 1915 premiestnili do väzenia v Thalerhofe pri Štajerskom Hradci (dnes Graz, Rakúsko).
Pred koncom prvej polovice novembra 1915 ho v hodnosti vojaka odoslali do služby v 19. domobraneckom pluku. Na začiatku februára 1916 bol na krátky čas odvelený do 36. domobraneckého pluku a potom odoslaný na front do severného Talianska, kde sa stal príslušníkom 6. domobraneckého pluku. Už v polovici mája 1916 však pri Monfalcone padol do talianskeho zajatia a v apríli 1918 sa stal príslušníkom československých légií v Taliansku.

V službách československej armády (1918 – 1939)

V decembri 1918 sa vrátil do Československa. Od začiatku januára 1919 sa zúčastňoval na bojoch proti maďarskej armáde pri Bratislave, Šali a Galante a od konca mája do júla 1919 proti maďarskej Červenej armáde. O rok, 31. júla 1920, bol vymenovaný do hodnosti poručíka a na začiatku druhej polovice septembra preložený do kategórie dôstojníkov z povolania. Počas služby v československej armáde vykonával funkcie veliteľa pešej čaty, pešej roty, jazdeckej čaty, technickej eskadróny, guľometnej eskadróny, cyklistickej eskadróny, zákopníckej eskadróny, jazdeckej eskadróny, remontnej eskadróny a jazdeckého priezvedného oddielu.
Postupne bol príslušníkom pešieho pluku 39, jazdeckého pluku 7, jazdeckého pluku 10, jazdeckého pluku 3, jazdeckého (dragúnskeho) pluku 2, dragúnskeho pluku 7. Slúžil v Starej Boleslavi, Hodoníne, pri Užhorode, v Sečovciach, Komárne, Berehove, Nových Zámkoch a Olomouci. Službu v predvojnovej československej armáde skončil v hodnosti majora jazdectva.

So slovenskou armádou na bojiskách druhej svetovej vojny

Po vzniku Slovenského štátu bol prevzatý do slovenskej armády a 18. marca 1939 poverený velením náhradnej koruhvy dragúnskeho pluku 10 v Prešove. Počas marcových bojov proti maďarským vojskám na východnom Slovensku bol veliteľom úseku od Obišoviec po Bidovce. Od 10. mája 1939 vykonával funkciu veliteľa remontného strediska v Seredi a Liptovskom Mikuláši. Od začiatku októbra 1940 bol pridelený na MNO v Bratislave a na začiatku januára 1941 sa stal zástupcom veliteľa jazdeckého priezvedného oddielu I. V tejto funkcii odišiel 28. júna 1941 na východný front. Po reorganizácii slovenskej armádnej skupiny pôsobil v Zaisťovacej divízii, ale už na začiatku októbra 1941 bol odoslaný k Rýchlej divízii, kde prevzal funkciu veliteľa priezvedného oddielu, ktorú vykonával do začiatku druhej polovice januára 1942. Po návrate na Slovensko a krátkej dovolenke na začiatku druhej polovice marca 1942 znovu odišiel do poľa k Zaisťovacej divízii, kde ako veliteľ zmiešaného priezvedného oddielu zotrval do začiatku druhej polovice septembra 1942. Na okupovanom území nadväzoval kontakty so sovietskymi partizánmi a otvorene kritizoval zásahy jednotiek slovenského pešieho pluku 102 proti miestnemu civilnému obyvateľstvu. Od konca druhej dekády septembra do konca novembra 1942 bol na liečení a zdravotnej dovolenke. Na začiatku decembra 1942 odišiel znova do poľa, tentoraz ako slovenský posádkový veliteľ v Dnepropetrovsku. Na konci apríla 1943 nastúpil vykonávať službu vo funkcii zástupcu veliteľa jazdeckého priezvedného oddielu I v Bratislave, a 30. júna sa stal jeho veliteľom. Vo februári 1944 ho zbavili velenia a odoslali na dovolenku. Dňa 6. júna 1944 bol odoslaný do Talianska s určením za veliteľa pešieho pluku 101 slovenskej 2. technickej divízie. Velenie pluku prevzal 25. júna. Po prechode veliteľa 2. technickej divízie plk. Jána Imra k Spojencom, v období od 3. do 23. augusta 1944, vykonával dočasne popri svojej funkcii aj funkciu veliteľa divízie. So skupinou antifašisticky orientovaných dôstojníkov pripravoval prechod pluku k talianskym partizánom. Dňa 13. apríla 1945 ho Nemci uväznili v Miláne, ale už 26. apríla ho oslobodili talianski povstalci a 27. apríla prevzal velenie nad 2. technickou divíziou, ktorú premenoval na 1. čs. divíziu v Taliansku a vyhlásil za súčasť československého vojska v zahraničí. V tomto čase už približne 700 príslušníkov divízie bojovalo v talianskych partizánskych jednotkách. 1 160 sa podieľalo na akciách talianskych povstalcov severne od rieky Pád.

V posledných rokoch vojenskej kariéry

Po návrate do ČSR bol 6. augusta 1945 prijatý do čs. armády a 24. septembra sa stal veliteľom 4. pešej brigády v Žiline. Od apríla 1946 do januára 1947 sa zúčastnil na bojoch proti banderovcom, postupne vo funkciách veliteľa podskupiny „Hliník“, podskupiny „Jaroslav“, skupiny „Zlato“, skupiny „Oceľ“ a podskupiny „Jakub“. Dňa 6. januára 1947 ho ustanovili za zástupcu veliteľa 4. divízie v Žiline, 1. februára 1947 za veliteľa žilinskej posádky a 20. februára povýšili do hodnosti plk. pech. Od konca augusta 1947 vykonával funkciu zástupcu veliteľa 2. divízie v Nitre. Na začiatku decembra 1947 sa stal dočasným posádkovým veliteľom v Olomouci, v polovici marca 1948 dočasným veliteľom 2. brigády v Banskej Bystrici (od začiatku júna 1948 v Písku) a od konca augusta 1948 posádkovým veliteľom v Bratislave. O necelý rok neskoršie, 1. augusta 1949, bol preložený do výslužby. Zomrel v Bratislave 3. marca 1984.

Text: doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc.
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.1/2013