75. výročie Slovenského národného povstania
„Začnite s vysťahovaním“, dnes už legendárne heslo, ktoré pplk. gšt. Ján Golian, veliteľ ilegálneho Vojenského ústredia, vydal vo večerných hodinách dňa 29. augusta 1944, vyburcovalo slovenských vlastencov – príslušníkov slovenskej armády do boja proti prichádzajúcim nemeckým okupačným vojskám, ako aj proti nedemokratickému domácemu ľudáckemu režimu úzko kolaborujúcemu s nacizmom.
Povstanie, dnes označované ako Slovenské národné povstanie, bolo vyhlásené po mesiacoch intenzívnych príprav realizovaných v intenciách ilegálneho Vojenského ústredia Slovenskej národnej rady. V tejto súvislosti treba jednoznačne a s plnou vážnosťou odmietnuť tvrdenia minulých, ale aj jeho súčasných odporcov, ktorí vyhlasujú, že nebolo dielom demokraticky zmýšľajúcich občanov Slovenska, ale že išlo len o nebezpečný a zbytočný čin skupinky „nespokojencov“ či dokonca „zradcov“ slovenskej štátnosti. Tieto ich tvrdenia jednoznačne vyvracajú historické fakty, na základe ktorých možno Slovenské národné povstanie hodnotiť ako druhé najväčšie protifašistické ozbrojené vystúpenie, ktorým sa slovenský národ jednoznačne zaradil medzi pokrokové demokratické sily protihitlerovskej koalície, vybojoval si rozhodujúce predpoklady pre vytvorenie novej, vlastnej demokratickej štátnosti, položil základy novej národnej a štátnej idey, postavenej na tradíciách antifašizmu, demokratizmu a humanizmu.
Rozhodujúcim silou ozbrojeného zápasu slovenského národa v boji proti nemeckým okupačným vojskám, ako aj proti nedemokratickému domácemu ľudáckemu režimu, bola 1. čs. armády na Slovensku, ktorej veliteľstvo bolo vytvorené v Banskej Bystrici, v centre Slovenského národného povstania. Jeho zámerom bolo brániť povstalecké územie, na ktorom po vypuknutí Povstania žilo cca 1, 7 milióna obyvateľov a rozprestieralo sa na ploche 20 000 km2, do príchodu sovietskej Červenej armády. Tento zámer mali realizovať ozbrojené sily reprezentované 1. čs. armádou na Slovensku a partizánmi. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že 1. čs. armáda na Slovensku vznikala v ťažkých podmienkach, pod priamym tlakom útokov nemeckých okupačných vojsk. Jej velenie malo v prvých dňoch Povstania k dispozícii len 18 000 vojakov a dôstojníkov. Počet príslušníkov 1. čs. armády na Slovensku sa zvýšil dvomi mobilizáciami. Po prvej z nich, ktorá sa začala 5. 9. 1944, jej počet narástol na 47 000 mužov. Po druhej mobilizácii, ktorú vyhlásili 26. 9. 1944, a po nástupe nováčikov (9. 10. 1944), narástol počet jej príslušníkov až na 60 000 osôb. Po boku armády na povstaleckom území bojovalo približne 12 000 partizánov, z ktorých asi 70 % tvorili Slováci. Ďalších asi 5 500 partizánov pôsobilo v tyle nemeckých okupačných vojsk. Povstalecké ozbrojené sily tak dosiahli počas druhého mesiaca bojov súhrnný stav cca 77 500 osôb. Povstalecká armáda a partizánske jednotky napriek nedostatkom, ktoré znižovali ich bojovú hodnotu, dokázali vzdorovať nemeckým jednotkám dva mesiace. Dokázali to v obkľúčení a v tyle nemeckých frontových vojsk. Napriek vojenskej porážke, ktorú utrpeli v posledných dňoch októbra 1944, nedošlo k ich úplnému zničeniu ani ku kapitulácii či skončeniu organizovaného ozbrojeného odporu. Odpor časti síl povstaleckej armády a partizánov pokračoval v podmienkach partizánskeho spôsobu vedenia bojovej činnosti až do definitívneho oslobodenia Slovenska.
Slovenské národné povstanie malo svoje vzopnutia i pády, svoje úspechy i omyly. Ak však položíme jeho výsledky – so všetkými kladmi a nedostatkami – na pomyselnú váhu dejín, jednoznačne prevážia jeho morálne, politické i vojenské prínosy. V našich, ale aj v európskych dejinách protifašistického odporu je Slovenské národné povstanie zapísané ako dôležitý, neprehliadnuteľný historický fakt.
Text: VHÚ
Foto: VHA Bratislava, Múzeum SNP Banská Bystrica, zbierka doc. PhDr. J. Bystrického, CSc. a zbierka PhDr. J. Rajlicha.
Povstanie, dnes označované ako Slovenské národné povstanie, bolo vyhlásené po mesiacoch intenzívnych príprav realizovaných v intenciách ilegálneho Vojenského ústredia Slovenskej národnej rady. V tejto súvislosti treba jednoznačne a s plnou vážnosťou odmietnuť tvrdenia minulých, ale aj jeho súčasných odporcov, ktorí vyhlasujú, že nebolo dielom demokraticky zmýšľajúcich občanov Slovenska, ale že išlo len o nebezpečný a zbytočný čin skupinky „nespokojencov“ či dokonca „zradcov“ slovenskej štátnosti. Tieto ich tvrdenia jednoznačne vyvracajú historické fakty, na základe ktorých možno Slovenské národné povstanie hodnotiť ako druhé najväčšie protifašistické ozbrojené vystúpenie, ktorým sa slovenský národ jednoznačne zaradil medzi pokrokové demokratické sily protihitlerovskej koalície, vybojoval si rozhodujúce predpoklady pre vytvorenie novej, vlastnej demokratickej štátnosti, položil základy novej národnej a štátnej idey, postavenej na tradíciách antifašizmu, demokratizmu a humanizmu.
Rozhodujúcim silou ozbrojeného zápasu slovenského národa v boji proti nemeckým okupačným vojskám, ako aj proti nedemokratickému domácemu ľudáckemu režimu, bola 1. čs. armády na Slovensku, ktorej veliteľstvo bolo vytvorené v Banskej Bystrici, v centre Slovenského národného povstania. Jeho zámerom bolo brániť povstalecké územie, na ktorom po vypuknutí Povstania žilo cca 1, 7 milióna obyvateľov a rozprestieralo sa na ploche 20 000 km2, do príchodu sovietskej Červenej armády. Tento zámer mali realizovať ozbrojené sily reprezentované 1. čs. armádou na Slovensku a partizánmi. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že 1. čs. armáda na Slovensku vznikala v ťažkých podmienkach, pod priamym tlakom útokov nemeckých okupačných vojsk. Jej velenie malo v prvých dňoch Povstania k dispozícii len 18 000 vojakov a dôstojníkov. Počet príslušníkov 1. čs. armády na Slovensku sa zvýšil dvomi mobilizáciami. Po prvej z nich, ktorá sa začala 5. 9. 1944, jej počet narástol na 47 000 mužov. Po druhej mobilizácii, ktorú vyhlásili 26. 9. 1944, a po nástupe nováčikov (9. 10. 1944), narástol počet jej príslušníkov až na 60 000 osôb. Po boku armády na povstaleckom území bojovalo približne 12 000 partizánov, z ktorých asi 70 % tvorili Slováci. Ďalších asi 5 500 partizánov pôsobilo v tyle nemeckých okupačných vojsk. Povstalecké ozbrojené sily tak dosiahli počas druhého mesiaca bojov súhrnný stav cca 77 500 osôb. Povstalecká armáda a partizánske jednotky napriek nedostatkom, ktoré znižovali ich bojovú hodnotu, dokázali vzdorovať nemeckým jednotkám dva mesiace. Dokázali to v obkľúčení a v tyle nemeckých frontových vojsk. Napriek vojenskej porážke, ktorú utrpeli v posledných dňoch októbra 1944, nedošlo k ich úplnému zničeniu ani ku kapitulácii či skončeniu organizovaného ozbrojeného odporu. Odpor časti síl povstaleckej armády a partizánov pokračoval v podmienkach partizánskeho spôsobu vedenia bojovej činnosti až do definitívneho oslobodenia Slovenska.
Slovenské národné povstanie malo svoje vzopnutia i pády, svoje úspechy i omyly. Ak však položíme jeho výsledky – so všetkými kladmi a nedostatkami – na pomyselnú váhu dejín, jednoznačne prevážia jeho morálne, politické i vojenské prínosy. V našich, ale aj v európskych dejinách protifašistického odporu je Slovenské národné povstanie zapísané ako dôležitý, neprehliadnuteľný historický fakt.
Text: VHÚ
Foto: VHA Bratislava, Múzeum SNP Banská Bystrica, zbierka doc. PhDr. J. Bystrického, CSc. a zbierka PhDr. J. Rajlicha.
