Plukovník pechoty Július HANUS

Narodil sa 13. 4. 1902 v Liptovskom Mikuláši. Po absolvovaní Učiteľského ústavu s maturitou v Spišskej Novej Vsi  r. 1920 nastúpil na učiteľské miesto v Rimavskej Sobote. Ako nováčik bol 1. 10. 1922 zaradený do čs. brannej moci a vtelený do 9. poľnej roty pešieho pluku 32. Počas prezenčnej služby absolvoval Školu pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Košiciach. V hodnosti čatára ašpiranta bol k 1. 10. 1924 preložený do zálohy. K 1. 1. 1925 mu bola priznaná hodnosť podporučíka v zálohe. V civilnom živote pokračoval vo svojom občianskom povolaní učiteľa. V roku 1925 bol preložený na školský inšpektorát do Komárna, 1928 na školský inšpektorát III v Bratislave a 1932 na Referát ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave. V rokoch 1932/1933 absolvoval Pedagogickú akadémiu v Bratislave, absolvoval odborné skúšky pre vyučovanie hluchonemých v reči maďarskej a slovenskej a kurz sociálnych pracovníkov. Bol aktívnym členom rôznych sociálno-zdravotníckych spolkov a združení, pomáhal chudobnej a postihnutej mládeži. Absolvoval vojenské cvičenia so zbraňou, rozširoval si i vojenské vzdelanie. V rokoch 1930 – 1933 absolvoval inštruktážne kurzy pre dôstojníkov v zálohe. K 31. 8. 1939 bol prepustený zo služby na Referáte ministerstva školstva a národnej osvety z dôvodov čs. zmýšľania a premiestnený do Štátneho ústavu pre hluchonemých v Dubnici. Na miesto však nastúpil len formálne a odišiel na neplatenú dovolenku. Od 6. 9. 1939 do 25. 10. 1939 bol v hodnosti nadporučíka pechoty v zálohe veliteľom technickej roty pešieho pluku 3 vo Zvolene. Aktivovaný bol 15. I. 1940 v hodnosti nadporučíka pechoty v zálohe a zaradený do 7. roty a ustanovený za veliteľa pomocnej roty pešieho pluku 4 v Bratislave. 22. 1. 1940 bol pridelený na Posádkové velitestvo v Bratislave jako 2. posádkový důstojník. 30. 6. 1940 bol premiestnený k MNO – skupina J. Od 1. 8. 1940 bol povýšený na stotníka pechoty. Dňom 1. 1. 1941 bol premiestnený k dopravnému oddeleniu MNO. Následne absolvoval železničný dopravný kurz na Vojenskej odbornej dopravnej škole. Po vstupe Slovenskej republiky do vojny proti ZSSR bol odoslaný do poľa k veliteľstvu „Ladislav“. Z poľa sa vrátil 1. 12. 1941 z dôvodu choroby. 1. 1. 1943 bol povýšený na majora pechoty. 19. 3. 1943 opätovne odoslaný do poľa. 

Od roku 1943 sa aktívne zapojil do protifašistického odboja a príprav SNP. Podieľal sa na predisponovaní zásob benzínu a sanitného vlaku na plánované povstalecké územie. 28. 8. 1944, v predvečer vyhlásenia SNP, odišiel z MNO Bratislava na VDO 2 v Liptovskom Mikuláši, odkiaľ bol telefonicky povolaný do Banskej Bystrice. Po začatí SNP bol ustanovený za vojenského dopravného veliteľa Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. Tajným rozkazom č. 14 z 8. 9. 1944 zriadili na koordináciu vojenskej a civilnej dopravy Vojenské dopravné veliteľstvo ako spoločný orgán s Povereníctvom SNR pre dopravu a verejné práce. Výkonná moc tohto orgánu sa vzťahovala na celé povstalecké územie. Orgánu velil vyšší dopravný dôstojník s dopravnou skúškou, podliehajúci priamo náčelníkovi štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. Do tejto funkcie bol ako spoľahlivý dôstojník spĺňajúci kvalifikačné požiadavky  ustanovený J. Hanus. 28. 10. 1944 bol povýšený do hodnosti podplukovníka pechoty. Po ústupe povstalcov do hôr pôsobil v partizánskych oddieloch škpt. Milana Daxnera, npor. Jána Donovala a 1. čs. partizánskej brigáde J. V. Stalina. Po prechode cez front sa 15. 2. 1945 prezentoval v Poprade pri 1. čs. armádnom zbore v ZSSR. 20. 2. 1945 bol ustanovený za vojenského dopravného veliteľa pri Povereníctve SNR pre veci vojenské. Po skončení 2. sv. vojny bol 8. júla 1945 ustanovený za dočasného veliteľa Železničného traťového veliteľstva v Bratislave a 1. 10. 1946 bol povýšený na plk. pech. 1. 11. 1948 bol preložený do výslužby a 31. 12. 1949 prevedený do skupiny dôst. v zál. v hodnosti pplk. pech v zál. bez nároku na pôvodne priznané vojenské zaopatrovacie dôchodky. Zomrel 17. 2. 1967 v Bratislave.