Preskočiť na hlavný obsah Preskočiť na bočnú lištu

Plukovník pechoty Ladislav Bodický

Aktualizované:
Narodil sa 4. januára 1895 v Štrbe. Ľudovú školu absolvoval v Štrbe. V rokoch 1905 – 1906 v štúdiách pokračoval na gymnáziu s vyučovacím jazykom maďarským v Bratislave a v rokoch 1911 – 1913 v Obchodnej škole vo Vyškove na Morave. Po ukončení štúdií sa stal súkromným úradníkom.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa ako vojak v septembri 1914 prezentoval v 71. pešom pluku rakúsko-uhorskej armády vo Viedni, s ktorým bol v marci 1915 odvelený na ruský front. V bojoch pri Lupkowe sa v apríli 1915 dostal do ruského zajatia. Ako dobrovoľník vstúpil 27. augusta 1917 v Borispole do čs. vojska na Rusi, s predurčením do 12. roty 7. čs. streleckého pluku „Tatranského“. S plukom sa zúčastnil na bojoch proti ruským boľševikom na Sibíri. Od decembra 1918 do apríla 1919 zastával funkciu veliteľa polroty 6. roty a od apríla do konca júna 1919 velil čate úderného kurzu v Irkutsku. V júli 1919 bol prevedený pod právomoc veliteľa 12. čs. streleckého pluku „Generála M. R. Štefánika“ (čestný názov udelený 6. 12. 1919) a zapísaný ako mladší dôstojník 12. roty do zoznamu jeho dôstojníkov. V júli 1919 bol povýšený na podporučíka a do polovice októbra 1919 pôsobil ako veliteľ čaty 12. roty v priestore Kansk – Krasnojarsk. Na poručíka povýšili Bodického 19. októbra 1919. Koncom januára 1920 prebral dočasné velenie 12. roty kmeňového pluku, s ktorým sa v rámci 33. lodného transportu čs. légie z Ruska vrátil 14. septembra 1920 do vlasti.

Boje doma a v zahraničí

Po absolvovaní repatriačnej dovolenky vstúpil ako nadporučík do čs. brannej moci a v novembri 1920 prevzal velenie 2. roty pešieho pluku 12 v Parkani (dnes Štúrovo). K 1. januáru 1921 bol povýšený na kapitána pechoty a v októbri 1921 premiestnený do pešieho pluku 9 „Karla Havlíčka Borovského“ v Moste. Funkciu inštruktora nováčikov maďarskej národnosti prebral koncom októbra 1921 a vykonával do polovice februára 1922. V apríli 1925 bol premiestnený do pešieho pluku 23 „Amerických Slovákov“ v Trnave, kde prevzal velenie 6. roty. V polovici septembra 1928 ho premiestnili do pešieho pluku 39 „Výzvedný generála Grazianiho“ v Petržalke a neskôr v Bratislave, kde zotrval až do rozbitia Československa v polovici marca 1939. V čase všeobecnej mobilizácie čs. brannej moci ako major pechoty velil od 24. septembra do 15. decembra 1938 náhradnému práporu pešieho pluku 39.
Po vzniku Slovenského štátu pokračoval vo vojenskej službe. V marci 1939 počas bojov v Malej vojne velil obrannému úseku Michalovce. 27. apríla 1939 ho rozkazom Hlavného vojenského veliteľstva Bratislava premiestnili do pešieho pluku 4 v Bratislave, kde prevzal jeho velenie. 17. mája 1939 bol povýšený na podplukovníka pech. V septembri 1939, v čase ťaženia slovenskej armády proti Poľsku velil pešiemu pluku 4. V októbri 1940 bol ustanovený za prednostu Všeobecného vojenského úradu a od polovice septembra 1941 bol správcom Pracovného sboru Národnej obrany a súčasne premiestnený do západnej pracovnej skupiny. K 1. januáru 1942 bol povýšený na plukovníka pech. Od októbra 1943 do začiatku júla 1944 velil 2. technickej brigáde v Taliansku. V polovici augusta 1944 bol ustanovený za veliteľa Veliteľstva divíznej oblasti 2, so sídlom v Liptovskom Sv. Mikuláši. Hoci sa priamo nepodieľal na prípravách Povstania, po jeho vypuknutí ho podplukovník gšt. Ján Golian vymenoval za veliteľa Obrannej oblasti 2 v 1. čs. armáde na Slovensku, ktorej jednotky mali brániť a udržať priestor Oravy, horného a dolného Liptova a priestor horného Spiša.

Odvolaný aj odsúdený na smrť

V tejto funkcii však zlyhal, pretože nevedel upevniť bojaschopnosť a disciplínu jednotiek, vybudovať účinnú obranu a klásť odpor nemeckým jednotkám, ktoré medzi 1. a 5. septembrom 1944 postupne obsadili Poprad, Liptovský Sv. Mikuláš a Ružomberok. S účinnosťou od 6. septembra bol z funkcie odvolaný a na návrh Slovenskej národnej rady 8. septembra 1944 vzatý do vyšetrovacej väzby a zbavený vojenskej hodnosti. Po prepustení z väzby sa opätovne hlásil na Veliteľstve 1. ČSA a bola mu vrátená dôstojnícka hodnosť. Po potlačení SNP sa zúčastnil na partizánskych bojoch v horách so skupinou majora Dr. Jána Čipku v rámci 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina a neskôr 3. partizánskeho pluku. Od polovice decembra 1944 sa ukrýval v horách pri Banskej Bystrici. Slovenský vojenský súd v Bratislave ho 30. januára 1945 v neprítomnosti odsúdil na trest smrti „...pre zločin úkladov o republiku a pre zločin dezercie k nepriateľovi“.

Velenie aj poníženie

V apríli 1945 po prechode frontu sa ihneď hlásil do čs. armády, kde bol 14. apríla 1945 prezentovaný a zároveň ustanovený za veliteľa strelnice a vojenských objektov v Kamenici nad Cirochou. Od 2. októbra 1945 do 30. augusta 1947 velil pešiemu pluku 26 v Jelšave. K 31. augustu 1947 bol premiestnený na posádkové veliteľstvo v Košiciach ako posádkový veliteľ. Po februári 1948 a uchopení politickej moci KSČ v republike patril do veľkej skupiny tých dôstojníkov, ktorí boli podrobení niekoľkým vlnám čistiek. Najskôr bol 31. júla 1949 zbavený vojenskej činnej služby a od 1. augusta prepustený z armády. V novembri 1950 mu odňali vojenskú hodnosť plukovníka pech. a degradovali na vojaka v zálohe. Od 15. februára 1951 bol predurčený k pomocnému technickému práporu 54. Od októbra 1949 do augusta 1950 bol zamestnancom Slovenského výboru Čs. Červeného kríža v Bratislave. Od januára 1951 do januára 1953 pracoval ako úradník v n. p. Košické mliekarne. V máji 1953 mu odobrali dôchodok. V odôvodnení, ktoré komisia Krajského vojenského veliteľstva v Košiciach jednohlasne schválila, sa ako dôvod uvádzal záporný postoj k vtedajšiemu zriadeniu, spojencovi ZSSR, politická nespoľahlivosť, stýkanie sa s dôstojníkmi, ktorí boli prepustení z politických dôvodov. Potom krátko pracoval v n. p. Východoslovenské mlyny a v októbri 1953 bol vysťahovaný s rodinou z Košíc do Levoče. Zomrel v Košiciach 21. septembra 1973.

Text: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD.
Foto: VHA Bratislava
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.4/2013
Aktualizované:
Vypublikované:
Návrat na začiatok stránky