Stredný viacúčelový vrtuľník Mi-4
Posledný let z Bechyne do Prešova sa uskutočnil 26. júla 1982. Stroj skončil vo Vojenskom leteckom učilišti, kde ho neskôr vystavili ako statický exponát. Vojenské múzeum v Piešťanoch ho získalo do svojich zbierok 23. októbra 1996. V súčasnosti sa vrtuľník nachádza v priestoroch Vrtuľníkového krídla generálplukovníka Jána Ambruša v Prešove ako statický exponát. Dovedna na vrtuľníku vymenili 7 motorov a urobili sa 4 generálne opravy. Posledná rekonštrukcia sa realizovala v roku 1977 v trenčianskych leteckých opravovniach. Vrtuľník počas svojej prevádzky (cca 20 rokov), v rámci 8 042 letov, nalietal 3 097 hodín a 8 minút.
História vzniku
Podnetom na začatie vývojových prác na vrtuľníku Mi-4 bola kórejská vojna, ktorá preukázala praktické využitie vrtuľníkov pri riadení delostreleckej paľby, plnení spojovacích úloh, evakuácii ranených, ale i pri doprave výsadkov a ľahkej bojovej techniky do predných línií alebo ťažkodostupných terénov.Bývalý ZSSR nedisponoval v tom čase vrtuľníkom, ktorý by vykazoval obdobné technické parametre, ako napr. americký typ ťažkého transportného vrtuľníka Sikorsky S-55. Preto bolo v roku 1951 rozhodnuté o urýchlenej konštrukcii vrtuľníka, ktorý by dosahoval rovnaké alebo lepšie parametre ako americký vrtuľník. Mal byť schopný prepraviť 12 osôb, automobily Gaz-69 alebo delostreleckú techniku kalibru 57 mm a 76 mm.
Necelých 7 mesiacov od zadania úlohy samotným J. V. Stalinom bol v máji 1952 dokončený prototyp. Prvý let uskutočnil pilot V. V. Vinickij v júni 1952. Po ukončení skúšok bol zavedený do výzbroje a bola spustená sériová výroba.
Vrtuľník poháňal piestový hviezdicový motor AŠ-82V s núteným vzduchovým chladením pomocou ventilátora a spojky na plynulé rozbehnutie rotora. Rýchly vývoj a jeho zavedenie do výzbroje sa prejavili množstvom technických problémov. Medzi najzávažnejšie patrilo kmitanie rotorových listov a ich krátka životnosť – 100 hodín. Prvý problém sa riešil priebežne, ale krátku životnosť sa podarilo doriešiť až v roku 1960, keď bol získaný vrtuľník Sikorsky S-58, ktorého listy slúžili ako vzor na výrobu nových celokovových listov so životnosťou 1 500 hodín. Výroba rôznych modifikácií vrtuľníka Mi-4 bola ukončená v roku 1964. Dovedna bolo vyrobených cca 3 200 kusov, z ktorých vyše 700 sa exportovalo do viac než 30 krajín sveta. V rozpätí rokov 1963 – 1979 sa vrtuľníky Mi-4 licenčne vyrábali v Číne pod označením Harbin Z-5. Vyrobili tam 545 vrtuľníkov.
Mi-4 v ČSĽA
Na jar 1956 boli do ČSR dodané prvé vrtuľníky Mi-4. Dodávky trvali do roku 1964, keď bolo prevzatých posledných 35 kusov. Československá armáda prevzala za uvedené obdobie spolu 144 vrtuľníkov Mi-4 a Mi-4A. Staršie varianty sa v pražských a trenčianskych leteckých opravovniach postupne modernizovali. V Leteckých opravovniach Trenčín bola urobená zástavba raketometov RM-130 a UB -16/57. Spolu bolo upravených 50 vrtuľníkov Mi-4 zástavbou pylónov s odpaľovacími zariadeniami na streľbu neriadenými raketami na pozemné ciele. Modernizované Mi-4B spoľahlivo slúžili až do zavedenia modernejších vrtuľníkov.Tieto vrtuľníky sa okrem bežného výcviku využívali pri cvičeniach armád Varšavskej zmluvy. Okrem vojenských úloh sa v roku 1965 podieľali na záchranných prácach pri záplavách na južnom Slovensku. Posledné Mi-4 boli vyradené z československého vojenského letectva v roku 1986 v odlúčenej časti 1. školského leteckého pluku v Piešťanoch, kde slúžili na výcvik pilotov.
Vrtuľníky Mi-4 predstavovali prvé masové nasadenie transportného vrtuľníka v československej armáde. V priebehu svojej služby umožnili rozvoj vrtuľníkových útvarov, výcvik pilotov a palubných technikov. Položili základy vrtuľníkového letectva v rámci čs. armády.
Hlavné technické údaje
Motor typ: AŠ-82V/ASh-82VVýkon motora: 1 250 kW (1 700 HP)
Priemer nosného rotora: 21,0 m
Dĺžka: 16,79 m
Hmotnosť prázdneho vrtuľníka: 4 900 kg
Vzletová hmotnosť: 7 600 kg
Maximálna rýchlosť: 185 km/h
Dostup: 5 500 m
Dolet: 400 km
Výzbroj: 12,7 mm guľomet Afanasjev (9-A-016П)
Text: Mgr. Bc. Peter KADLEC, VHM Piešťany
Foto: Ing. Miroslav Mihálik, VHM Piešťany
Publikované v mesačníku MO SR Obrana č. 12/2009
