Nemecká S-mína 35 – S-mine 35 (S. Mi. 35)
Požiadavka na vývoj protipechotných mín pre potreby Reichswehru sa prvýkrát objavila v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia. Napriek tomu sa v tom čase nemecký zbrojársky priemysel sústredil najmä na vývoj a výrobu protitankových mín. Až s nástupom nacistov k moci sa postupne začali výdavky na armádu zvyšovať, čoho prirodzeným dôsledkom bolo aj spustenie nových projektov na vývoj rôznych zbraní a munície. To malo vplyv aj na vývoj ženijnej munície a vývoj protipechotných mín. V roku 1935 tak bol do výzbroje nemeckého Wehrmachtu zavedený nový druh šrapnelovej míny – S-mine 35. Reichskriegsministerium (ríšske ministerstvo obrany) však už začiatkom toho istého roka oznámilo, že zavedenie protipechotných S-mín 35 sa do predpokladaného termínu polovice roka 1935 neuskutoční a prvé kusy ženijnej munície mali byť k dispozícii až začiatkom roka 1936. Z dôvodu omeškania výroby bolo však prvých 1000 kusov protipechotnej S-míny 35 dodaných až v auguste 1938, no v nasledujúcom roku sa vyrobilo už 345 000 kusov. Počas druhej svetovej vojny výroba mín kolísala. V poslednom roku vojny sa vyrobilo len 19 300 kusov, pričom na výrobe sa podieľali viaceré fabriky v Nemecku.
S-mína 35 pozostávala z oceľového ochranného plášťa, do ktorého bolo vložené telo míny s celým mechanizmom spolu so zapaľovačom. Telo míny pozostávalo z dvoch plášťov (vonkajšieho a vnútorného) v tvare valcov a priestor medzi nimi bol vyplnený 320 guličkami alebo inými malými kovovými predmetmi, ktoré zvyšovali črepinový účinok míny. Priestor vnútorného valca bol zaplnený amatolom (nem. Füllpulver 02, zmes tritolu a dusičnanu amónneho). Valce boli uzatvorené horným a dolným vekom, ktoré boli prepojené centrálnou zápalnou trubicou a troma zápalnými trubičkami. Do trubičiek od zapaľovačov sa vložili zapaľovacie kapsle č. 8 s nátrubkom dolu. Pred vonkajšou vlhkosťou boli míny chránené tesniacou hmotou. V priestore medzi dolným vekom tela míny a vonkajším plášťom sa nachádzali 3 g čierneho pušného prachu s oneskorovacím zapaľovačom. Mína mala hmotnosť 4 kg, z toho 450 g bola hmotnosť trhaviny.
Na míny sa montoval tlakový zapaľovač S-Minenzünder 35 (S. Mi. Z. 35), ťahový zapaľovač Zug-Zünder 35 (Z. Z. 35) a kombinovaný tlakovo-ťahový Zug und Zerscheide-Zünder 35 (Zu. Z. Z. 35). Popri týchto zapaľovačoch sa mohol používať aj trecí zapaľovač Zundschnuranzünder 29 (AN. Z. 29). Od roku 1940 sa používal aj elektrický zapaľovač S-Minenzünder 40. Míny so S-Minenzünder 40 sa používali pri zabezpečení letísk, dôležitých objektov a s elektrickým diaľkovým zapaľovačom (Fernzündung) a elektrickým zapaľovačom Glühzündstück 28. Míny sa kládli v rámci mínového poľa plánovite alebo v náhodnom rozmiestnení v kombinácii s protitankovými mínami (Tellermine), tiež medzi rôzne bariéry a zátarasy, ktoré mali zastaviť, prípadne spomaliť útočiace vojská.
Mína slúžila na ničenie živej sily nepriateľa. S použitím 4,5 s po aktivovaní zapaľovača vyletela mína do výšky 0,5 až 1,5 m, následne došlo k explózii, ktorá vymrštila do priestoru 320 oceľových guľôčok. V okruhu 20 m od miesta výbuchu spôsobila smrteľné poranenia, v okruhu do 100 m od výbuchu spôsobila ťažké poranenia vojakov. V časoch vojny boli guľôčky nahradené kovovými plieškami alebo inými kovovými predmetmi, ktorých počet mohol dosahovať až 365 kusov.
Míny sa prevážali buď v prepravných drevených krabiciach (Packkästen) vážiacich 15 kg alebo oceľových krabiciach (Troppenpackkästen) vážiacich 17,5 kg po tri kusy. Povrchový náter mín a prepravných krabíc bol tmavošedý (dunkelgrau, RAL 7021) alebo tmavožltý (dunkelgelb, RAL 7028).
Prezentovaná protipechotná mína, ktorá bola nájdená v mínovom poli pri obci Hunkovce (okres Svidník) ako jeden z mnohých pozostatkov rozsiahlej bojovej činnosti počas Karpatsko-duklianskej operácie, bola zakúpená do zbierkového fondu múzea v roku 1967. Súčasťou míny je aj nekompletný a delaborovaný tlakový zapaľovač S. Mi. Z. 35.
S-mína 35 pozostávala z oceľového ochranného plášťa, do ktorého bolo vložené telo míny s celým mechanizmom spolu so zapaľovačom. Telo míny pozostávalo z dvoch plášťov (vonkajšieho a vnútorného) v tvare valcov a priestor medzi nimi bol vyplnený 320 guličkami alebo inými malými kovovými predmetmi, ktoré zvyšovali črepinový účinok míny. Priestor vnútorného valca bol zaplnený amatolom (nem. Füllpulver 02, zmes tritolu a dusičnanu amónneho). Valce boli uzatvorené horným a dolným vekom, ktoré boli prepojené centrálnou zápalnou trubicou a troma zápalnými trubičkami. Do trubičiek od zapaľovačov sa vložili zapaľovacie kapsle č. 8 s nátrubkom dolu. Pred vonkajšou vlhkosťou boli míny chránené tesniacou hmotou. V priestore medzi dolným vekom tela míny a vonkajším plášťom sa nachádzali 3 g čierneho pušného prachu s oneskorovacím zapaľovačom. Mína mala hmotnosť 4 kg, z toho 450 g bola hmotnosť trhaviny.
Na míny sa montoval tlakový zapaľovač S-Minenzünder 35 (S. Mi. Z. 35), ťahový zapaľovač Zug-Zünder 35 (Z. Z. 35) a kombinovaný tlakovo-ťahový Zug und Zerscheide-Zünder 35 (Zu. Z. Z. 35). Popri týchto zapaľovačoch sa mohol používať aj trecí zapaľovač Zundschnuranzünder 29 (AN. Z. 29). Od roku 1940 sa používal aj elektrický zapaľovač S-Minenzünder 40. Míny so S-Minenzünder 40 sa používali pri zabezpečení letísk, dôležitých objektov a s elektrickým diaľkovým zapaľovačom (Fernzündung) a elektrickým zapaľovačom Glühzündstück 28. Míny sa kládli v rámci mínového poľa plánovite alebo v náhodnom rozmiestnení v kombinácii s protitankovými mínami (Tellermine), tiež medzi rôzne bariéry a zátarasy, ktoré mali zastaviť, prípadne spomaliť útočiace vojská.
Mína slúžila na ničenie živej sily nepriateľa. S použitím 4,5 s po aktivovaní zapaľovača vyletela mína do výšky 0,5 až 1,5 m, následne došlo k explózii, ktorá vymrštila do priestoru 320 oceľových guľôčok. V okruhu 20 m od miesta výbuchu spôsobila smrteľné poranenia, v okruhu do 100 m od výbuchu spôsobila ťažké poranenia vojakov. V časoch vojny boli guľôčky nahradené kovovými plieškami alebo inými kovovými predmetmi, ktorých počet mohol dosahovať až 365 kusov.
Míny sa prevážali buď v prepravných drevených krabiciach (Packkästen) vážiacich 15 kg alebo oceľových krabiciach (Troppenpackkästen) vážiacich 17,5 kg po tri kusy. Povrchový náter mín a prepravných krabíc bol tmavošedý (dunkelgrau, RAL 7021) alebo tmavožltý (dunkelgelb, RAL 7028).
Prezentovaná protipechotná mína, ktorá bola nájdená v mínovom poli pri obci Hunkovce (okres Svidník) ako jeden z mnohých pozostatkov rozsiahlej bojovej činnosti počas Karpatsko-duklianskej operácie, bola zakúpená do zbierkového fondu múzea v roku 1967. Súčasťou míny je aj nekompletný a delaborovaný tlakový zapaľovač S. Mi. Z. 35.
Takticko-technické údaje:
Váha: 4 – 5 kg
Hmotnosť trhaviny: 450 g amatolu (Füllpulver 02)
Priemer oceľového plášťa: 120 mm
Výška: 130 mm
Výška s tlakovým zapaľovačom (S-minnenzünder): 250 mm
Železne guľôčky (kovové ihly klince, nasekané železo): 320 ks (365 ks)
Zapaľovacie kapsle: č. 8
Spúšťací tlak: s tlakovým zapaľovačom (S-minenzünder): 4 – 6,5 kg
s ťahovým zapaľovačom (Zugzünder): 2,5 – 4 kg
Hmotnosť trhaviny: 450 g amatolu (Füllpulver 02)
Priemer oceľového plášťa: 120 mm
Výška: 130 mm
Výška s tlakovým zapaľovačom (S-minnenzünder): 250 mm
Železne guľôčky (kovové ihly klince, nasekané železo): 320 ks (365 ks)
Zapaľovacie kapsle: č. 8
Spúšťací tlak: s tlakovým zapaľovačom (S-minenzünder): 4 – 6,5 kg
s ťahovým zapaľovačom (Zugzünder): 2,5 – 4 kg
Použitá literatúra:
D 514/4 Anleitung für Einsatz und Bedienung der S-Mine 35 Vom 1. 10. 1939
Merkblatt 29/5 Minensperren im Winter. Vom 1. 8. 1943
Merkblatt 29/5 Minensperren im Winter. Vom 20. 8. 1944
FLEISCHER, Wolfgang: Deutsche Landmine und Zunder bis 1945: Kampfmittel und Militärausrüstung. Stuttgart : Motorbuch Verlag, 2016, 143 s. ISBN 978-3-613-03923-0.
Веремеев Юрий Григорьевич: Минное оружие Вермахта (1929-45 гг.) Часть 1 (1929-40) Dostupné na: http://army.armor.kiev.ua/engenear/min-wermaxt.shtml
VHM Piešťany – Mo Svidník, Zbierka č. IX – Strelivo a náloživo, SN 13 S – Protipechotná S-mína 35, dokumentácia k zbierkovému predmetu.
Text: Mgr. Ivan Cuper, VHÚ-VHM
Foto: VHÚ-VHM
Merkblatt 29/5 Minensperren im Winter. Vom 1. 8. 1943
Merkblatt 29/5 Minensperren im Winter. Vom 20. 8. 1944
FLEISCHER, Wolfgang: Deutsche Landmine und Zunder bis 1945: Kampfmittel und Militärausrüstung. Stuttgart : Motorbuch Verlag, 2016, 143 s. ISBN 978-3-613-03923-0.
Веремеев Юрий Григорьевич: Минное оружие Вермахта (1929-45 гг.) Часть 1 (1929-40) Dostupné na: http://army.armor.kiev.ua/engenear/min-wermaxt.shtml
VHM Piešťany – Mo Svidník, Zbierka č. IX – Strelivo a náloživo, SN 13 S – Protipechotná S-mína 35, dokumentácia k zbierkovému predmetu.
Text: Mgr. Ivan Cuper, VHÚ-VHM
Foto: VHÚ-VHM
