76. výročie Karpatsko-duklianskej operácie a Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie.
Dňa 6. októbra 2020 si pripomenieme Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie a 76. výročie Karpatsko-duklianskej operácie, ktorou sa začalo priame oslobodzovanie Československa. Karpatsko-duklianska operácia, ktorá bola útočnou operáciou vojsk 38. armády 1. ukrajinského frontu maršala I. S. Koneva a časti síl 1. gardovej armády 4. ukrajinského frontu genplk. I. J. Petrova, bola jednou z najťažších na našom území a vyžiadala si veľké obete.
Neskorší armádny generál a československý prezident Ludvík Svoboda, ktorý v tejto náročnej vojenskej operácii velil 1. československému armádnemu zboru v ZSSR, priblížil v diele Z Buzuluku do Prahy atmosféru prvých bojov v Karpatsko-duklianskej operácii nasledovne: „Nastáva deň, hmla sa dvíha, viditeľnosť sa zlepšuje. Nepriateľská paľba z lesov sa zosilňuje. Už nestrieľajú len guľomety, ale aj delá a mínomety. A nepriateľské granáty a míny si nevyberajú – zraňujú aj usmrcujú.“ ... „V paľbe diel a treskote mín zrazu začujeme hukot motorov. Lietadlá? To vari nie. Ale vylúčiť nemožno. Citlivé ucho zachytáva známy škripot, neklamný príznak idúcich tankov. Tanky! Už ich vidíme. Vyrážajú. Delá majú namierené vodorovne vopred. Oceľové stroje kolísavo vyliezajú z lesa. V závojoch rozstrekovanej hliny a bahna rozoznávame prikrčené postavy sediace na strojoch. Motory revú, stroje sa rútia na plný plyn. Delo vedúceho tanku vystrelilo prvý granát. Hneď nato i z ostatných tankov vyšľahli plamene výstrelov. Tanky a samopalníci strieľajú v chode zo všetkých zbraní. Protiútok! Nepriateľ nás predišiel. Začal útok skôr, ako my sme vyrazili do útoku. Rozpútava sa prvý boj.“
O tom, že boje v slovenských horách priniesli mnohé obete na oboch stranách bojovej línie vypovedajú tieto čísla: sovietska 38. armáda stratila 13 264 padlých, zomrelých a nezvestných, a 48 750 mala ranených a nemocných. 1. čs. armádny zbor mal 1 630 padlých, zomretých a nezvestných a 4 069 ranených. Nepriateľské straty sa odhadovali až na 52 000 padlých a ranených.
Operácia sa uskutočnila od 8. 9. do 28. 10. 1944 ako súčasť Východokarpatskej operácie. Hlavný úder viedli vojská 38. armády genplk. K. S. Moskalenka v smere Krosno – Dukla – Prešov. Na jej ľavé krídlo nadväzovali zväzky pravého krídla 1. gardovej armády genplk. A. A. Grečka, útočiace z priestoru Sanok v smere Zagorz – Medzilaborce. Operáciu letecky podporovala sovietska 2. letecká armáda. Zámerom tejto operácie bolo rozbitie protistojacich síl nemeckej skupiny armád „Severná Ukrajina“ (od 23. 9. 1944 skupiny armád „A“) v predhorí Karpát a rýchly prechod karpatskými hrebeňmi na Slovensko s cieľom poskytnúť pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Podmienkou pre splnenie tejto mimoriadne ťažkej úlohy bol moment prekvapenia a vysoké tempo útoku. Rýchly prielom opevneného karpatského masívu mal byť uľahčený ústretovým úderom dvoch slovenských divízií Východoslovenskej armády smerujúcim do tyla nemeckých vojsk a aktívnou činnosťou partizánov, ktorá mala značne obmedziť presun nepriateľských síl a prostriedkov k pásmu prielomu. Tieto náročné úlohy sa nepodarilo uskutočniť. Obidve slovenské divízie patriace do zostavy Východoslovenskej armády gen. A. Malára boli ešte pred začiatkom útočnej operácie Nemcami odzbrojené. Sily nepriateľa v pásme útoku sovietskych a československých vojsk rýchlo narastali v dôsledku presunu viacerých zväzkov a útvarov z iných úsekov frontu a zo Slovenska. Už v dňoch od 8. 9. – 13. 9. 1944 sa zo Slovenska presunulo do priestoru 38. armády až 12 500 nemeckých vojakov, čo sa bezprostredne prejavilo stabilizovaním východnej časti povstaleckého frontu. Útok vojsk 38. armády sa postupne menil na zdĺhavé a vyčerpávajúce boje o ovládnutie priečnych horských hrebeňov a priesmykov. Hranice Slovenska ako prvé 20. septembra dosiahli jednotky pravého krídla 1. gardovej armády a na druhý deň oslobodili prvú slovenskú obec Kalinov. V pásme 38. armády 6. októbra 1944 prešli definitívne na územie Slovenska aj jednotky 1. čs. armádneho zboru. Po preniknutí do priestoru južne od priesmyku bol však ich postup zastavený.
Môžeme byť právom hrdí na to, že na tejto historickej udalosti dôstojne participovali aj Slováci. Veď len v čase jej začatia sa v rámci zboru hlásilo k slovenskej národnosti 3 326 osôb. Tento počet vzrástol v priebehu jedného mesiaca na 4 601 vojakov. Navyše Slováci tvorili väčšinu personálu elitnej jednotky zboru – 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády, ktorá po bojoch v Karpatoch bola ešte počas operácie letecky presunutá na povstalecké územie.
Ťažké frontové boje, ktoré trvali do konca októbra, odčerpávali značné sily a prostriedky nepriateľa, ktoré nemohol účinne nasadiť nielen na iných úsekoch sovietsko-nemeckého frontu, ale ani proti povstalcom nachádzajúcim sa na území stredného Slovenska.
Text: VHÚ
Foto: VHÚ
Neskorší armádny generál a československý prezident Ludvík Svoboda, ktorý v tejto náročnej vojenskej operácii velil 1. československému armádnemu zboru v ZSSR, priblížil v diele Z Buzuluku do Prahy atmosféru prvých bojov v Karpatsko-duklianskej operácii nasledovne: „Nastáva deň, hmla sa dvíha, viditeľnosť sa zlepšuje. Nepriateľská paľba z lesov sa zosilňuje. Už nestrieľajú len guľomety, ale aj delá a mínomety. A nepriateľské granáty a míny si nevyberajú – zraňujú aj usmrcujú.“ ... „V paľbe diel a treskote mín zrazu začujeme hukot motorov. Lietadlá? To vari nie. Ale vylúčiť nemožno. Citlivé ucho zachytáva známy škripot, neklamný príznak idúcich tankov. Tanky! Už ich vidíme. Vyrážajú. Delá majú namierené vodorovne vopred. Oceľové stroje kolísavo vyliezajú z lesa. V závojoch rozstrekovanej hliny a bahna rozoznávame prikrčené postavy sediace na strojoch. Motory revú, stroje sa rútia na plný plyn. Delo vedúceho tanku vystrelilo prvý granát. Hneď nato i z ostatných tankov vyšľahli plamene výstrelov. Tanky a samopalníci strieľajú v chode zo všetkých zbraní. Protiútok! Nepriateľ nás predišiel. Začal útok skôr, ako my sme vyrazili do útoku. Rozpútava sa prvý boj.“
O tom, že boje v slovenských horách priniesli mnohé obete na oboch stranách bojovej línie vypovedajú tieto čísla: sovietska 38. armáda stratila 13 264 padlých, zomrelých a nezvestných, a 48 750 mala ranených a nemocných. 1. čs. armádny zbor mal 1 630 padlých, zomretých a nezvestných a 4 069 ranených. Nepriateľské straty sa odhadovali až na 52 000 padlých a ranených.
Operácia sa uskutočnila od 8. 9. do 28. 10. 1944 ako súčasť Východokarpatskej operácie. Hlavný úder viedli vojská 38. armády genplk. K. S. Moskalenka v smere Krosno – Dukla – Prešov. Na jej ľavé krídlo nadväzovali zväzky pravého krídla 1. gardovej armády genplk. A. A. Grečka, útočiace z priestoru Sanok v smere Zagorz – Medzilaborce. Operáciu letecky podporovala sovietska 2. letecká armáda. Zámerom tejto operácie bolo rozbitie protistojacich síl nemeckej skupiny armád „Severná Ukrajina“ (od 23. 9. 1944 skupiny armád „A“) v predhorí Karpát a rýchly prechod karpatskými hrebeňmi na Slovensko s cieľom poskytnúť pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Podmienkou pre splnenie tejto mimoriadne ťažkej úlohy bol moment prekvapenia a vysoké tempo útoku. Rýchly prielom opevneného karpatského masívu mal byť uľahčený ústretovým úderom dvoch slovenských divízií Východoslovenskej armády smerujúcim do tyla nemeckých vojsk a aktívnou činnosťou partizánov, ktorá mala značne obmedziť presun nepriateľských síl a prostriedkov k pásmu prielomu. Tieto náročné úlohy sa nepodarilo uskutočniť. Obidve slovenské divízie patriace do zostavy Východoslovenskej armády gen. A. Malára boli ešte pred začiatkom útočnej operácie Nemcami odzbrojené. Sily nepriateľa v pásme útoku sovietskych a československých vojsk rýchlo narastali v dôsledku presunu viacerých zväzkov a útvarov z iných úsekov frontu a zo Slovenska. Už v dňoch od 8. 9. – 13. 9. 1944 sa zo Slovenska presunulo do priestoru 38. armády až 12 500 nemeckých vojakov, čo sa bezprostredne prejavilo stabilizovaním východnej časti povstaleckého frontu. Útok vojsk 38. armády sa postupne menil na zdĺhavé a vyčerpávajúce boje o ovládnutie priečnych horských hrebeňov a priesmykov. Hranice Slovenska ako prvé 20. septembra dosiahli jednotky pravého krídla 1. gardovej armády a na druhý deň oslobodili prvú slovenskú obec Kalinov. V pásme 38. armády 6. októbra 1944 prešli definitívne na územie Slovenska aj jednotky 1. čs. armádneho zboru. Po preniknutí do priestoru južne od priesmyku bol však ich postup zastavený.
Môžeme byť právom hrdí na to, že na tejto historickej udalosti dôstojne participovali aj Slováci. Veď len v čase jej začatia sa v rámci zboru hlásilo k slovenskej národnosti 3 326 osôb. Tento počet vzrástol v priebehu jedného mesiaca na 4 601 vojakov. Navyše Slováci tvorili väčšinu personálu elitnej jednotky zboru – 2. čs. samostatnej paradesantnej brigády, ktorá po bojoch v Karpatoch bola ešte počas operácie letecky presunutá na povstalecké územie.
Ťažké frontové boje, ktoré trvali do konca októbra, odčerpávali značné sily a prostriedky nepriateľa, ktoré nemohol účinne nasadiť nielen na iných úsekoch sovietsko-nemeckého frontu, ale ani proti povstalcom nachádzajúcim sa na území stredného Slovenska.
Text: VHÚ
Foto: VHÚ
