37 mm letecký kanón N-37 z Považskej Bystrice

Ďalším predmetom zo zbierok VHM Piešťany, ktorý dokumentuje schopnosti čs. zbrojného priemyslu na Slovensku, je 37 mm letecký kanón N-37. Začiatky jeho vývoja však siahajú až do vojnového obdobia v ZSSR, do roku 1944. Sovietski konštruktéri aj po druhej svetovej vojne pokračovali vo vývoji leteckých kanónov a vyvinuli dokonalejšie vzory. 20 mm kanón B-20 konštrukcie Berezina bol nahradený 20 mm kanónom ŠVAK. Letecké 23 mm kanóny VJa-23 nahradili zasa NS-23 (Nudelman – Suranov). Takisto 37 mm kanóny NS-37 (konštruované na náboj 37 x 195 mm) vystriedali novšie N-37 (konštruované pre náboj 37 x 155 mm). Konštruktérom kanónu N-37 bol Alexander E. Nudelman, ktorý v konštrukčnej kancelárii OKB-16 navrhol spolu s kolektívom aj iné konštrukcie, ktoré sa postupne presadili v praxi. Kanón N-37 bol určený už pre nový náboj so zníženou hmotnosťou prachovej náplne. Túto konštrukciu podnietil aj zámer vyrobiť zbraň s menšou hmotnosťou a vyššou rýchlosťou streľby ako u jeho predchodcu. Zbraň pracovala na princípe funkčného cyklu s krátkym záklzom hlavne. Tento kanón bol v Sovietskom zväze prijatý do výzbroje prúdového lietadla MiG-9 v roku 1947. Nahradil 57 mm kanón z dôvodu zhasínania motora pri streľbe. Ani touto výmenou sa však problém úplne nevyriešil. Použitie všetkých kanónov naraz vo väčších výškach malo stále vplyv na spoľahlivý chod motora. Preto bola pri tomto type lietadla zakázaná streľba vo výške nad 3 000 m nielen pre všetky kanóny naraz, ale aj pre samotný kanón N-37 (úlohu tu zohrávala aj rýchlosť, ktorá nesmela byť nižšia ako 350 km/h a počas streľby sa nesmela meniť ani rýchlosť otáčok motora). V tom istom roku velenie vzdušných síl ZSSR predložilo takticko-technické požiadavky na nové stíhacie lietadlo, ktoré malo, okrem iného, zachytiť a zničiť aj rýchle výškové strategické bombardéry protivníka, ktoré boli v danej dobe schopné niesť jadrovú muníciu. V roku 1949 sa kanón stal súčasťou výzbroje nového stíhača MiG-15 a o rok neskôr MiG-15bis. Kanónová palubná výzbroj týchto lietadiel predstavovala pre protivníka vážne devastačné, dokonca fatálne následky pri vzdušných súbojoch, a to aj napriek nízkej kadencii. Prakticky to potvrdili aj súboje v Kórejskej vojne. Následne sa objavila verzia N-37D s lokalizátorom použitá v neskorších MiG-15bis, MiG-17 a Jak-25. Verzia N-37D mala vylepšený úsťový nadstavec, ktorý redukoval aj spätný ráz a minimalizoval ohnivé záblesky v noci. Jeho uchytenie eliminovalo tiež mechanické vibrácie prenášané na trup lietadla. Neskôr vznikla verzia pre JaK-25, ktorá sa odlišovala od N-37D väčšou dĺžkou hlavne a v sériovej výrobe sa nazývala N-37L. Kanón N-37 sa prestal v ZSSR vyrábať okolo  roku 1960. 

V československom letectve sa objavili tieto letecké kanóny súčasne so sovietskymi MiG-15 v roku 1951. Vzhľadom na ich licenčnú výrobu v Československu vznikla v roku 1951 aj požiadavka produkcie 37 mm leteckého kanóna, a to vo vtedajšom závode Klementa Gottwalda v Považskej Bystrici. Pre zabezpečenie výroby prišiel do Považskej Bystrice aj sovietsky expert (konštruktér N-37) Vladimír G. Utribin. Pre potreby skúšok a nastreľovania kanóna N-37 bola urýchlená výstavba strelnice. V skrátenom termíne boli postavené aj nové objekty pre mechanické dielne.  Výroba kanóna v Považskej Bystrici sa začala pripravovať v roku 1951 a vyvrcholila výrobou dvoch kusov v roku 1952. Odvtedy sa sériovo vyrábal pravdepodobne do roku 1957. V auguste 1953 bola získaná technická dokumentácia a vzorky 37 mm náboja s trieštivo-svietiacou strelou a 37 mm náboja s protipancierovou strelou. V Považskej Bystrici tak začala aj výroba nábojníc. Okrem lietadiel S-102, čo bolo označenie čs. verzie stíhacieho lietadla MiG-15, spomenuté kanóny následne tvorili výzbroj licenčne vyrábaných lietadiel MiG-15bis pod označením S-103. Neskôr sa uplatnili aj pri lietadlách MiG-17. Výzbroj týchto typov lietadiel tvorili tri automatické kanóny, z toho dva 23 mm typu NS-23 so zásobou 80 nábojov a jeden 37 mm typu N-37 so zásobou 40 nábojov. 

Zásobník so 40 nábojmi 37 mm kanóna bolo možné vystreliť za šesť sekúnd. Všetky kanóny boli umiestnené v špeciálnej lafete, vybavenej zdvíhacím mechanizmom. K zameriavaniu sa pri streľbe používal zameriavač ASP-3N. K ovládaniu mechanizmu vzduchového napínania/nabíjania zbrane bol určený elektropneumatický ventil ZPKR-2. Súčasťou systému bol elektromagnet napájaný z palubnej siete 24 V. Dokumentovaný kanón nesie vyrazené krycie označenie výrobcu AYM a možno pozorovať aj preberacie značenie čs. armády po roku 1948 (dva prekrížené meče). Pri výrobe kanóna N-37 preukázal závod v Považskej Bystrici, aj napriek zložitej dobe, obdivuhodnú úroveň, na ktorú možno dnes s obdivom hľadieť. V zbierkach Vojenského historického múzea v Piešťanoch tento 37 mm letecký kanón predstavuje cenné dedičstvo s odkazom na špeciálnu výrobu na Považí.